A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Toto je článok o bojoch prebiehajúcich od februára 2022. O rusko-ukrajinskom vojnovom konflikte od roku 2014 pozri rusko-ukrajinská vojna.
 |
Tento článok alebo odsek sa zaoberá prebiehajúcim vojenským konfliktom. Informácie v článku sa môžu počas vývoja udalosti rýchlo meniť. Niektoré časti článku sa môžu skladať z informácií, z ktorých mnohé nie sú potvrdené nezávislými zdrojmi. Ak sú informácie v článku neaktuálne alebo nesprávne, buďte smelí a článok vhodne upravte. |
| Ruská invázia na Ukrajinu | |||||||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť rusko-ukrajinskej vojny | |||||||||||||
 Aktuálna situácia na Ukrajine pod kontrolou Ukrajiny okupované územia | |||||||||||||
| |||||||||||||
| Protivníci | |||||||||||||
 Rusko Donecká ľudová republika Luhanská ľudová republikaPodporovaný:  Bielorusko (zázemie, účasť popretá)[1]
|
 UkrajinaPodporovaný:
| ||||||||||||
| Velitelia | |||||||||||||
| V. V. Putin M. V. Mišustin S. K. Šojgu V. V. Gerasimov D. V. Pušilin V. Paškov L. I. Pasečnik S. Kozlov
|
V. O. Zelenskyj D. A. Šmyhal O. J. Reznikov V. F. Zalužnyj O. Danilov S. Šaptala R. Chomčak D. Kuleba
| ||||||||||||
| Sila | |||||||||||||
| Rusko: ~175–190 000 vojakov
|
Ukrajina: 196-209 000 vojakov, 102 000 príslušníkov polovojenských jednotiek, 900 000 v zálohe | ||||||||||||
| Straty | |||||||||||||
| pozri kapitolu straty | pozri kapitolu straty | ||||||||||||
Čečensko:
Ruská invázia na Ukrajinu je prebiehajúci vojenský konflikt, ktorý začal 24. februára 2022 inváziou ozbrojených síl Ruskej federácie na Ukrajinu.[2] Ozbrojená kampaň je pokračovaním eskalácie napätia trvajúceho od začiatku roku 2022 a rozšírením konfliktu na východnej Ukrajine trvajúceho od roku 2014. Invázia spôsobila desiatky tisíc obetí na oboch stranách a spustila jednu z najväčších utečeneckých kríz v Európe. Viac ako osem miliónov Ukrajincov bolo nútených utiecť z krajiny a ďalších 5 miliónov bolo vysídlených vnútorne. Svojím rozsahom, tempom bojových operácií sa jedná o najväčší medzištátny ozbrojený konflikt v Európe od skončenia druhej svetovej vojny.[3]
21. februára 2022 uznalo Rusko samozvanú Doneckú ľudovú republiku a Luhanskú ľudovú republiku[4], po čom nasledoval vstup ruských ozbrojených síl do oblasti Donbasu a Luhanska na východnej Ukrajine. Tieto oblasti vyhlásili nezávislosť v roku 2014, keď boli obsadené proruskými separatistami, ktorých údajnú genocídu označil Putin ako postačujúci dôvod (casus belli) na faktické vyhlásenie vojny.
V ranných hodinách 24. februára 2022 prezident Vladimir Putin ohlásil „špeciálnu vojenskú operáciu“ s cieľom „demilitarizácie a denacifikácie Ukrajiny“. Nasledovali raketové útoky na letiská a protivzdušnú obranu krajiny. Ruské sily vtrhli na Ukrajinu zo severu (aj z Bieloruska) a na juhu z Ruskom okupovaného Krymu.[5] V počiatočnej fáze dosiahli najväčšie úspechy v južnej časti frontu, kde obsadili Cherson, Berďansk, Melitopoľ a Mariupoľ. Ukrajinskú obranu však ako celok nezlomili, nezískali vzdušnú nadvládu a nepodarilo sa im ani zajať či zlikvidovať ukrajinskú vládu. Výrazný bol aj politický neúspech, keď inváziu odsúdili prakticky všetky demokratické krajiny a na Rusko boli uvalené bezprecedentné ekonomické a politické sankcie. Na fronte sa Ukrajincom podarilo začiatkom apríla prinútiť severnú skupinu ruských vojsk k ústupu do Bieloruska a späť na ruské územie čím obnovili spojenie s čiastočne obkľúčenými Charkovom, Černihivom a Sumami. V lete pokračovali obranné boje na východe Ukrajiny, v ktorých ruské sily pomaly obsadili celú Luhanskú oblasť a zatláčali Ukrajincov k Sloviansku a Bachmutu. Ruské sily sa však v týchto bojoch výrazne vyčerpali a neboli schopné zastaviť ukrajinskú protiofenzívu, ktorá oslobodila Izjum a Lyman pri ruských hraniciach. Ukrajinci zároveň začali postup s cieľom oslobodiť Cherson, čo sa im podarilo 11. novembra. Obdive bojujúce strany zostávajú naďalej vysoko motivované v pokračovaní vojny.[3]
Predohra
Rusko-ukrajinský konflikt sa postupne rozvíjal od roku 2014. Rusko vtedy jednostranne pristúpilo k bezprecedentným krokom po vnútropolitickom oslabení Ukrajiny počas protestov známych ako Euromajdan. Podstatná časť ukrajinskej spoločnosti sa na prelome rokov 2013 a 2014 postavila proti odklonu krajiny od prozápadnej integrácie, ako aj proti krokom proruského prezidenta Janukovyča, ktorý jednak krízu vyvolal a neskôr sa ju snažil potlačiť silou. 19. až 21. januára 2014 došlo k najväčším ozbrojeným zrážkam medzi políciou a protestujúcimi na Námestí nezávislosti v Kyjeve. O život prišlo 77 ľudí vrátane 13 príslušníkov bezpečnostných zložiek.[6] Janukovyč napokon v dôsledku protestov prijal 21. januára 2014 rad ústupkov, vrátane návratu k ústave z roku 2004, vymenoval tiež novú dočasnú vládu. Parlament ho následne ďalší deň zbavil moci tým, že hlasoval za jeho odvolanie.[7] Ďalšieho dňa Janukovyč opustil Kyjev a neskôr ušiel do Ruska.
