Vojnové zločiny na území Slovenska počas druhej svetovej vojny - Biblioteka.sk

Upozornenie: Prezeranie týchto stránok je určené len pre návštevníkov nad 18 rokov!
Zásady ochrany osobných údajov.
Používaním tohto webu súhlasíte s uchovávaním cookies, ktoré slúžia na poskytovanie služieb, nastavenie reklám a analýzu návštevnosti. OK, súhlasím


Panta Rhei Doprava Zadarmo
...
...


A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9

Vojnové zločiny na území Slovenska počas druhej svetovej vojny

V roku 1939 patrilo územie dnešného Slovenska v prevažnej miere trom štátnym útvarom – Slovenskému štátu a južná a východná časť krajiny bola obsadená Horthyovským Maďarskom. Menšie regióny ako Petržalka a Devín pripadli Nacistickému Nemecku. Územie na pravom brehu Váhu – tzv. Nemecká ochranná zóna alebo tiež Schutzzone boli pod čiastočnou nemeckou kontrolou. Až do vypuknutia Slovenského národného povstania zostávalo územie Slovenska mimo hlavného vojnového diania druhej svetovej vojny. Po vpáde nacistických jednotiek na územie vojnového Slovenského štátu a následnom vypuknutí povstania došlo na tomto území k radu vojnových zločinov. Viaceré ďalšie zločiny sa udiali pri prechode frontu, prípadne krátko po skončení vojny.

Tento článok obsahuje previnenie proti vojnovému právu postihnuteľné podľa medzinárodného (trestného) práva ako je zaobchádzania so zajatcami a podrobenými civilistami (mučenie, vraždenie). O obetiach na životoch v dôsledku štátom legalizovaného vysídlenia a následnej likvidácie židovského obyvateľstva (zločiny proti ľudskosti) pojednáva článok holokaust na Slovensku. Obete na životoch spôsobené bombardovaním Slovenska Spojencami (Bratislava, Dubnica nad Váhom, Dubová, Vrútky, Malacky-Nový Dvor, Komárno, Nové Zámky, Ružomberok, Medveďov, Devínska Nová Ves, Sládkovičovo, Rača) by mali byť v samostatnom článku.

Nacistické zločiny

Po potlačení povstania nacistický vojenský a represívny aparát fakticky prebral moc nad dianím v krajine. Už v priebehu bojov boli zatýkaní všetci podozriví zo zapojenia sa do povstania. Povstalci a osoby spolupracujúce a otvorene sympatizujúce s povstaním, ktorým sa nepodarilo ukryť boli vystavené teroru jednotiek SS, Heimatschutzu (ozbrojených zložiek nemeckého obyvateľstva na Slovensku) ako aj Pohotovostným oddielom Hlinkovej gardy.[1]

Nemecké velenie sa na potlačenie partizánskej vojny rozhodlo použiť všetky dostupné opatrenia. Medzi najbrutálnejšie praktiky patrili odvetné akcie proti podhorským dedinám, ktoré podporovali partizánov. Pri väčšine týchto akcií umierali najmä neozbrojení civilisti. Nemecké jednotky a spolu so slovenskými kolaborantmi vypálili viac než stovku slovenských obcí a samôt. Muži a osoby podozrivé z napomáhania partizánom z týchto obcí boli odvlečení do koncentračných táborov alebo v niektorých prípadoch na mieste popravení. Nacisti si dali zvlášť záležať na zhromažďovaní zvyškov židovského obyvateľstva, ktoré začali opäť posielať do koncentračných táborov. Vo viacerých prípadoch rasovo prenasledovaných na mieste popravili.

1944

Jedna z prvých akcií tohto druhu sa udiala 11. septembra 1944 v Nemčiciach pri Topoľčanoch, kde postrieľali 53 rasovo prenasledovaných. V Botteho vile, kde bolo sídlo oporného bodu Einsatzkommanda 14, fašisti utýrali na smrť osem ďalších osôb.[2]

Po obsadení Kremnice 6. októbra 1944, nacistické jednotky spolu s POHG prenasledovali a vraždili účastníkov povstania. Po vojne bol v Dolnom Turčeku nájdený masový hrob s 182 telami, mnohí iní boli zavraždení vo Zvolene, kde po obsadení 26. októbra 1944 celý týždeň nacisti vraždili zaistených obyvateľov v miestnej väznici. Neskôr zatýkanie a vraždy pokračovali v decembri a januári 1945, po vojne bolo v najmenej 6 masových hroboch v meste a okolí nájdených 128 popravených. V Kremnici sa po vojne našlo v 9 masových hroboch 261 mŕtvych osôb, ktoré predtým nacisti zatkli. V tom istom období povraždili 70 obyvateľov v Martine, 63 osôb v Hornej Mičinej.

