Kliešťovité

	Kliešť obyčajný
	; kliešť obyčajný
Vedecká klasifikácia
Doména	eukaryoty
Ríša (regnum)	živočíchy (Animalia)
Vývojový stupeň	prvoústovce (Protostomia)
Kmeň (phylum)	článkonožce (Arthropoda)
Podkmeň (subphylum)	klepietkavce (Chelicerata)
Trieda (classis)	pavúkovce (Arachnida)
Nadrad (superordo)	Parasitiformes
Rad (ordo)	kliešte (Ixodida)
Podrad (subordo)	Ixodina
Čeľaď (familia)	kliešťovité (Ixodidae)
Vedecký názov
	Ixodidae
	Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku
	Biologický portál

Klieštovité (lat. Ixodidae) sú parazity radiace sa medzi roztoče, ktoré sa živia cicaním krvi. Majú ploché telo s tvrdým povrchom. Vzorovaný chrbtový štít býva sfarbený od žltej cez červenú až po čiernohnedú. U samčekov pokrýva celé telo a je k nemu prirastený. Samiciam a nedospelým jedincom siaha iba do polovice tela, aby mohli poňať čo najväčšie množstvo krvi. Veľkosť jednotlivých druhov z čeľade kliešťovitých sa pohybuje od 2 mm do 1 cm. Do tejto čeľade sa radí 650 druhov.

Prvá písomná zmienka o kliešťoch pochádza z obdobia okolo roku 800 pred Kr., zachoval sa však fragment nástennej maľby z roku 1500 pred Kr., na ktorom je zobrazená hyena s prisatými kliešťmi na ušnom laloku.

Rozšírenie

Kliešte z rodu kliešťovitých sú rozšírené po celom svete. Klimatickými zmenami v posledných rokoch dochádza k prenikaniu kliešťovitých do severných krajín Európy a výskumy poukazujú na vyššie zamorenie populácie kliešťov rôznymi baktériami, prvokmi a vírusmi.

Klieštovité sa zdržujú v zeleni približne 0,5 až 1 m nad zemou, čiže v prostredí poskytujúcom dostatočnú vlhkosť potrebnú pre ich prežitie. Ich prirodzeným prostredím sú najmä listnaté a zmiešané lesy a krovité biotopy. Vyskytujú sa aj v mestských parkoch a lesoparkoch. Bažiny a ihličnaté lesy bez tráv a kríkov či orná pôda sú pre kliešťovité nevhodným prostredím.

Vývojové štádiá

Samička kladie vajíčka do povrchových vrstiev pôdy a do spodných častí vegetácie. Počet vajíčok kolíše od 600 do 20 000 v závislosti od druhu. Kliešťovité sa vyvíjajú v štyroch štádiách: Z vajíčok sa liahnu sivožlté larvy veľké približne 0,8 mm. Šesťnohá larva si už v priebehu niekoľkých dní nájde medzihostiteľa (napr. hlodavca), ku ktorému sa pevne prisaje a počas dvoch, troch dní sa kŕmi jeho krvou. Po nasýtení sa odpojí a po niekoľkých mesiacoch sa zvlečie z kože ako približne 1,2 až 2 mm, osemnohá nymfa. Táto si nájde väčšieho hostiteľa (napr. mačku), z ktorej tiež cicia krv. Nie všetky nymfy, ktoré sa vyvlečú v lete alebo na jeseň, si hľadajú hostiteľa okamžite. Niektoré sa uložia do štádia pokoja a až na jar si nájdu vhodného hostiteľa, z ktorého cicajú krv. Po ďalšom zvliekaní sa menia na dospelé jedince. Tie potom parazitujú na dobytku, domácich a divých zvieratách, či človeku.

Samica zväčší svoj objem pri satí až 200-krát a parazituje na hostiteľovi 6 - 14 dní. Samec saje krv minimálne a nižšie vývojové štádiá zas pomerne dlho - až 6 dní. Nasýtený jedinec si hľadá partnera a po spárení samička kladie vajíčka. Samček uhynie ihneď po spárení, samičky až po nakladení vajíčok.

Porovnanie veľkosti kliešťa so zápalkovou hlavičkou

Ixodes scapularis

samec kliešťa

mierne nacicaný kliešť

nacicaný kliešť (samica)

Migrujúci erytém - príznak boreliózy

Správanie

Samce aj samice sa živia krvou svojho hostiteľa, ktorého si nájdu pomocou Hallerovho orgánu. Je to chemický receptor nachádzajúci sa na poslednom článku predných nôh. Tento orgán je schopný zachytiť a rozpoznať také látky ako sú amoniak, kysličník uhličitý, kyselina mliečna a kyselina maslová. Tieto látky vylučuje hostiteľ dychom a potom. Kliešťovité vo vyčkávacej pozícii (stoja na zadných troch pároch nôh a predné vystierajú do priestoru) zachytávajú rôzne vnemy z prostredia a vďaka vibráciám sú schopné spozorovať blížiaceho sa hostiteľa. Naňho sa následne zavesia a potom preliezajú jeho telo kým nenájdu vhodné miesto na prisatie sa. Kliešťovité sú veľmi vyberavé: Uprednostňujú mierne vlhkú, teplú a dobre prekrvenú jemnú pokožku. U človeka sa najčastejšie prisávajú za uši, na zákolenie, slabiny a pod.

Prichytenie

Chelicermi (klepietkami) kliešť vytvorí potrebný otvor na koži pre zasunutie bodového orgánu - hypostomu. Hypostom obsahuje protiháčiky, vďaka ktorým je kliešť pevne pripojený ku koži. Okrem toho slúži hypostom na odsávanie krvi predierajúcej sa na povrch.

Po prichytení sa, kliešť vylučuje do rany sekrét pozostávajúci z dôležitých látok:

Antikoagulant zabraňujúci upchatiu rany a zabezpečujúci trvalý prúd krvi.
Lepidlo upevňujúce klepietka do rany.
Umŕtvovací prostriedok, ktorý znecitliví miesto bodnutia. Táto zložka je veľmi dôležitá, keďže kliešť je na rozdiel od komára prisatý k hostiteľovi niekoľko hodín až dní a jeho prežitie závisí od jeho nenápadnosti.
Protizápalová látka zabraňujúca imunitnému systému hostiteľa reagovať na vniknutie parazitujúceho kliešťa.

Prenos chorôb

Kliešte z čeľade kliešťovitých sú významnými prenášačmi rôznych chorôb na človeka. Najčastejším prenášačom v strednej Európe je kliešť obyčajný (Ixodes ricinus), na východe USA Ixodes scapularis a v Rusku Ixodes persulcatus.

Kliešťovité sú prenášačmi nasledovných pôvodcov chorôb:

Babesia microti a Babesia divergens: babezióza
Francisella tularensis: tularémia
Rickettsia rickettsii: škvrnitá horúčka Skalnatých vrchov a Horúčka Sao Paulo
Rickettsia conorii: Africký kliešťový týfus, Mediteránna škvrnitá horúčka, Indický kliešťový týfus, Kenský kliešťový týfus, Stredomorská kliešťová horúčka
Rickettsia siberica: Severoázijská kliešťová horúčka, Sibírsky kliešťový týfus
Rickettsia australis: Queenslandský kliešťový týfus
Coxsiella burnettii: Q horúčka
Borrelia burgdorferi: Boreliózy ako Lymská borelióza
rôzne druhy vírusov:
- Vírus FSME: Kliešťová encefalitída
- Vírus RSSE: (Russiean Spring Sommer Enzephalitis)
- Vírus Louping ill
- Vírus Powassan
- Vírus Kyasanur forest
Vírus CCHF: Krymsko - kongská hemoragická horúčka
Vírus Phthisis: Tuberkulóza

a približne 50 ďalších chorôb.

Ak je kliešť nielen prenášačom pôvodcov chorôb, ale sa v ňom aj rozmnožujú, označuje sa kliešť za hostiteľa, prípadne medzihostiteľa. V jeho slinách sa môžu nachádzať aj rôzne víry a baktérie, prípadne parazity, ktoré pri cicaní prechádzajú do tela hostiteľa (zvieraťa, človeka).

Choroboplodné zárodky sa do hostiteľa nedostávajú okamžite, pretože sa nachádzajú v črevnom trakte kliešťa a pre ich prenos do slín kliešťa je potrebný istý čas (8 až 24 od prichytenia). Prevenciou je teda včasné objavenie kliešťa a jeho odstránenie.

Alergické reakcie

Po prichytení sa kliešťa vylučuje kliešť sekrét obsahujúci rôzne látky, ktoré vo výnimočných prípadoch môžu u človeka či zvieraťa viesť k silným alergickým reakciám až smrti, najmä ak sa kliešť prichytí na zadnej časti hlavy v blízkosti chrbtice.

Prirodzený nepriateľ

Prirodzenými nepriateľmi kliešťovitých sú:

extrémne chladné zimy
niektoré druhy húb (napr. Metarhizium anisopliae)
hlísty
niektoré druhy vtákov
malé druhy parazitujúcich ôs (napr. Ixodiphagus hookeri). Tieto osy nakladú svoje vajíčka do kliešťa. Larva osy potom zožerie kliešťa zvnútra a tým ho zabije.

Prevencia

Najlepšou ochranou proti kliešťom je používanie repelentných prostriedkov proti kliešťom a inému hmyzu. Ďalšou možnosťou je používanie kozmetických insekticídov, ktoré kliešte nielen odpudzujú, ale aj zabíjajú. Oba druhy prípravkov je vhodné používať aj na oblečenie a obuv.

Pri pohybe v miestach s vyšším výskytom kliešťov je vhodné používať čo najbledší odev s dlhými rukávmi a dlhými nohavicami, vysoké topánky, prípadne podkolienky. Po návrate domov je potrebné prezrieť kritické miesta na tele, ktorými sú slabiny, zákolenie a pod. Čím skôr je kliešť objavený a odstránený, tým je menšie riziko nákazy. Pri častejšom pohybe v miestach s vyšším výskytom kliešťov je vhodné dať sa zaočkovať proti kliešťovej encefalitíde.

Odstránenie kliešťa

Prisatého kliešťa je potrebné čo najrýchlejšie odstrániť. Kliešť sa dá najjednoduchšie odstrániť v prvých hodinách po prisatí, alebo pred samovoľným uvoľnením (keď je nasatý krvou). Čím skôr je však kliešť odstránený z hostiteľa, tým nižšie je riziko nákazy.

Existujú tri zaužívané metódy odstránenia kliešťa:

Dezinfekcia miesta (Jodisolom alebo Jodonalom B), uchopenie kliešťa pinzetou a jeho odstránenie kývavými pohybmi. Nie je vhodné kliešťa vytláčať, alebo naňho liať olej, či masť. Kliešť sa začne dusiť a do rany vypúšťa veľké množstvo sekrétu, čo zvyšuje možnosť nákazy. Tiež nie je vhodné kliešťa rozpučiť, pretože nákaza sa môže šíriť aj cez kožné otvory a cez spojivky.
Uchopenie kliešťa a jeho následné vytrhnutie. Háčiky hypostomu netvoria totiž závit a kliešť sa preto nedá otáčaním „vyskrutkovať“. Následne dezinfekcia postihnutého miesta.
Najbezpečnejší spôsob, ako odstrániť kliešťa predstavuje špeciálna pinzeta.

Pinzeta na kliešťa.
Posuvná kovová časť sa posunie smerom nahor, do otvorenej pinzety sa uchopí kliešť.
Zatvorením kovovej časti sa pinzeta zatvorí a uchopí kliešťa. Toho stačí vytiahnuť von a miesto vydezinfikovať.

Klasifikácia

Rod Amblyomma
- Kliešť americký (Amblyomma americanum)
Rod Boophilus (Curtice 1891)
- Boophilus annulatus (Say 1821)
Rod Dermacentor (C. L. Koch, 1844)
- Pijak stepný (Dermacentor marginatus Sulzer, 1776)
- Pijak lužný (Dermacentor reticulatus Fabricius, 1794)
Rod Haemaphysalis (C. L. Koch 1844)
- Podrod Haemaphysalis (C. L. Koch 1844)
  - Kliešť lužný (Haemaphysalis concinna C. L. Koch 1844)
  - Haemaphysalis parva (Neumann 1897)
- Podrod Rhipistorna (C. L. Koch 1844)
  - Haemaphysalis erinacel (Pavesi 1884)
- Podrod Alloceraea (Schulze 1918)
  - Haemaphysalis inermis (Birula 1895)
- Podrod Aboimisalis (Santos Dia 1963)
  - Kliešť stepný (Haemaphysalil punctata G. Canestrini & Fanzago 1877)
- Podrod Herpetobia (G. Canestrini 1890)
  - Haemophysalis sulcata (G. Canestrini & Fanzago 1878)
Rod Hyalomma
- Podrod Hyalomma (C. L. Koch 1844)
  - Hyalomma anatolicum (C. L. Koch 1844)
  - Hyalomma detritum (Schulze 1919)
  - Hyalomma lusitanicum (C. L. Koch 1844)
  - Hyalomma marginatum (C. L. Koch 1844)
- Podrod Hyalommasta
  - Hyalomma aegyptium (Linnaeus 1758)
Rod Ixodes
- Podrod Ixodes (Latreille 1795)
  - Ixodes acuminatus (Neumann 1901)
  - Ixodes gibbosus (Nuttall 1916)
  - Kliešť obyčajný (Ixodes ricinus Linnaeus 1758)
  - Ixodes ventalloi (Gil Collado 1936)
- Podrod Eschatocephalus (Frauenfeld 1853)
  - Ixodes simplex (Neumann 1906)
  - Ixodes vespertillonis (C. L. Koch 1844)
- Podrod Exopalpiger (Schulze 1935)
  - Ixodes arboricola (Schulze & Schlottke 1929)
  - Ixodes canisuga (Johnston 1849)
  - Kliešť ježí (Ixodes hexagonus Leach 1815)
- Podrod Scaphixodes (Schulze 1941)
  - Ixodes caledonicus (Nuttall 1910)
  - Ixodes frontalis (Panzer 1795)
Rod Rhipicephalus
- Rhipicephalus pusillus (Gil Collado 1938)
- Rhipicephalus sanguineus (Latreille 1806)
- Rhipicephalus turanicus (Pomarantzev 1940)

Zdroje

Daniel M.: Tajné stezky smrtonošů, Praha, Mladá fronta, 1985. 1. vyd. Ed. Kolumbus
Majlátová V., Peťko B.: Kliešte a nimi prenášané choroby, Vybrané kapitoly z parazitológie, Parazitologický ústav SAV Košice, 2013, 1. vyd.
Systematika

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kliešťovité
Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Kliešťovité

Externé odkazy

Kliešte: Povera, alebo skutočne nebezpeční malí hajzlíci?

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.