Beh na jedno stadion (od starogr. σταδιόδρομος, στάδιον – stadiodromos, stadion) bola súťažná bežecká disciplína v starovekom Grécku.^[1][2][3]

Beh na jedno stadion, t. j. na vzdialenosť 192,27 metra, (600 olympijských stôp^[4]) bol na olympijských hrách jedinou súťažnou disciplínou od založenia hier v roku 776 pred Kr. do roku 724 pred Kr., keď sa na hrách zaviedol dvojitý beh čiže diaulos. (beh na dve stadiá).^[1][2] Od založenia hier v Olympii a aj neskôr sa beh na jedno stadion považoval za hlavné preteky. Menom víťaza týchto pretekov sa označovala celá olympiáda. Na olympijských hrách sa v tejto disciplíne súťažilo až do ukončenia hier v roku 394 AD, keď hry zakázal osobitným ediktom rímsky cisár Theodosius I.^[5]

Behal sa podobne ako náš šprint. Bežci sa počas behu značne nakláňali dopredu a s dlhými vysokými krokmi, pomáhajúc si pritom rytmickými švihmi paží až do výšky hlavy sa s otvorenými dlaňami rútili do cieľa.^[1]

Na konci šiesteho storočia pred Kr. olympijskí pretekári začínali slávnostným nástupom. Hellanodikovia potom vložili do amfory alebo prilby tabuľky s menami súťažiacich a vyžrebovali poradie ich miest na štartovej čiare. Keď boli už bežci pripravení, ozval sa signál trubača a hlásateľ prečítal mená pretekárov a ich domovských miest. Po novom signále trubača sa preteky začali. Hellanodikovia následne po pretekoch vyhlásili meno víťaza a jeho domovské mesto prostredníctvom hlásateľa na štyri strany sveta. Odmenou olympijského víťaza bol veniec (kotinos) z posvätnej olivy, zvanej Kallistefanos, („Čo dáva krásne vence") nachádzajúcej sa pri Diovom chráme. Veniec bol podľa tradície upletený z jedinej vetvičky, odstrihnutej zlatými nožnicami. Víťazov korunoval pred Diovým chrámom najstarší z hellanodikov tzv. athlothetés.^[6]

Podľa antického autora Thukydida, bežci na najstarších olympijských hrách pretekali s páskou okolo ohanbia a neskôr nahí. Pripomína, že niektorí barbari, predovšetkým Aziati, pri zápasení a boxe majú také pásky ešte aj za jeho čias a aj to, že starí Gréci mali kedysi veľa spoločného s barbarmi.^[7] Staroveký autor Pausanias, ktorý v druhom storočí navštívil Olympiu, uvádza, že štadión bol vybudovaný na umelej terase z nanosenej zeme, na ktorej mali tiež sedadlá usporiadatelia hier. Oproti hellanodikov stál oltár z bieleho mramoru, pri ktorom sedela kňažka bohyne Démétry. Bola to jediná žena, ktorá sa mohla na olympijskú súťaž pozerať. Slobodným dievčatám v tom nebránili.^[8]

Referencie a bibliografia