28. októbra 1944 príslušníci Einsatzkommando 14 prinútili 27 kriminálnych väzňov a 3 rasovo prenasledovaných aby sa obliekli do civilných šiat, potom ich doviezli automobilmi do Mičinskej doliny, kde ich zastrelili. Po oficiálne nariadenej exhumácii mŕtvych tiel 9. novembra 1944 prisúdili zločin partizánom.[3]

29. októbra 1944 nacisti prepadli osadu Mladoňov, kde boli prechodne ubytovaní partizáni. Partizáni po boji, v ktorom padli traja z nich, ustúpili do hôr. Nacisti následne postrieľali mužov a vyrabovali a následne aj podpálili 13 chalúp aj s hospodárskymi stavbami.[4]

Vo Vinnom 30. októbra 1944 Nemci úplne vypálili 285 domov, čiastočne ďalších 120, 15 obyvateľov odvliekli do koncentračných táborov.

V noci z 31. októbra na 1. novembra 1944 postrieľali v Ponikách 31 obyvateľov.

1. novembra 1944 nacisti pod Prašivou zavraždili 44 ľudí, ktorých telá exhumovali až po vojne. V okolí boli neskôr odkryté ďalšie tri masové hroby s 25 obeťami.

Represálie v Tokajíku sa dohrali 19. novembra 1944. Dopoludnia nacisti sústredili všetkých 34 mužov z dediny pri miestnom kostole, neskôr im prikázali pochodovať spolu s vojakmi smerom na sever. Za obcou však mužov zastavili a na základe narýchlo prečítaného rozsudku, za pomoc partizánom postrieľali. Dvaja ťažko ranení však prežili. Ďalší deň nacistické jednotky Tokajík obkľúčili, ženy a deti rozohnali a obec následne vyrabovali a vypálili.[5]

21. novembra 1944 vtrhli nemecké jednotky do Tisovca, kde namieste postrieľali 15 rómskych mužov.[6] Ďalších 68 žien a detí odvliekli do Kremničky, kde ich popravili.

22. novembra 1944 nemecké vojenské a bezpečnostné sily zadržali v obci Ilija 109 osôb, väčšinou Rómov (19 mužov, 21 žien, 69 detí). Previezli ich do Kremničky, kde ich spolu s miestnymi kolaborantmi zavraždili.

V Kremničke bolo pri viacerých masových popravách nemeckými vojskami ako aj slovenskými POHG od 5. novembra 1944 do 5. januára 1945 zavraždených 747 osôb (z toho 211 žien a 58 detí). Nacisti a slovenskí kolaboranti vraždili väzňov ranou do tyla. Mŕtve telá padali do protitankového zákopu, ktorý slúžil ako masový hrob. Vraždenie kulminovalo 12. decembra 1944, kedy za jeden deň zavraždili 300 ľudí.[7]

26. novembra 1944 vypálili pred blížiacim sa frontom nemecké jednotky Bačkov (okr. Trebišov), zhorelo 112 domov.

3. decembra 1944 deportovali nacisti 56 obyvateľov dediny Selec ako rukojemníkov obvinených zo spolupráce s partizánmi po tom, čo nemecké jednotky neboli schopné zlikvidovať partizánov v Považskom Inovci. 50 z nich bolo nakoniec transportovaných do koncentračného tábora Sachsenhausen. Odtiaľ sa dostali aj do iných táborov, kde postupne 45[8] z nich zahynulo v dôsledku zlého zaobchádzania, hladu alebo bombardovania.

12. decembra 1944 bolo v Brezne na Krtičnej zastrelených 31 osôb. V meste nacisti popravili 3 partizánov.[9]

23. decembra 1944 zavraždili nacisti v obci Slatina 56 Rómov.

1945

V januári 1945 jednotka Waffen-SS v Čiernom Balogu nahnala 60 Rómov, medzi nimi aj ženy a deti, do dvoch chatrčí, do ktorých potom cez okná strieľali zo samopalov. Nakoniec obidve chatrče zapálili. Všetci nahnaní tam zhoreli[10]. (Podľa iných údajov sa stal incident 14. novembra 1944.)

4. januára 1945 nemecké oddiely prepadli obec Prochot. Zajali 12 partizánov a 42 civilistov, ktorých odvliekli do Kremnice, kde ich popravili.[11]

Pamätník pri vápenke v Nemeckej

Medzi 4. až 11. januárom 1945 v Ráztockej doline pri obci Nemecká strelnou ranou do tyla zavraždili najmenej 400[12] zaistených partizánov, povstalcov a Židov, mŕtve telá padali priamo do horiacej pece vápenky, čo neskôr znemožnilo určiť presný počet zavraždených. Podľa viacerých starších prameňov, zakladajúcich sa najmä na svedectvách vrahov a dokladoch z banskobystrickej väznice, mohlo takto byť zavraždených asi 800 – 900 ľudí[13]. Túto popravu vykonali príslušníci SD a Einsatzkomando 14.

5. januára obesili maďarskí fašisti v Košiciach 12 ľudí. Do konca vojny bolo v meste popravených asi 600 – 700 ľudí.

13. januára 1945 obsadil obec Cigeľ špeciálny oddiel SS. Gestapo zatklo a vypočúvalo 132 miestnych občanov, dvaja z nich pri brutálnom vypočúvaní a mučení podľahli. Ďalších päť odvliekli do Prievidze, kde ich umučili a zastrelili. Celkovo v obci nacisti zavraždili 16 ľudí a ďalších odvliekli do koncentračných táborov.[14]

Za pomoc partizánom bola na výstrahu vypálená špeciálnou jednotkou Edelweiss 24. januára 1945 aj osada Ostrý Grúň. Vyhorelo 112 domov, tri dni predtým nacisti zavraždili 62 obyvateľov, medzi nimi aj starcov, ženy a deti. Spolu s útokom na blízku dedinu Kľak sa tieto vojnové zločiny označujú ako masaker v Kľakovskej doline.

21. januára 1945 táto jednotka spolu s oddielmi Waffen-SS a Heimatschutzu prepadla neďaleký Kľak, kde postrieľali 84 obyvateľov (z toho 36 detí). Domy aj s obeťami podpálili. Ostatných obyvateľov vyhnali, postrieľali dobytok a ich domy vyrabovali a zapálili. Vyhorelo 132 domov a hospodárskych budov. Podľa niektorých názorov, hoci nie do množstva, ale spôsobom vykonania ide o najbrutálnejší vojnový zločin spáchaný na Slovenskom území.[15]

24. januára 1945 vyrabovali nemecké oddiely Lom nad Rimavicou, následne odvliekli 73 mužov, z ktorých 8 zahynulo v koncentračných táboroch.

21. februára 1945 nacisti vyrabovali a vypálili Pohronský Bukovec.

Obec Skýcov sa nacisti neúspešne pokúšali obsadiť viackrát. 15. marca 1945, keď partizánske oddiely sídliace v dedine odišli k Červenej armáde do obce vstúpili nacistické jednotky. Vyhnali všetkých obyvateľov z obce a ďalší deň vypálili 266 domov. 13 mužov z obce, ktorí sa aj napriek varovaniu vrátili, odvliekli do koncentračného tábora.

Obce Kalište a Prochot prepadli protipartizánske jednotky 18. marca 1945. V Kališti a jeho okolí zastrelili alebo zaživa upálili 131 civilistov, chorých a ranených partizánov, ďalších 28 civilistov a partizánov zastrelili pri Moštenici. Jedného muža dokonca odvliekli do Turčianskych Teplíc a tam ho rozpílili na stolárskej píle. Obec pred odchodom vyrabovali a vypálili. Zo 42 domov zostalo iba 6. Kalište bolo jedinou slovenskou vypálenou obcou, ktorú po skončení vojny opäť neobnovili.

16. apríla 1945 postrieľali nacisti v Ladeckej cementárni 20 ľudí.

20. apríla 1945 zabila nemeckého vojaka ustupujúceho so svojou jednotkou cez osadu Semeteš patriacej k Vysokej nad Kysucou mína. Nemeckí vojaci preto zaistili 22 miestnych mužov a guľometom ich postrieľali.

Do konca apríla 1945 bol v Kováčovej odkrytý masový hrob s 106 obeťami.

Ďalšie zločiny spáchali nacisti v Slovenskej Ľupči (40 obetí), Bánovciach nad Bebravou (35 obetí), Handlovej (19 obetí), Prievidzi (92 obetí), Trenčíne (69 obetí), Žiline (33 obetí), Novom Meste nad Váhom (27 obetí), Dubnici nad Váhom (62 obetí) a inde.[16]

Zločiny spáchané povstaleckou armádou a partizánmi

Zločiny však boli páchané aj partizánmi či niektorými povstaleckými jednotkami. Išlo najmä o vraždy a útoky na nemecké obyvateľstvo, katolíckych kňazov a predstaviteľov vojnovej Slovenskej republiky. Celkovo si vyžiadali asi 2 400 ľudských životov. Tieto nevyprovokované akcie sa odohrávali v prevažnej miere iba vo vnútri povstaleckého územia a na rozdiel od akcií nacistov nemali systematický charakter ani podporu povstaleckého velenia. Niektorí povstaleckí či partizánski velitelia boli za zločiny stíhaní ešte počas povstania. Po vojne však už žiadne väčšie vyšetrovanie neprebehlo.

27. augusta 1944 partizáni a vojaci po obsadení Ružomberku zastrelili asi sto nemeckých vojakov a zajali 67 príslušníkov Deutsche Partei, ktorých na noc uväznili a na druhý deň ráno spolu s ďalšími asi 20 uväznenými ružomberskými civilmi, ktorých obvinili s kolaborácie s nacistami, odvliekli do priestoru PodsucháBiely Potok, kde ich zastrelili. Išlo o prvú masovú vraždu na území Slovenskej republiky. Podľa iných prameňov bolo povraždených 146 osôb. Byty povraždených občanov Ružomberka následne vyrabovali[17].

30. augusta zlikvidovali partizáni vo Vyhniach prázdny tábor detí z vybombardovaných rodín z Porúria aj s vychovávateľkami.[18]

17. septembra medzi osadami Hájniky a Rybáre (súčasť mesta Sliač) partizáni 1. čs. brigády M.R. Štefánika zavraždili 11 ľudí. Bol medzi nimi aj kňaz J. Šalát. Povstalecké orgány prípad, ešte pred potlačením povstania prešetrili, dvaja partizáni a jeden člen miestnej milície boli usvedčení zo zodpovednosti za incident a pre výstrahu popravení.[7]

Pamätník na mieste masového hrobu pri Sklenom.
Bližšie informácie v hlavnom článku: Masaker v Sklenom

21. septembra 1944 po obsadení etnicky prevažne nemeckej obce Sklené v oblasti v Hauerland partizánmi počas Slovenského národného povstania bolo zastrelených 187 nemecky hovoriacich mužov. Partizáni patrili k 3. rote, 8. (Leninskému) oddielu 1. československej brigády J. V. Stalina, ktorí konali na základe ústneho rozkazu veliteľa sovietskeho výcvikového dôstojníka, vtedy 27-ročného, Leonida Nikolajeviča Slavkina. Masaker v Sklenom je najväčší z viacerých podobných zločinov proti Karpatským Nemcom v období od konca augusta do konca septembra 1944.

25. - 26. septembra 1944. Podobný masaker sa odohral aj vo Veľkom Poli (spolu 85 mŕtvych) a v Banskej Štiavnici.[19] V polovici septembra 1944 zhromaždili 80 karpatských Nemcov z obcí Veľké Pole a Píla a Janova Lehota do dobytčích vagónov v Hronskej Breznici. Tam ich nechali niekoľko dní zavretých a potom ich dehydratovaných preložili do úzkokoľajných vagónov a zaslali po úzkokoľajnej trati do Banskej Štiavnice. Na starej stanici ich potom v noci z 25. na 26. septembra 1944 strieľali pri vychádzaní z dobytčákov.

V Handlovej (viac ako 80 mŕtvych), v Nitrianskom Pravne (vtedy Nemecké Pravno, nemecky Deutsch-Proben, 30 mŕtvych), v tábore Sklabina (130 mŕtvych), v Partizánskej Ľupči (vtedy Deutsch-Lipsch) (32 mŕtvych), Kunešove (69 mŕtvych) a na iných miestach. Celkovo malo byť na území Slovenska viac ako 600 mŕtvych Nemcov, čo bolo predohrou k úteku karpatských Nemcov zo Slovenska.[19]

Zločiny oslobodzujúcich (sovietskych a rumunských) vojsk

Pred začiatkom SNP sovietske velenie považovalo Slovensko za nepriateľský štát, ktorý sa podieľal na nevyprovokovanom útoku na svoju krajinu. Na Strednom Slovensku boli vysadené viaceré sovietske diverzné skupiny, ktoré s podporou protinacisticky zmýšľajúceho obyvateľstva začali organizovať partizánske skupiny. Po vypuknutí povstania a deklarácii povstaleckej SNR o snahe znovuobnoviť predvojnovú ČSR sa sovietske jednanie rýchlo zmenilo. Sovietske vojská boli pri príchode na Československé územie inštruované, že vchádzajú na územie svojho spojenca.

Potrestanie vojnových zločinov

Po vojne došlo k potrestaniu viacerých osôb zodpovedných za vojnové zločiny. Boli nimi predovšetkým čelní predstavitelia vojnového Slovenského štátu (Tiso, Tuka) ako aj velitelia nemeckých vojsk, ktoré zasiahli proti SNP (Hoffle). Potrestané boli tiež viaceré osoby zodpovedné za masakre civilného obyvateľstva.

Referencie

  1. Kováč, D., 1998, Dejiny Slovenska. Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 401 s.
  2. Prehľad miest a obcí na Slovensku postihnutých fašistickými represáliami, SZPB, Dostupné online
  3. Tóth D.: Tragédia slovenských Židov / Materiály z medzinárodného sympózia Banská Bystrica 25.-27. marca 1992. ISBN 80-85306-04-2 Banská Bystrica: Datei, 1992. s. 204
  4. Varsik M.: Odkážte mojej materi Bratislava, Smena, 1984. s. 24
  5. PASTIRČÁK, F.. Pred 60 rokmi Tokajík ľahol popolom . korzar.sme.sk, 22.6.2004, . Dostupné online.
  6. Plevza, V. a kolektív: Dejiny Slovenského národného povstania 1944 - 5. zväzok. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1985, s. 560-561
  7. a b MIČEV, Stanislav, a kol. Slovenské národné povstanie 1944. 1. vyd. Banská Bystrica : Múzeum SNP, 2009. 208 s. ISBN 978-80-970238-3-6.
  8. Šišovský, J.: Zahynuli v táboroch smrti. Ročenka odbojárov 2007 ISBN 80-969517-0-X, Bratislava, 2006, s. 118-119
  9. Plevza, V. a kolektív: Dejiny Slovenského národného povstania 1944 - 5. zväzok. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1985, s. 52
  10. Ďurica M.S. 2003. Dejiny Slovenska a Slovákov, Bratislava: Lúč, 2003. s. 531
  11. Plevza, V. a kolektív: Dejiny Slovenského národného povstania 1944 - 5. zväzok. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1985, s. 426
  12. Baranová, D.: Pred bránami pekla. Banská Bystrica 1996, s. 76. in Fremal, K.: Slovenská republika po 29. auguste 1944 zo zborníka Slovenská republika 1939-1945 očami mladých historikov
  13. Ďurica M.S.: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003. s. 530
  14. Plevza, V. a kolektív: Dejiny Slovenského národného povstania 1944 - 5. zväzok. Bratislava, Nakladateľstvo Pravda 1985, s. 59
  15. Lacko, M.: Slovenské národné povstanie 1944. Bratislava, Slovart, 2008, s. 177
  16. Halaj, D. a kolektív: Fašistické represálie na Slovensku. Obzor, Bratislava, 1990, 150 s.
  17. Ďurica M.S.: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003. s. 485
  18. Špiesz A.: Ilustrované dejiny Slovenska. Bratislava: Perfekt, 2002. s. 229
  19. a b Bundesministerium für Vertriebene, Flüchtlinge und Kriegsgeschädigte, Hg.: Die Vertreibung der deutschen Bevölkerung aus der Tschechoslowakei.

Pozri aj

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.





Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.

Your browser doesn’t support the object tag.

www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk