Incident na Počuvadlianskom mlyne je udalosť, ktorá sa odohrala 23. novembra 1944 v nočných hodinách, na mieste kde stála usadlosť Počuvadliansky mlyn. Išlo o vodný mlyn ktorý stál pri potoku Klastava v katastrálnom území obce Počúvadlo. Po potlačení SNP toto miesto slúžilo ako utajená základňa odbojovej skupiny Sitno^[1] ktorá podľa rôznych zdrojov mala okolo sto členov odbojárov a partizánov.

Udalosti vedúce k incidentu

Skupina Sitno svojou činnosťou a niekoľkými bojovými akciami vyvolala podozrenie, že ide o veľkú partizánsku a odbojovú skupinu, a tak sa dostala do hľadáčika protipartizánskych jednotiek po potlačení SNP. Vyznačovala sa aj dosť silnou politickou činnosťou najmä v prospech Komunistov ako úhlavných nepriateľov nacistického režimu. Na základe pravdepodobne spravodajskej činnosti bolo vyhodnotené, že skupina predstavuje výraznú hrozbu a musí byť zlikvidovaná.

Samotnému prepadu predchádzala rozsiahla príprava v súlade s taktikou protipartizánskej jednotky Edelweiss. Viacero dní pred útokom sa vykonával prieskum a spravodajská činnosť aby sa identifikovalo miesto pobytu partizánov ich počet a potrebná bojová sila na ich likvidáciu. Počítalo sa s momentom prekvapenia, ktorý bol významným v taktike prepadov. Spravodajská činnosť, ktorá predchádzala samotným prepadom jednotky Edelweiss, bola dôležitou súčasťou a nikdy nebola vynechaná. Prepady sa plánovali aj na základe informácií, ktoré získavala Einsatzgruppe H v tomto prípade prostredníctvom svojho oporného bodu ktorý predstavovalo Einsatzkommando 14 v Banskej Štiavnici, ako aj pomocou platených alebo dobrovoľných informátorov.

Na druhej strane do odbojovej činnosti bolo zapojených aj množstvo lokálnych silových a administratívnych zložiek ako boli notári, žandárstvo a starostovia obcí. Taktiež predstavitelia školstva a v neposlednom rade členovia evanjelickej cirkvi, ktorí neboli spokojní s existenciou a smerovaním Slovenskej republiky ani s následnou prítomnosťou okupačných vojsk na území Slovenska.

22. októbra 1944 (v sobotu) sa konala „Počuvadlianska hostina“ v obci Počúvadlo ktorej sa zúčastnili lokálni obyvatelia a tak isto členovia odboja a partizáni. Na podujatí boli aj žandári z Piargu (dnes Štiavnické Bane), ktorým velil Štefan Truban. Predstavitelia štátu, prenesenej štátnej moci ako žandárstva boli známi ako spolupracovníci odboja.

20. novembra 1944 boli prevedení cez hory na pokyn evanjelického farára Adamčíka z Prandorfu (dnešné Devičany) dvaja ruskí dôstojníci a to: kpt. Alexander Bazdyriev pôvodom zo Simiferopolu na Kryme a npor. Sergev Juriev ktorí ušli z nemeckého zajatia a ukrývali sa v Devičanoch^[2]. Previedli ich Pavol Daniš a Ján Nemec cez hory až na Počúvadlo kde sa pridali k skupine Sitno. Podľa Pavla Slúku, ktorý bol neskôr členom skupiny Sitno išlo len o zhodu okolností.

Priebeh prepadu

Vo večerných hodinách 23. novembra 1944 dorazila jednotka Edelweiss do obce Klastava v približne sile 300 mužov. Mali so sebou mapu kde mali označenú usadlosť Počuvadliansky mlyn ale pravdepodobne nevedeli presne čo majú čakať tak zobrali so sebou obyvateľa Klastavy Jána Kolára, ktorého pred sebou hnali a mlátili puškou aby ich zaviedol na miesto kde je mlyn po Ladzianskej železnici, ktorá slúžila na dopravu dreva a ostatného materiálu a koniec mala „Za Holíkom“ pod vrchom Sitno. Keď dorazili na miesto Jána Kolára prepustili.

Mlyn obkľúčili zo všetkých možných strán, zostal len malý úzky priestor na možný ústup. Bolo treba prebrodiť potok a vyšplhať sa do strmého svahu a tak za horizont a získať takto krytie pred paľbou. Osadenstvo pobývajúce na mlyne sa napriek zjavnej presile rozhodlo bojovať. Rudolf Valach obsluhoval guľomet a Viera Václeveková mu pomáhala s podávaním munície. Guľometnou paľbou tak kryli ústup ostatných z mlyna. Pri tak veľkej presile to bol však márny boj. Tích čo nestihli počas krycej paľby ustúpiť zajali celú stavbu nakoniec vypálili.

Padlí a zajatí a ich osud

V čase prepadu sa v mlyne nachádzalo 22 príslušníkov skupiny „Sitno“ a osadenstvo mlyna teda mlynár Jozef Kršiak a jeho rodina. Bilancia prepadu bola: 2 mŕtvi a to Viera Václaveková a Rudolf Valach a 7 zajatých Anton Dúbravský, Imrich Lehotský, Viliam Gálus, Mária Demjančoková, Viliam Cicka, Helena Wiczowičová (ťažko ranená) a Marian Ladziansky. V archívnom dokumente sa uvádza, že jedno dievča bolo zranené, zajatý bol kuchár, 4 chlapi a ešte jedno dievča. Z počtov zajatých a mŕtvych by malo utiecť 13 príslušníkov skupiny. Zajatí mali byť odovzdaní Ensatzgruppe H a následne popravení v masových hroboch v Kremničke a Turčeku.^[3]

Mlynára Kršiaka s rodinou vyhnali z mlyna a nechali ho stáť na zime. Chceli ho zastreliť ale vojak, pravdepodobne príslušník slovenskej časti oddielu Edelweiss z Pitelovej, ktorý ich poznal im pomohol. Rodinu následne ubytovali v „Kováčskom dome“, ale nakoľko zdravotný stav mlynára nebol dobrý, zaobchádzanie neprežil.

Osud tých, čo unikli

Po prepade sa skupina postupne dala zasa dokopy v Almáši (dnešné Jabloňovce) a v Prandorfe (dnešné Devičany). Novú základňu si vybudovali na chate Žuhračka pri Prandorfe, ktorá je dodnes pamätným miestom SNP. Po sformovaní skupiny vykonávali najmä spravodajskú činnosť a odovzdávali správy agentovi s krycím menom „Inžinier“ (podľa zvukovej nahrávky to bol Jano Debnár). Nakoniec boli začlenení do štruktúr CA.

Referencie