Leopold II.
Cisár Svätej rímskej ríše nemeckého národa, kráľ rímsky, český, uhorský a chorvátsky, haličsko-ladomerský, arcivojvoda rakúsky, veľkovojvoda toskánsky, vojvoda luxemburský, milánsky, gróf flámsky
Leopold II. na dobovom portréte
Panovanie
Dynastia	Habsbursko-lotrinská
Biografické údaje
Pôvodné meno	Peter Leopold Josef Anton Joachim Pius Gotthard
Narodenie	5. máj 1747 Viedeň, Rakúske arcivojvodstvo, Habsburská monarchia, Svätá rímska ríša nemeckého národa
Úmrtie	1. marec 1792 (44 rokov) Viedeň, Rakúske arcivojvodstvo, Habsburská monarchia, Svätá rímska ríša nemeckého národa
Pochovanie	Kapucínska krypta
Rodina
Manželka	Mária Ludovika Španielska
Potomstvo	pozri rodinné pomery
Otec	František I.
Matka	Mária Terézia
Ďalšie tituly
cisár Svätej rímskej ríše nemeckého národa kráľ rímsky
1790 – 1792
Predchodca	Jozef II.
Nástupca	František II.
kráľ český
1790 – 1792
Predchodca	Jozef II.
Nástupca	František II.
Ďalšie tituly kráľ uhorský a chorvátsky 1790 – 1792 Predchodca Jozef II. Nástupca František II. arcivojvoda rakúsky 1790 – 1792 Predchodca Jozef II. Nástupca František II. veľkovojvoda toskánsky 1765 – 1790 Predchodca František II. Nástupca Ferdinand III.
Odkazy
	Leopold II. (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Biografický portál

Leopold II. Habsburský (* 5. máj 1747, Viedeň – † 1. marec 1792, Viedeň) bol rakúsky arcivojvoda, toskánsky veľkovojvoda (v r. 1765 – 1790), rímskonemecký cisár (od r. 1790), uhorský a český kráľ (od r. 1790), syn cisára Františka I. Štefana Lotrinského a Márie Terézie.

Mladosť

Leopold bol tretím synom Márie Terézie, a preto sa nepredpokladalo jeho nástupníctvo. Bol preto určený na cirkevnú kariéru a tým smerom sa uberalo i jeho vzdelávanie a výchova. Teologické vzdelanie, do ktorého bol prinútený, určitým spôsobom negatívne ovplyvnilo jeho náhľad na cirkev.

Toskánsky veľkovojvoda

Po smrti staršieho brata Karola bolo rozhodnuté, že by mal byť nasledovníkom svojho otca vo Veľkovojvodstve Toskánskom, ktoré bolo určené pre „druhorodeného“ alebo ako apanáž pre druhého syna. Toto „zaopatrenie“ bolo podmienené jeho sobášom. Preto sa 5. augusta 1764 oženil s Máriou Ludovikou, dcérou španielskeho kráľa Karola III. Po smrti otca (1765) sa stáva veľkovojvodom toskánskym.

Matka mu určila niekoľko poradcov, ktorí mali plniť úlohy riadenia veľkovojvodstva. Po piatich rokoch mal tohoto „tútorstva“ dosť, a preto sa vybral do Viedne. Odtiaľ sa vrátil do Florencie s voľnými rukami.

Počas 20 rokov, ktoré uplynuli od jeho návratu do smrti jeho najstaršieho brata Jozefa II. (1790), pracoval na reformách a úpravách vlády svojho malého štátu. Postupne rušil obmedzenia rozvoja priemyslu a osobnej slobody zavedené jeho predchodcami (zavedenie nového daňového systému, zrušenie cechov, zrušenie toskánskej armády a jej nahradenie občianskou milíciou a iné). Aplikoval reformy v postupných krokoch a pokiaľ možno v takej podobe, aby nevyvolával konflikty. Nebol zástancom budovania mohutného centrálneho aparátu, aký vznikal vo Viedni. V Taliansku nebol príliš obľúbený pre jeho uzavretosť a chlad. Jeho návyky boli jednoduché, na hranici biedy.

Jeho pevná, dôsledná a inteligentná vláda priniesla postupne veľkovojvodstvu zvýšenie prosperity. Jeho duchovná politika, ktorá porušovala hlboko zakorenené zásady jeho ľudu, ho priviedla do konfliktu s pápežom a nebola úspešná.

V posledných rokoch jeho vlády v Toskánsku sa začal obávať zväčšujúcich sa nepokojov v Nemecku a Uhorsku, domíniách jeho rodiny, ktoré boli priamym dôsledkom metód vládnutia jeho brata. Leopold a Jozef boli k sebe citovo pripútaní a často sa stretávali pred i po smrti svojej matky. No keď ho Jozef už ťažko chorý požiadal, aby prišiel do Viedne a stal sa spoluvládcom, Leopold sa chladne vyhol odpovedi. Vedel, že bude musieť nastúpiť po bezdetnom bratovi, no nechcel zdediť jeho nepopulárnosť. Keď brat zomrel (20. februára 1790), bol stále vo Florencii a odišiel až 3. marca.

Cisár

Po príchode do Viedne, ako následne korunovaný cisár Svätej ríše rímskej a uhorský kráľ (korunovaný 11. novembra 1790), sa rozhodol rýchle riešiť zdedené problémy, ktoré sa nahromadili predovšetkým v poslednom roku. Pre upokojenie šľachty potvrdil zrušenie berného a urbariálneho patentu, a cirkev si priblížil, keď vrátil výchovu kňazov z generálnych seminárov do jej rúk. Uvoľnil tiež poriadanie pre ľud skôr obvyklých procesií a pútí.

Pokoj sa snažil Leopold II. nastoliť i na ďalších miestach, kde jeho predchodca vyvolal rozpory. Rýchlo ukončil mierom vo Sviščove vojnu na Balkáne proti Turkom, pretože potreboval upokojiť Prusko. Podarilo sa mu rýchlo zvládnuť nepokojnú situáciu na území Uhorska a povstanie na území Rakúskeho Holandska (dnešné Belgicko). Časom stále viac upieral zrak k Francúzsku, kde zúrila revolúcia, ktorá sa dotýkala jeho sestry Márie Antoinetty a predovšetkým hrozila prekročením hraníc i do iných krajín. Vydal teda s pruským kráľom Fridrichom Viliamom II. a saským kurfirstom Fridrichom Albertom II. v Pilnitzi (blízko Drážďan) v auguste 1791 Pilnickú deklaráciu, na ktorej základe bola na ďalší rok vo februári medzi Pruskom a Habsburskou monarchiou uzatvorená spojenecká zmluva namierená proti revolučnému Francúzsku.

Leopold II. sa od svojho brata odlišoval aj tým, že vrátil Čechom svätováclavské klenoty do Prahy a 6. septembra 1791 prijal pri obrade v katedrále sv. Víta titul českého kráľa. Cisár rozumel po česky a v centre Čiech vtedy dokonca pobudol niekoľko týždňov. Nielen Praha žila touto udalosťou niekoľko mesiacov. Technika sa pri príležitosti takejto vzácnej návštevy predháňala s umením, keď sa v Klementine konala prvá česká priemyselná výstava a v Nosticovom divadle pre zmenu bola hraná objednaná Mozartova opera La Clemenza di Tito.

Smrť a nástupníctvo

Cisár Leopold II. zomrel nečakane rýchlo, sotva stačil stabilizovať pomery v krajine a jej vonkajšie vzťahy. Na cisársky stolec zasadol jeho syn František Jozef Karol, ako František II.

Rodinné pomery

Leopold II. sa v r. 1765 oženil so španielskou infantkou Máriou Ludovikou, dcérou španielskeho kráľa Karola III. a Márie Amálie Saskej. Počas ich dvadsaťsedemročného manželstva sa im narodilo šestnásť detí:

• Mária Terézia (* 14. január 1767 – † 7. november 1827) ∞ 1787 Anton (* 1755 – † 1836), saský kráľ
• František (* 12. február 1768 – † 2. marec 1835), neskorší cisár František II. ∞
  • 1/ 1788 Alžbeta Wilhelmína Württemberská (* 1767 – † 1790)
  • 2/ 1790 Mária Terézia Neapolsko-sicílska (* 1772 – † 1807)
  • 3/ 1808 Mária Ludovika Modenská (* 1787 – † 1816)
  • 4/ 1816 Karolína Augusta Bavorská (* 1792 – † 1873)
• Ferdinand (* 6. máj 1769 – † 16. jún 1824) ∞
  • 1/ 1790 Lujza Mária Neapolsko-sicílska (* 1773 – † 1802)
  • 2/ 1821 Mária Ferdinanda Saská (* 1796 – † 1865)
• Mária Anna (* 21. apríl 1770 – † 1. október 1809), opátka v Prahe
• Karol Ľudovít (* 5. september 1771 – † 30. apríl 1847) ∞ 1815 Henrietta Nasavsko-weilburská (* 1797 – † 1829)
• Alexander Leopold (* 14. august 1772 – † 12. júl 1795), uhorský palatín
• Albert Ján (* 19. september 1773 – † 22. júl 1774)
• Maximilián (* 23. december 1774 – † 10. marec 1778)
• Jozef Anton (* 9. marec 1776 – † 13. január 1847), uhorský palatín ∞
  • 1/ 1799 Alexandra Pavlovna Romanovová (* 1783 – † 1801)
  • 2/ 1815 Hermína Anhaltská (* 1797 – † 1817)
  • 3/ 1819 Mária Dorota Württemberská (* 1797 – † 1855)
• Mária Klementína (* 24. apríl 1777 – † 15. november 1801) ∞ 1797 František I. (* 1777 – † 1830), kalábrijský vojvoda a kráľ oboch Sicílií
• Anton Viktor (* 31. august 1779 – † 2. apríl 1835), veľmajster rádu
• Mária Amália (* 15. október 1780 – † 25. december 1798)
• Ján (* 20. február 1782 – † 10. máj 1859), generál a krátko cisársky zástupca v parlamente vo Frankfurte v r. 1848 ∞ 1829 morganatická manželka Anna Plochlová (* 1804 – † 1885)
• Rainer Jozef (* 30. september 1783 – † 16. január 1853), lombardsko-benátsky vicekráľ ∞ 1820 Mária Alžbeta Savojská (* 1800 – † 1856)
• Ľudovít Jozef (* 13. december 1784 – † 21. december 1864), člen rakúskej štátnej rady a regent v období vlády cisára Ferdinanda I.
• Rudolf Ján (* 8. január 1788 – † 24. júl 1831), olomoucký arcibiskup a kardinál

Genealógia

Panovnícke pomery

Literatúra

• Beschreibung der königl. hungarischen Krönung als Seine Apostolische Majestät Leopold der Zweyte zu Pressburg zum hungarischen Könige gekrönt wurde ... Wien: Hieronymus Löschenkohl, 1790. 57 s. - Dielo opisujúce korunováciu Leopolda II.; dostupné v Digitálnej knižnici UKB
• KUNEC, Patrik: Leopold II. - reformátor v tieni staršieho brata. In: Historická revue, roč. XXXI, 2020, č. 1, s. 46 - 53.
• PETRÁŇ, Josef: Kalendář : Velký stavovský ples v Nosticově Národním divadle v Praze dne 12. září 1791. Praha : Československý spisovatel, 1988, 304 s.

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Leopold II. (Svätá rímska ríša)