27. februára 2014 neoznačení ruskí ozbrojenci začali obsadzovať strategické body a vládne budovy v Simferopoli a Sevastopole na ukrajinskom Kryme.[8][9] 2. marca 2014 prešiel na ruskú stranu veliteľ ukrajinského námorníctva Denys Berezovskyj. Neoznačení ozbrojenci vtedy už držali pod kontrolou všetky strategické objekty na Kryme a zablokovali všetky ukrajinské vojenské a námorné posádky, ktoré sa odmietli vzdať.[10] Ruské sily zajali 18 000 ukrajinských vojakov a námorníkov slúžiacich na polostrove. Z nich až 14 500 následne dobrovoľne vstúpilo do služieb ruských ozbrojených síl.[11]
Rusko na čele s Vladimirom Putinom zároveň začalo protesty na Ukrajine označovať za štátny prevrat uskutočnený ukrajinskými radikálnymi nacionalistami, fašistami a pod.[12] Ruské masmédiá začali poukazovať na možné ohrozenie ruskej menšiny na Ukrajine. 1. marca 2014 schválila horná komora Ruskej dumy Putinov návrh na vyslanie ozbrojených síl na Ukrajinu.[13] Rusko zároveň začalo organizovať akcie proruských separatistov v regiónoch Ukrajiny so silnou ruskou alebo po rusky hovoriacou menšinou. Krym bol oficiálne pričlenený k Ruskej federácii 21. marca 2014.
7. apríla 2014 ozbrojenci proruských polovojenských skupín v Doneckej oblasti začali obsadzovať štátne budovy a vyhlásili tzv. Doneckú ľudovú republiku. Krátko nato iné ozbrojené proruské oddiely v Luhanskej oblasti 27. apríla vyhlásili Luhanskú ľudovú republiku. Ukrajinské sily boli spočiatku zaskočené. Predseda ukrajinskej dočasnej vlády, zároveň plniaci funkciu prezidenta, Oleksandr Turčynov 15. apríla vyhlásil tzv. protiteroristickú operáciu s cieľom potlačiť separatistov a ruské vojská, ktoré ich podporovali. V priebehu leta 2014 sa na východnej Ukrajine začali otvorené boje. Ukrajinská armáda oslobodila v júni Kramatorsk a Sloviansk a zatlačila separatistov k okrajom Donecka. 17. júla 2014 bolo nad východnou Ukrajinou proruskými separatistami zostrelené civilné lietadlo Boeing 777 spoločnosti Malaysia Airlines (Let Malaysia Airlines 17), v ktorom zahynulo 298 ľudí na palube. (Protilietadlový systém 9K37 Buk, ktorým bolo lietadlo zostrelené, bol prisunutý z Ruska a po zostrele bol stiahnutý späť na ruské územie.) Neskôr na prelome augusta a septembra 2014 došlo k zjavnému nasadeniu ruských ozbrojených síl na území Ukrajiny. Situáciu sa pokúsili obidve strany vyriešiť dohodami o prímerí (prvá Minská dohoda z 5. septembra 2014 a druhá Minská dohoda platná od 15. februára 2015). Dohody však obidve strany porušovali, napríklad tým, že nestiahli ťažké zbrane z dosahu frontu. Boje rôznej intenzity v oblasti prebiehali aj naďalej. Do roku 2018 si boje na východe Ukrajiny vyžiadali asi 10 000 obetí a takmer 2 milióny vnútorne vysídlených osôb.[14] Do začiatku roku 2022 si boje vyžiadali ďalších asi 3 000 ľudských životov.[15]
Na prelome rokov 2021 a 2022 sa začali množiť správy o sústredení viac než 100 000 ruských vojakov okolo ukrajinských hraníc (vrátane Bieloruska).[16] 17. decembra 2021 Rusko predložilo bezpečnostné požiadavky, aby NATO stiahlo svoje jednotky a zbrane z východnej Európy, a zaviazalo sa, že Ukrajina nebude môcť nikdy vstúpiť do NATO.[17][18]
Ukrajina informovaná zo strany USA, NATO a vlastným spravodajstvom prikročila k prípravám obrany krajiny.[17] Ukrajinský prezident Zelenskyj zároveň žiadal o opatrnosť, aby Rusko nemalo žiadnu zámienku na rozpútanie vojny, a neúspešne žiadal o rokovanie s ruskou stranou.[19][20] Putin však už v tom čase označoval ukrajinských predstaviteľov za fašistov a ukrajinského prezidenta za narkomana, spochybňoval ukrajinskú štátnosť a tvrdil, že Ukrajinu ovládajú oligarchovia.[21] Zároveň kládol požiadavky smerom k NATO o zastavení jeho rozširovania, stiahnutí „útočných zbraňových systémov“ z blízkosti ruských hraníc a návrate k stavu z roku 1997. V tom čase Rusko a NATO podpísali tzv. zakladajúci akt o vzájomných vzťahoch, spolupráci a bezpečnosti.[22] Ruská strana zároveň zahmlievala svoje aktivity a jej predstavitelia opakovane popierali akékoľvek prípravy na vojnu[23] alebo obviňovali z eskalácie napätia USA a NATO.[24]
21. februára 2022 Putin uznal proruské separatistické republiky na východe Ukrajiny a nariadil vstup ruských vojsk na ich územie.[25]
Sily strán
.jpg)
Pozemné sily
Podľa správ americkej vlády na začiatku roka 2022 ruská strana dislokovala v blízkosti hraníc s Ukrajinou (v Rusku, Bielorusku, na Kryme, ako aj na Donbase) asi 150 000 až 190 000 mužov, v približne 120 práporových taktických skupinách (BTG).[26][27] Tieto sily predstavovali asi 25 - 30% disponibilných ruských pozemných síl (z celkového počtu 900 000 vojakov a 2 milióny mužov v zálohe).[28]
Ukrajinské ozbrojené sily mali na začiatku roku 2022 k dispozícii asi 196 600 vojakov[28], z toho 125 600 pozemné sily, 15 000 námorníctvo, letectvo 35 000, výsadkové vojsko 20 000, vojská špeciálneho určenia asi 100) a ďalších 102 000 žandárstvo a polovojenské jednotky.[28] Krajina zároveň deklarovala, že má k dispozícii asi 900 000 rezervistov.[28]
Letectvo a protivzdušná obrana
Ukrajinské letectvo je početne aj technicky slabšie než jeho protivník. Disponovalo iba stíhacími strojmi MiG-29 (43 ks jednomiestnej verzie) a Su-27 (26 ks jednomiestnej verzie) a dovedna cca 40 ks bojových lietadiel Su-24 a Su-25. Jedná sa o 1 generáciu staršie typy v porovnaní s hlavnými nasadenými ruskými typmi stíhacích lietadiel Su-30, Su-35 a MiG-31BM, či stíhacích bombardérov Su-34. Aj ruské letectvo tiež nasadzuje početné Su-24 a Su-25. Celkovo použili Rusi asi 350 moderných lietadiel.[29]
Začiatok útoku
Krátko po štvrtej hodine nadránom moskovského času 24. februára 2022 ruské štátne médiá odvysielali vopred zaznamenaný prejav Vladimira Putina, v ktorom oznámil svoje rozhodnutie začať inváziu na Ukrajinu. Označil ju za „špeciálnu vojenskú operáciu“ s cieľom vykonať „demilitarizáciu a denacifikáciu“ Ukrajiny a vyzval príslušníkov Ozbrojených síl Ukrajiny na kapituláciu.[30][31][32][33]
| „ | Prijal som rozhodnutie uskutočniť špeciálnu vojenskú operáciu. Jej cieľom je ochrana ľudí, ktorí sú posledných osem rokov vystavení genocíde zo strany kyjevského režimu. S týmto cieľom sa budeme snažiť o demilitarizáciu a denacifikáciu Ukrajiny. A tiež o pritiahnutie k trestnej zodpovednosti tých, kto vykonal mnohonásobné krvavé zločiny proti civilnému obyvateľstvu vrátane občanov Ruskej federácie. Naším plánom však nie je okupácia ukrajinských území. Nechystáme sa nikoho do ničoho tlačiť silou.
(...) Teraz pár veľmi vážnych slov pre tých, u koho by mohla vzniknúť chuť miešať sa zvonku do diania. Ktokoľvek bude skúšať nám v tom prekážať a najmä vytvárať pre nás hrozbu, pre našu krajinu a náš národ, nech vie, že odpoveď Ruska bude okamžitá a privedie vás k takým dôsledkom, s akými ste sa ešte nikdy v svojej histórii nestretli. |
“ |
| – Vladimir Putin v prejave odvysielanom ráno 24. februára 2022[34] | ||
Vyhlásenie o ruskej potrebe denacifikovať Ukrajinu bolo ostro kritizované, ako absolútne neopodstatné, absurdné a klamlivé tvrdenie ruskej vojnovej propagandy.[35][36][37][38]
Ešte o 02:45 miestneho času ukrajinské orgány uzavreli vzdušný priestor nad krajinou pre civilnú leteckú dopravu.[39] Ruský útok sa začal za úsvitu, krátko po piatej hodine miestneho času, a to na viacerých miestach krajiny. Ukrajinská agentúra UNIAN hlásila explózie v Kyjeve[40], v Odese na pobreží Čierneho mora, v Berďansku na pobreží Azovského mora, v Charkove[41] a v Kramatorsku na východe Ukrajiny, ako aj silné ostreľovanie na Donbase. Agence France-Presse ďalej informovala o výbuchoch v Mariupole[42][43] a ukrajinská mutácia Rádia Slobodná Európa písala aj o útoku na Berďansk.[44] Ukrajinská vláda potvrdila, že ruské ozbrojené sily podnikli vzdušné útoky na vojenské zariadenia a letiská v Kyjeve, Charkove a v Dnipre ležiacom vo vnútrozemí na rieke Dneper. Zároveň informovali o delostreleckom útoku na pohraničné ukrajinské územie a o prebiehajúcom útoku zo severu, od Bieloruska, ako aj z juhu, z Ruskom okupovaného Krymu.[44][45][46]
Krátko po siedmej hodine miestneho času pred verejnosť predstúpil prezident Ukrajiny Volodymyr Zelenskyj a oznámil zavedenie stanného práva.[47]
Prvá fáza bojov (24. február – 7. apríl)
.svg)
Pozemnej invázii predchádzali letecké a raketové údery na ukrajinské vojenské základne, centrá velenia, sklady a letiská po celej krajine. Ruské sily vpadli na ukrajinské územie pozdĺž celej spoločnej hranice a z územia „neutrálneho“ Bieloruska. Z Krymu bol útok vedený vo viacerých smeroch. Jednak to bol útok na pobrežie spájajúce Krym s Donbasom. Smerom na Berďansk, Mariupoľ a Melitopoľ. Ďalej tiež na Cherson a Mykolajiv. Z oblasti Melitopoľa postupovali ruské sily na Záporožie. Útoky boli vedené z oblasti Luhanskej ľudovej republiky a Doneckej ľudovej republiky. Zaútočili aj v smere z oblasti Belgorodu na Charkiv. Z Bieloruského územia bol útok vedený pozdĺž toku Dnepra cez Černobyľ[48] na Kyjev.
Vzhľadom na očakávania útoku ukrajinské sily krátko pred ruskými údermi presunuli časť leteckých síl a protilietadlových prostriedkov na záložné pozície čím sa vyhli ich zničeniu.[49] Od začiatku bojov bolo zrejmé, že ukrajinské letectvo i protivzdušná obrana je výrazne slabšie ako jeho ruský protivník. Ukrajinskí letci potvrdili, že modernejšie ruské stroje Su-30M a Su-35S po technickej stránke prevyšujú všetky dostupné ukrajinské stíhačky.[29] Ruskej strane sa v prvom týždni úspešne darilo napádať a rušiť ukrajinské systémy protivzdušnej obrany, prenikať hlboko do vnútrozemia Ukrajiny pri leteckých úderoch a bojových letoch stíhacích lietadiel. Po chaotickom prvom týždni sa však ukrajinská protivzdušná obrana začiatkom marca skonsolidovala a začala plne fungovať v spolupráci so stíhacím letectvom.[29]
Boje na severnom fronte
Rýchle obkľúčenie ukrajinského hlavného mesta zo západu a zajatie vedenia krajiny boli jedným z hlavných cieľov vojsk útočiacich z Bieloruska pozdĺž západného brehu rieky Dneper. Predvoj útoku na Kyjev zo severu viedli od rána 24. februára ruská 11. a 31. gardová výsadková brigáda, ktorých úlohou bolo zaistiť letisko Hostomeľ. Vrtuľníkovému výsadku sa podarilo zaistiť letisko, avšak ukrajinský protiútok znemožnil pristátie 18 transportných Il-76 s posilami. Ruské sily však onedlho dosiahli letisko pozemnými silami, zničené pristávacie dráhy a prebiehajúce boje v okolí však znemožnili ďalšie využitie letiska Rusmi. V intenzívnych bojoch okolo letiska utrpeli obe strany veľké straty. 3. marca paľbou ostreľovača zahynul zástupca veliteľa ruskej 41. armády genmjr. Andrej Suchoveckij.[50] 4. marca zahynul ukrajinský ostreľovač maj. Valerij Čibineev, vyznamenaný v predošlých bojoch na Donbase titulom Hrdina Ukrajiny.
Z – jednotky postupujúce z Krymu, DĽR a LĽR
Z (v rámčeku) – jednotky postupujúce na Charkov
O – jednotky postupujúce v smere Kyjev – Sumy – Černihiv (vých. od Dnepra)
V – jednotky postupujúce na Kyjev (záp. od Dnepra)
X – Čečenské jednotky
A – špeciálne jednotky (SOBR, ALFA, SSO).
26. februára sa pokúsili Rusi výsadkom obsadiť letisko Vasyľkiv južne od Kyjeva., avšak neúspešne. Podarilo sa eliminovať aj ruské špeciálne jednotky, ktoré prenikli do Kyjeva s cieľom zajať alebo zlikvidovať vedenie krajiny. Začiatkom marca Rusi zaútočili na predmestia Kyjeva - Irpiň a Buča.[51] Front sa v tejto oblasti následne zastavil. 16. marca ukrajinské vojská prešli do protiútoku. Vzhľadom na problémy so zásobovaním v tejto oblasti a neperspektívnosť pokračovania bojov v tomto priestore napokon ruské velenie nariadilo koncom marca ústup za bieloruské hranice.[52] Ukrajinské sily dosiahli kontrolu nad hranicou s Bieloruskom pri meste Pripiať 3. apríla. Ruské sily sa z územia západne od Dnepra stiahli 7. apríla.
Boje na severovýchodnom fronte
Oblasť na severovýchode Ukrajiny východne od Dnepra sa vyznačuje plochým reliéfom a riedkym osídlením, ponúkajúc málo dobrých obranných pozícií. Ruským vojskám sa podarilo v tomto regióne, hlavne v oblasti Konotopu a Černihivu rýchlo postúpiť. Konotop padol v prvých dňoch do ruských rúk. Černihiv bol obkľúčený. V oblasti Súm, len 35 kilometrov od rusko-ukrajinskej hranice, ruský postup uviazol v mestských bojoch a ukrajinským silám sa podarilo mesto udržať. Pohybom po diaľniciach a obchádzkou spomenutých miest dosiahli ruské sily 4. marca Brovary, východné predmestie Kyjeva, čím spôsobili vážne ohrozenie mesta. Po pretrvávajúcich logistických problémoch, spôsobených okrem iného aj nezabezpečením celého územia a útokmi ukrajinských špeciálnych jednotiek na ruské zásobovacie konvoje, opustili ruské sily 6. apríla Černihivskú a 7. apríla aj Sumskú oblasť.[53]
Boje na východnom fronte
Druhé najväčšie ukrajinské mesto, Charkov, sa nachádza len 40 km od hranice s ruskou Belgorodskou oblasťou, kde sa už mesiace zhromažďovali ruské vojská. Napriek tomu sa počas invázie ruská armáda nedostala ďalej, než na okraje severných predmestí Charkova. Charkov, dôležité centrum strojárenskeho priemyslu, sa však ocitlo pod paľbou delostrelectva. Na štvrtý deň invázie bol napríklad zničený Charkovský traktorový závod.[54] Pod paľbou sa však ocitli aj sídliská a verejné budovy ako napríklad Charkovská radnica, pričom zomrelo mnoho civilistov. Neúspešné dobývanie Charkova odklonilo ruské sily smerom na juhovýchod, smerom na Izjum, pričom cieľom bolo prebiť sa až k Donecku a obkľúčiť najlepšie vycvičené ukrajinské vojská rozmiestnené na Donbaskom fronte. Izjum bol po dlhých bojoch dobitý 1. apríla a začiatkom mája sa v meste začali zhromažďovať ruské sily, stiahnuté zo severnej a severovýchodnej Ukrajiny. Napriek tomu sa v okolí Izjumu ruský postup spomalil, a Rusi dobyli iba oblasti na ľavom brehu Severného Doncu. Pri opakovaných pokusoch o prekročenie rieky pri dedinách Dronivka, Bilohorivka a Serebrianka utrpeli Rusi veľké straty. Naopak, Ukrajincom sa v polovici mája podarilo preraziť obliehanie Charkova a zatlačiť Rusov takmer až k medzinárodnej hranici.
Boje na južnom fronte
Z juhu sa podarilo Rusom dosiahnuť najväčšie územné zisky. Ruská strana bola na južnom fronte najefektívnejšia v úderoch na ukrajinskú protivzdušnú obranu, napr. pri Chersone a Záporoží.[29] Počiatočný pozemný útok bol vedený z okupovaného Krymu v dvoch osiach - smerom na Cherson a Mykolajiv s úmyslom dobitia najvýznamnejšieho Ukrajinského prístavu - Odesy a smerom na Melitopoľ a Mariupoľ, s úmyslom dobiť pobrežie Azovského mora. V prvom smere sa ruská armáda dostala až pred Mykolajiv, pričom sa im podarilo obsadiť Cherson 3. marca takmer bez boja. V opačnom smere dosiahli Rusi veľmi rýchlo Mariupoľ, dôležité prístavné mesto pri Donbaskom fronte, pričom 2. marca ho úplne obkľúčili.
Druhá fáza bojov (8. apríl – 5. september)
Spolu so stiahnutím ruských síl zo severu krajiny prebehla ich reorganizácia. Dňa 8. apríla ruské ministerstvo oznámilo, že všetky jednotky na juhovýchode Ukrajiny sa spoja pod vedením generála Alexandra Dvornikova, ktorý bol poverený vedením kombinovaných vojenských operácií. Boli mu podriadené aj jednotky presunuté zo severného a severovýchodného frontu. 26. mája 2022 Dvornikova nahradil generáplukovník Gennadij Židko. Neskôr v priebehu leta Rusi priznali, že ich sily sú rozdelené medzi armádne skupiny „Stred“ pod velením generálplukovníka Alexandra Lapina a „Juh“ pod velením armádneho generála Sergeja Surovikina.[55]
13. apríla sa Ukrajincom podarilo zasiahnuť vlajkovú loď Ruskej Čiernomorskej flotily, krížnik Moskva protilodnými strelami R-360 Neptun. Vzniknutý požiar sa posádke nepodarilo uhasiť a loď sa 14. apríla potopila.[56]
19. apríla po asi dvojtýždňovej operačnej prestávke ruské sily obnovili ofenzívu na fronte medzi Charkovom a Doneckom, resp. od Izjumu po Mykolajiv. Ruské jednotky však nedostali posily ani náhrady za straty, ktoré utrpeli v predošlých bojoch.[57]
Sjevjerodoneck a Lysyčansk
.jpg)
Ruským silám sa postupne podarilo zatláčať ukrajinskú obranu. Cieľom ich ofenzívy bolo vytlačiť ukrajinské sily z Luhanskej oblasti. 23. mája ruské sily vstúpili do mesta Lyman a do 26. mája mesto dobyli. Útočili tiež západne a severne od Sjevjerodonecka na Kreminna a Lysyčansk. Z juhu útočili na Avdiivku.[58]
Veľmi ťažké boje prebiehali v priebehu leta v oblasti Sjevjerodonecka, posledného miesta v Luhanskej oblasti na sever od Severného Donca pod kontrolou Ukrajinskej armády. Ruské vojská a sily LNR a DNR sa pokúšali mesto dobyť, ale aj obkľúčiť útokom na Popasnú, ktorú sa im 8. mája podarilo dobyť. Ďalší postup smerom na západ a sever bol však zastavený. Keďže sa Rusom nepodarilo prekročiť Donec, úplné obkľúčenie Ukrajinských síl v oblasti nenastalo. V týchto miestach však pretrvávali najostrejšie boje s mohutným využitím delostrelectva.
Najmenšie zisky inváznych síl nastali na pôvodnom fronte medzi DNR a zvyškom Ukrajiny, ktorý je mohutne opevnený a obsadený najlepšie pripravenými jednotkami ukrajinskej armády.
3. júla ruské sily obsadili Lysyčansk. Ruské invázne jednotky následne pokračovali do priľahlej Doneckej oblasti, aby zaútočili na mestá Sloviansk a Bachmut.
V priebehu druhej polovice leta postupne dynamika ruského postupu ustala. Čiastočne k tomu prispeli aj ukrajinské útoky na ruské sklady munície.[59]
Pád Mariupoľa
Ruskému postupu na juhovýchodnom fronte bránili ukrajinské sily obkľúčené v Mariupoli. Mariupoľ bol plne obkľúčený ruskými silami 18. apríla.[60] Mesto bolo počas vyše dvojmesačného obliehania úplne zničené, pričom ukrajinskí predstavitelia mesta uvádzajú až 21-tisíc mŕtvych civilistov.[61]
20. mája sa vzdali poslední obrancovia Mariupoľa, ktorí sa ukrývali v krytoch civilnej obrany pod oceliarňou Azovstaľ.[62] Mariupoľ tak padol do rúk Rusom. Po dobití mesta sa ruské úsilie preorientovalo na Luhanskú a Doneckú oblasť.
Ostatné bojiská
V Južnom operačnom priestore sa situácia výrazne nemenila. Bojové aktivity na južnom fronte sa obmedzili na ostreľovanie a menšie útoky. Ruské sily delostrelectvom napádali nástupné smery ukrajinských jednotiek.[63]
9. augusta 2022 ukrajinské sily napadli letisko Saky na Kryme, pričom zničili najmenej 8 odstavených lietadiel.
V priebehu leta Ukrajinci viackrát avizovali, že začnú protiofenzívu a ich cieľom bude oslobodenie južných regiónov. Ruské sily postupne začali v Chersonskej oblasti budovať trvalé opevnenia a pripravovať sa na obranu.
Tretia fáza bojov (6. september – súčasnosť)
Severozápadný front
6. septembra 2022 ukrajinské sily spustili prekvapivú protiofenzívu v Charkovskej oblasti, ktorá sa začala postupom pri Balaklii. Do 12. septembra ukrajinská protiofenzíva v tomto priestore spôsobila výrazný ústup ruských síl. Ukrajincom sa podarilo oslobodiť dôležité križovatky Izjum a Kupiansk.
13. septembra ukrajinské sily prekročili rieku Oskiľ pri mestečku Borova. Od 17. septembra postupne vybudovali niekoľko predmostí na ľavom (východnom) brehu Oskiľu. Napokon 1. októbra oslobodili Lyman.
Situácia v Rusku
21. septembra vyhlásil Vladimir Putin čiastočnú mobilizáciu, ktorá sa má týkať asi 300-tisíc záložníkov.[64] Jedná sa o prvú mobilizáciu v Rusku od druhej svetovej vojny. Nezávislé ruské zdroje, napr. Novaja Gazeta predpokladajú, že povolaných bude až milión ľudí.[65] 28. októbra 2022 Ruský minister obrany Sergej Šojgu oznámil ukončenie mobilizácie. Požadovaný počet 300 000 mobilizovaných – bol splnený. Podľa ministra je 218 000 povolaných ešte vo výcviku, 82 000 už bolo vyslaných na Ukrajinu.[66] Mobilizácia v Rusku bola veľmi problematická. Mnohí nedostali vojenskú výstroj alebo boli poslaní priamo na front bez prípravy. Ruská prokuratúra neskôr uznala, že asi 9000 odvedencov bolo mobilizovaných protiprávne.[67]
Dňa 11. januára 2023 ruský minister obrany Sergej Šojgu vymenoval gen. Valerija Gerasimova namiesto Sergeja Surovikina za hlavného veliteľa ruských síl v bojoch proti Ukrajine. Gen. Surovikin bol menovaný do funkcie Gerasimovovho zástupcu.[68]
Južný front
Koncom septembra 2022 zorganizovali ruskí predstavitelia na Ukrajine referendá o anexii okupovaných území Ukrajiny vrátane Doneckej ľudovej republiky a Luhanskej ľudovej republiky, ako aj v ďalších okupovaných oblastiach - Chersonskej a Záporožskej oblasti. Oficiálne výsledky ukrajinská vláda a jej spojenci odsúdili ako sfalšované. Ruské okupačné úrady tvrdia, že prevažná väčšina ich obyvateľov sa vyjadrila v prospech pripojenia k Rusku.[69]
Dňa 30. septembra 2022 oznámil Vladimir Putin v príhovore k obom komorám ruského parlamentu anexiu ukrajinskej Doneckej, Luhanskej, Chersonskej a Záporožskej oblasti.[70] Ukrajina, Spojené štáty americké, Európska únia a OSN anexiu odsúdili.
8. októbra ráno došlo k výbuchu a poškodeniu Krymského mosta, ktorý spája Krym z východu s Tamanským polostrovom.[71]
Toho istého dňa (8. októbra) Ruské ministerstvo obrany oznámilo menovanie nového veliteľa „Zjednotenej skupiny vojsk v oblasti špeciálnych vojenských operácií“ armádneho generála Sergeja Surovikina, ktorý dovtedy velil Južnej skupine vojsk.[72]
22. októbra 2022 proruské úrady v Chersonskej oblasti vyzvali obyvateľov mesta Cherson, aby sa okamžite evakuovali z dôvodu postupujúcej ukrajinskej protiofenzívy.[73]
29. októbra 2022 Ukrajina uskutočnila kombinovaný útok lietajúcimi a plávajúcimi dronmi na Čiernomorskú flotilu v prístave Sevastopoľ na Kryme. Nad prístavom bolo vidno dym, okrem iných plavidiel údajne bola zasiahnutá aj vlajková loď flotily Admiral Makarov.[74] Jednalo sa o najväčší útok dronov na Sevastopoľ od začiatku vojny, uviedol proruský gubernátor.[75] Rusko po útoku na Čiernomorskú flotilu pozastavilo dohodu o obchode s obilím. Dôležitejšie je však stanovisko Turecka, ktoré hodlá v ochrane obchodných lodí naďalej pokračovať.[76][77][78] Rusi neskôr svoje odstúpenie od zmluvy odvolali.
11. novembra ukrajinské sily vstúpili do Chersonu, odkiaľ v predošlých dňoch ustupovali ruské jednotky. Pri ich ústupe bol zničený Antonivskyj most, ktorý je dôležitou kominikáciou cez Dneper.[79][80]
Východný front
Po porážke v Chersonskej a Charkovskej oblasti sa od konca leta ruské jednotky a žoldnieri Vagnerovej skupiny zamerali na mesto Bachmut, ktoré predstavuje dôležitú križovatku na ceste ku Kramatorsku a Sloviansku, čo by Rusom otvorilo cestu k útoku na posledné mestá v Doneckej oblasti držané Ukrajincami.[81] Ruským silám sa podarilo zatlačiť ukrajinské sily severne od Bachmutu útokom na Soledar, nad ktorým po ťažkých bitkách a skoro úplnom zničení prevzali 13. januára kontrolu.[82] Počas februára ruské jednotky zvýšili tlak na mesto a v jeho okolí dosiahli väčší postup, čím ohrozili zásobovacie trasy ukrajinských obrancov.[83] K prvému marcu sa v meste nachádzalo posledných 4 500 civilných obyvateľov. Ukrajinské jednotky sa môžu v prípade potreby z mesta kedykoľvek strategicky stiahnuť.[84]
Počas februára sa v Doneckej oblasti v okolí mesta Vuhledar odohrala doteraz najväčšia tanková bitka vojny.[85] Ruská strana v nej podľa ukrajinskej armády prišla o najmenej 130 tankov a obrnených vozidiel, výška ukrajinských strát nie je známa.[86]
Útoky na energetickú infraštruktúru
10. októbra 2022 ruské sily uskutočnili mohutné vzdušné útoky, za použitia striel s plochou dráhou letu a dronov, na ukrajinskú energetickú sústavu. Už 12. októbra 2022 bolo oznámené, že údery zasiahli približne 30 percent energetickej infraštruktúry Ukrajiny.[87] Ruská strana pri útokoch okrem vlastných rakiet vo väčšej miere začala používať aj drony Šáhid-131 a Šáhid-136 iránskej výroby.[88][89]
Ruské útoky na energetickú infraštruktúru do konca roka odstavili 30 - 40 % ukrajinských elektrární a spôsobili opakované výpadky dodávok elektriny po celej krajine.[90] Ruské bombardovanie prevažne civilných cieľov napokon malo za následok prísľub dodávok západných protilietadlových systémov Patriot a IRIS-T SLM.[91][92]
Straty
Straty bojujúcich strán v prebiehajúcom ozbrojenom konflikte nemožno presne zistiť, nakoľko ani jedna zo strán detailne neinformuje o ich výške. Počty padlých však možno odvodiť z rôznych zdrojov, vrátane satelitných snímok a videozáznamov vojenských akcií. O ruských aj ukrajinských zdrojoch sa všeobecne predpokladá, že zámerne zvyšujú počty hlásených obetí nepriateľských síl a zároveň bagatelizujú svoje vlastné straty v záujme zachovania morálneho stavu vojsk a tyla. Ruské spravodajské kanály prevažne prestali hlásiť počet ruských obetí.
Rusko a Ukrajina, teda obe strany konfliktu priznali, že utrpeli „značné“ straty.
Potvrdené straty civilného obyvateľstva k 23. januáru 2023 podľa OSN presahujú 7 068 zabitých osôb (z toho 2800 mužov, 1895 žien, 180 dievčat a 223 chlapcov, 35 detí a 1935 dospelých, ktorých pohlavie nebolo uvádzané).[93] Ďalších 11 415 osôb bolo ranených (2 504 mužov, 1 779 žien, 241 dievčat, 330 chlapcov a 267 detí a 6 294 dospelých, ktorých pohlavie nebolo uvádzané)[93]
| Kategória | Potvrdené straty | Obdobie | Zdroj |
|---|---|---|---|
| Civilné obyvateľstvo | 7 068 zabitých, 11 415 ranených (499 zabitých a 1 681 ranených v oblastiach DĽR a LĽR) |
24. február – 25. september 2022 | OSN[93] |
| Ukrajinské sily (Ozbrojené sily, Národná garda, pohraničná stráž) | 10 000 zabitých, 30 000 ranených | 24. február – 3. jún 2022 | ukrajinská vláda[94] |
| Ukrajinské sily (Ozbrojené sily) | ≈13 000 zabitých | 24. február – 2. december 2022 | ukrajinská vláda[95] |
| Ruské sily (Ozbrojené sily, Rosgvardia, FSB) |
12 538 zabitých (potvrdených podľa mena) | 24. február – 27. január 2023 | BBC News Russian & Mediazona[96][97] |
| Ruské sily (Ozbrojené sily) | 5 937 zabitých | 24. február – 21. september 2022 | ruská vláda[98] |
| Donecká ľudová republika | 3 138 zabitých, 13 270 ranených | 26. február – 22. september 2022 | Donecká ľudová republika |
| Luhanská ľudová republika | 500–600 zabitých | 24. február – 5. apríl 2022 | ruská vláda[99] |
| Kategória | Odhadované a potvrdené straty | Obdobie | Zdroj |
|---|---|---|---|
| Civilisti | 7 000 – 28 737+ zabitých[100] | 24. február – 22. september 2022 | ukrajinská vláda |
| 1 047 zabitých, 3 348 ranených | 24. február – 22. september 2022 | DĽR a LĽR[101] | |
| Ukrajinské sily (ozbrojené sily, národná garda, pohraničná stráž) |
61 207 zabitých a 49 368 ranených | 24. február – 21. september 2022 | ruská vláda[102][103] |
| Ruské a ostatné sily (ozbrojené sily, Rosgvardia, FSB, Wagnerova skupina, proruskí separatisti) | |||
| 15 000 zabitých, 45 000 ranených | 24. február – 20. júl 2022 | americké, britské a estónske odhady[104][105][106] | |
| 70 000 – 80 000 padlých (zabitých a ranených) (z toho 20 000 zabitých) |
Zdroj: