Kauza predaja emisných kvót je podozrivý predaj slovenských emisných kvót na CO₂ (skleníkové plyny) firme Interblue Group v rámci obchodovania s emisiami koncom roku 2008. Prípad vzbudil pozornosť najmä po tom, čo vyšlo najavo, že Slovensko tieto kvóty predalo podstatne nevýhodnejšie ako okolité krajiny, ktoré predávali emisie priamo štátom a tiež, že Interblue Group má podozrivé vlastnícke pozadie.^[1]

Právne dôsledky podozrivého predaja

Kvôli zmluve prišli o funkciu dvaja ministri za SNS – Ján Chrbet (SNS), ktorý zmluvu uzavrel a neskôr aj Viliam Turský. Ministerstvo životného prostredia bolo následne odobraté z kompetencie SNS a jeho vedením bol neskôr poverený nestraník Jozef Medveď. Prípad bol vyšetrovaný políciou. Prokurátor, ktorý sa prípadom zaoberal po ukončenom vyšetrovaní v júni 2014, konštatoval, že sa nestal žiadny trestný čin. Verejnosť sa vtedy nedozvedela kto z celej transakcie profitoval.

V decembri 2016 švajčiarska spoločnosť Interblue Group AG, ktorá sa považuje za nástupcu Interblue, podala žalobu na súd, v ktorej Ministerstvo životného prostredia žalovala o 34 miliónov eur. Doteraz sa konali dve pojednávania. Tretie má byť začiatkom septembra 2019, a úroky z omeškania k tomuto termínu predstavovali viac ako 15 miliónov eur.^[2] Okresný súd Bratislava I v decembri 2020 (po voľbách a zmene vlády) rozhodol v prospech štátu. Súd žalobu spoločnosti Interblue Group (Europe) AG o zaplatenie 34 miliónov 643 tisíc eur v celom rozsahu zamietol. "Som rád, že v rozsudku sa preukázala špekulatívna povaha žaloby,“ povedal minister Ján Budaj.^[3]

Národná kriminálna agentúra (NAKA) na základe nových dôkazov začala znovu v roku 2021 vyšetrovať túto kauzu, v ktorej už bola škoda vyčíslená na 66 miliónov eur.^[4] S týmto obchodom spojil priamo vtedajšieho predsedu SNS Jána Slotu exminister Ján Počiatek na Kočnerovej nahrávke v kancelárii vtedajšieho generálneho prokurátora Dobroslova Trnku.^[5] Prokuratúra sa ku kauze vrátila po 8 rokoch, kedy vyšetrovateľ zastavil stíhanie s odôvodnením, že skutok nebol trestným činom a znaleckým posudkom nie je možné zistiť výšku škody. Uznesenie však obsahovalo informácie z piatich štátov, ktoré potvrdili výrazne vyššie ceny ako „slovenských“ 5,05 eur.^[4]

V októbri 2022 obvinili tri osoby, P.H., P.S. a N.H., za obzvlášť závažný zločin podvodu spáchaný organizovanou skupinou. Bola tým spôsobená škoda najmenej 47 miliónov eur.^[6] Dvaja z tria sa v lete 2023 na generálnej prokuratúre domáhali zrušenia obvinenia cez paragraf 363, ale neuspeli. Norbert Havalec bol najprv neoficiálnym poradcom ministra životného Izáka, neskôr sa stal projektovým manažérom Interblue Group. Pavel Tehlár je vtedajší generálny riaditeľ sekcie kvality životného prostredia a Peter Solčanský je vtedajší šéf odboru ochrany ovzdušia.^[7]

Samotný predaj emisií v roku 2008

Od roku 2006, v súlade so záväzkami Európskej únie o znižovaní emisií CO₂, krajiny EU začali obchodovať (angl. emissions trading scheme) s emisnými kvótami AAU (tzv. Assigned amount units) umožňujúcimi vypustiť skleníkové plyny, prerátané na CO₂ na komoditných burzách. Po rozdelení kvót medzi slovenské podniky, zostala Slovensku nadbytočná časť kvót. V roku 2008 začalo s týmito zvyšnými emisnými kvótami Slovensko obchodovať^[8]. Ministerstvo životného prostredia predalo koncom roka 2008, ako jedno z prvých, 15 miliónov ton emisných kvót firme Interblue Group v cene 5,05 eura za tonu (spolu za cenu 75,75 milióna eur).

Súčasťou zmluvy bola i dohoda, podľa ktorej kupujúci doplatí 1 euro za každú tonu, ak Slovensko odovzdá výročné správy a správy o použití prostriedkov z predaja emisií v súlade so zmluvou. Prostriedky mali byť použité na environmentálne projekty v rámci Zelenej investičnej schémy (tzv. GIS projekty). Tieto peniaze firmou Interblue dosiaľ vyplatené neboli.^{[chýba zdroj} Interblue vládny program zatepľovania nepovažovalo za relevantný environmentálny GIS projekt. Fakt, že ministerstvo nemalo žiadny takýto projekt pripravený, bol významným faktorom prečo Slovensko neuspelo pri predaji kvót AAU u ostatných zahraničných kupcov.^[9]

Počiatočné podozrenia a kritika predaja (2008, 2009)

V decembri 2008 sa v médiách objavili prvé kritické hlasy spochybňujúce transparentnosť predaja emisií firme Interblue Group^[8]. Aliancia Fair-play upozornila, že firma Interblue má až do roku 2012 právo kúpiť od Slovenska emisie za nevýhodných podmienok pre štát^[10].

Firma Interblue Group vznikla len pol roka pred samotnou kúpou v júni 2008 a sídlila v garáži^[7] v americkom meste Snohomish v štáte Washington. Mala štatút Limited liability company – čo je zhruba ekvivalent slovenskej s.r.o. Konateľkou firmy bola dánska občianka Jana Lütken, narodená v Česku spolu so Švajčiarom Hansom Grobom. O podozrivú firmu sa začala po niekoľkých mesiacoch zaujímať FBI.^[11]

29. decembra 2009 bola Interblue Group zrušená^[12] a jej práva boli prevedené na firmu Interblue Group Europe sídliacu v švajčiarskom meste Zug, ktorá bola registrovaná ako akciová spoločnosť. K vlastníctvu firmy Interblue Group Europe sa neskôr prihlásil český podnikateľ Milan Růžička,^[13] ktorý v roku 2010 odkúpil spoločnosť Interblue od skutočného vlastníka – privátneho bankára, lobistu a golfového trénera Mareka Pleyera ^[14][7].

Odhalenie pozadia, súčet ziskov a strát

Slovensko pri tomto obchode prišlo zhruba o 66^[15] až 75 miliónov eur^[10], keď kvóty predalo približne o polovicu lacnejšie ako Česko a Ukrajina, ktoré ich predali za približne 10 eur za tonu, či Maďarsko, ktoré ich predalo za 13 eur za tonu.

Naopak, Interblue získala účtovne približne 45 miliónov eur pretože predala slovenské emisie do Japonska za “tesne” viac ako osem eur za tonu (spolu za 120 miliónov eur).^[16] (Až neskôr^[17] bola odhalená presná cena 8,20€ a celkový príjem Interblue 127 miliónov €). Novinárom to v marci 2010 na tlačovej konferencii povedal niekdajší projektový manažér Interblue Group Washington a Interblue Group Europe Rastislav Bilas, ktorý pre firmu pracoval od 2. septembra 2008 do 14. januára 2010.^[16]  Jeho vystúpenie malo média i verejnosť presvedčiť, že kauza nemá politické pozadie, napriek tomu, že sa pozná s predsedom SNS Slotom. Bilas tvrdil, že za všetkým sú dvaja šikovní „projektoví manažéri“ Interblue Group: on sám a Norbert Havalec.^[16] Až neskôr vyšlo najavo, že Bilas a Havalec boli vraj dlhoročnými kamarátmi a majiteľ Interblue Group Pleyer bol zas Bilasovým golfovým trénerom a kamarátom.^[7]

Podľa Bilasa obchod prebehol transparentne a ministerstvo zverejnilo ponuku na predaj na svojom internete a Interblue na ňu zareagovala, tak ako mohol urobiť hocikto iný. Podľa Bilasa Slovensko a rezort životného prostredia nevedeli emisie predať priamo štátom pre absolútnu neschopnosť a nepripravenosť zelených projektov.^[14]

Novinár Tom Nicholson v roku 2010 spájal Bilasa nielen s SNS ale aj so Smerom.^[1] Toto vyvracal na nahrávke z roku 2009 bývalý minister Ján Počiatek v kancelárii vtedajšieho generálneho prokurátora Dobroslava Trnku, ktorý tvrdil, že fantastický kšeft s emisiami vymyslel šéf koaličnej SNS Ján Slota a obišiel pri tom premiéra Roberta Fica.^[11] Bilas bol nájdený mŕtvy v apríli 2022 vo svojom rodinnom dome v bratislavskom Starom Meste v dňoch, keď poslanci rozhodujú o tom či Roberta Fica vydajú na väzobné stíhanie.^[15]

Reportér Trendu Peter Marčan už pol roka pred predajom emisných kvót Interblue v júli 2008 zverejnil informácie, ktoré sa neskôr potvrdili. V roku 2010 vyšlo najavo, že ministerstvo životného prostredia pod vedením Jaroslava Izáka (SNS) už v lete 2008 netransparentne hľadalo kupca pre slovenské emisné kvóty. Svedčí o tom zachovaná korešpondencia medzi Pavlom Tehlárom, vtedajším generálnym riaditeľom sekcie kvality životného prostredia a Janou Lütken, vtedy predstaviteľkou spoločnosti Onyx Trust Services AG.^[18] Premiér Fico odvolal Izáka, ktorý odstúpil 18. augusta 2008.^[18][17]

Nasledovný minister Ján Chrbet viackrát odmietol zverejniť zmluvu^[19] s Interblue Group a bol neskôr v máji 2009 tiež odvolaný. Na jeho miesto nastúpil Viliam Turský, ktorému sa nepodarilo zmluvu s Interblue Group zrušiť, pre čo bol v auguste tiež odvolaný. Ministerstvo krátko viedol poverený Dušan Čaplovič a neskôr bol za ministra vymenovaný Jozef Medveď.

Z výpovedí, ktoré poskytli predstavitelia japonských spoločností v roku 2012 vyplýva, že už vo februári 2008 rokoval zástupca Asuka Green Investment spolu so zástupcom firmy Tokyo Electric Power s predstaviteľmi slovenského ministerstva životného prostredia (MŽP). Okrem oficiálnych činiteľov bol na stretnutí aj „neoficiálny“ poradca ministra Norbert Havalec. Vtedy sa kupujúci s predstaviteľmi štátu dohodli, že „budú viesť konštruktívne rokovania vedúce k tomu, aby uzavreli kúpno-predajnú zmluvu“. V septembri 2008 im oficiálny predstaviteľ ministerstva oznámil, že „slovenské emisné kvóty sa budú predávať cez spoločnosť Interblue Group LLC., a preto ďalšie rokovania sa majú viesť cez túto spoločnosť“.^[20][17]

Podľa nadácie Zastavme korupciu sú predchádzajúce okolnosti dôvodmi závažného podozrenia z trestného činu, pretože "zodpovední pracovníci MŽP od februára 2008 disponovali informáciou, že vážny záujem o nákup slovenských emisných kvót majú tri japonské elektrárne a v ich záujme konajúca japonská agentúra. Namiesto toho, aby so spoločnosťou Asuka Green Investment ďalej rokovali ako predstavitelia štátu, agentúre Asuka oznámili, že o kúpe štátnych emisií musí rokovať so súkromnou spoločnosťou Interblue Group. Samotná skutočnosť, že agentúra Asuka Green Investment prejavila o emisné kvóty seriózny záujem, sa neobjavila v žiadnom materiáli MŽP."^[17]

Vláda tak v októbri 2008 odsúhlasila falošné odporúčanie, že najvýhodnejšiu ponuku predložila spoločnosť Interblue Group (a tak vzala na vedomie predaj zorganizovaný MŽP).^[17]

Na konci roku 2013 policajný vyšetrovateľ Národnej kriminálnej agentúry dospel k záveru, že spôsob, akým boli predané slovenského emisné kvóty nie je trestným činom, lebo nedošlo k zneužitiu právomoci verejného činiteľa ani k porušeniu povinností pri správe cudzieho majetku.^[17] Prokurátor, ktorý sa prípadom zaoberal po ukončenom vyšetrovaní v júni 2014, konštatoval, že sa nestal žiadny trestný čin. Generálny prokurátor Jaromír Čižnár si vyžiadal vyšetrovací spis. V lete 2014 J. Čižnár oficiálne potvrdil, že zastavenie trestného stíhania v tejto veci je dôvodné a zákonné.^[17] Havalec za svoju prácu dostal od Interblue pol milióna eur. Pred policajtmi sa podľa zápisnice z roku 2012 Havalec bránil tvrdením, že ako neoficiálny poradca ministra nepodpísal žiadnu zmluvu o mlčanlivosti, takže v tomto biznise nemohol zneužiť žiadne informácie.^[7]

Až potom Aliancia Fair-play získala uznesenia švajčiarskej prokuratúry, týkajúce sa predaja emisií, z ktorých vyplynulo, že na jar roku 2009 sa v švajčiarskej banke Credit Suisse identifikoval ako ekonomický beneficient (konečný prijímateľ) finančného prospechu vo výške 3,8 milióna dolárov vysokopostavený úradník MŽP SR. V septembri 2014 sa predstavitelia Aliancie Fair-play stretli so špeciálnym prokurátorom Dušan Kováčikom, ktorý im oznámil, že podľa zistení slovenských orgánov, osoba, ktorú Švajčiari identifikovali, keď sa v banke prihlásila k účtom spojeným s kauzou, nepôsobila v čase kauzy na MŽP, ale mala politickú minulosť. Viac informácií neposkytol, čo odôvodnil tým, že v tomto prípade ešte stále stále prebieha vyšetrovanie pre podozrenie z legalizácie príjmu z trestnej činnosti.^[17]

Časový priebeh^[21]21" class="mw-editsection-visualeditor">upraviť | upraviť zdroj

• Už vo februári 2008 rokoval zástupca Asuka Green Investment spolu so zástupcom firmy Tokyo Electric Power s predstaviteľmi MŽP SR. Okrem oficiálnych činiteľov bol na stretnutí aj „neoficiálny“ poradca ministra Norbert Havalec. V septembri 2008 im oficiálny predstaviteľ ministerstva oznámil, že „slovenské emisné kvóty sa budú predávať cez spoločnosť Interblue Group LLC.“^[17]
• Článok z konca júla 2008 v Trende upozornil na "prešľapy J. Izáka najmä pri prideľovaní kvót emisií oxidu uhličitého na roky 2008 až 2012".^[22] Izák bol 18. augusta 2008 premiérom Fico (Smer) odvolaný na vlastnú žiadosť.
• Koncom roku 2008 Ministerstvo ŽP, ako jedno z prvých, predalo 15 miliónov ton emisných kvót firme Interblue Group v cene 5,05 eura za tonu (spolu za cenu 75,75 milióna eur). Malo by ísť globálne o jednu z najväčších transakcií v rámci Kjótskeho protokolu vôbec.
• V apríli 2009 Trend zistil, že kupujúca spoločnosť má viacero prepojení na Česko a Slovensko. "Zástupkyňa americkej schránkovej firmy Interblue Group nemá problém komunikovať (česko-)slovensky, narýchlo vytvorená webová stránka je registrovaná u českej firmy a jej autorom je mladý slovenský študent."Rezort životného prostredia tvrdil, že na zverejnenie zmluvy – hoci ide o nakladanie s majetkom štátu – potrebuje súhlas obchodného partnera. A Interblue Group sa vyjadrila, že je proti.^[23]
• Ján Chrbet (SNS), ktorý zmluvu uzavrel bol v máji 2009 tiež odvolaný. Na jeho miesto nastúpil Viliam Turský.
• Turský v máji 2009 zverejnil zmluvu avšak nie celú. Nedalo sa zistiť, koľko emisií pri akej cene rezort životného prostredia predával. Kontrakt obsahoval klauzulu, podľa ktorej môže Interblue kúpiť od ministerstva aj kvóty, ktoré nie sú predmetom zmluvy. Opcia na kúpu ďalších štátnych emisií platí do konca roka 2012.
• V júni 2009 ministerstvo zverejnilo nevybielenú zmluvu. Na to novinári zistili, že Interblue nie je vo washingtonskom firemnom registri - nemá podnikateľskú licenciu.
• V júli 2009 sa ukázalo, že slovenské emisie kúpili japonské firmy. Turský klamal o podmienkach uzatvorenia zmluvy napríklad o tom, že Interblue má právo na kontrolou použitia finančných prostriedkov na Slovensku. Pre túto podmienku po jedinom osobnom rokovaní na ministerstve pred uzavretím zmluvy vylúčili najserióznejšieho záujemcu japonskú štátnu agentúru NEDO. Turský mal zmluvu s Interblue Group zrušiť. Nepodarilo sa, pre čo bol v auguste 2009 tiež odvolaný. Premier Fico odobral rezort SNS.^[24] Ministerstvo dočasne viedol poverený Dušan Čaplovič.
• 29. októbra 2009 bol menovaný do funkcie ministra životného Jozef Medveď (SMER - sociálna demokracia). K 30. júnu 2010 bolo celé ministerstvo nakoniec zrušené; jeho agendu prevzalo ministerstvo poľnohospodárstva, životného prostredia a regionálneho rozvoja.
• 29. decembra 2009 bola Interblue Group zrušená^[12] a jej práva boli prevedené na firmu Interblue Group Europe. K vlastníctvu firmy Interblue Group Europe sa neskôr prihlásil český podnikateľ Milan Růžička,^[13] ktorý v roku 2010 odkúpil spoločnosť Interblue od Mareka Pleyera ^[14].
• 24. marca 2010 na tlačovej konferencii povedal niekdajší projektový manažér Interblue Group Washington a Interblue Group Europe Rastislav Bilas. Jeho vystúpenie malo presvedčiť, že kauza nemá politické pozadie, napriek tomu že sa pozná s predsedom SNS Slotom a za všetkým sú dvaja šikovní „projektoví manažéri“ Interblue Group: on sám a Norbert Havalec.
• Na konci roku 2013 policajný vyšetrovateľ Národnej kriminálnej agentúry dospel k záveru, že spôsob, akým boli predané slovenského emisné kvóty nie je trestným činom, lebo nedošlo k zneužitiu právomoci verejného činiteľa ani k porušeniu povinností pri správe cudzieho majetku.^[17] S tým súhlasil dozorujúci prokurátor ŠP v júni 2014, po preskúmaní spisov aj generálny prokurátor Jaromír Čižnár v lete 2014 a v septembri 2014 aj špeciálny prokurátor Dušan Kováčikom.
• V decembri 2016 švajčiarska spoločnosť Interblue Group AG žalovala MŽP o 34 miliónov eur.^[2]
• Okresný súd Bratislava I v decembri 2020 (po voľbách a zmene vlády) rozhodol v prospech štátu, keď žalobu o zaplatenie 34 miliónov 643 tisíc eur v celom rozsahu zamietol.^[3]
• NAKA v roku 2021, na základe nových dôkazov, začala znovu vyšetrovať túto kauzu, v ktorej bola škoda vyčíslená na 66 miliónov eur.^[4] S týmto obchodom spojil priamo vtedajšieho predsedu SNS Jána Slotu exminister Ján Počiatek na Kočnerovej nahrávke v kancelárii vtedajšieho generálneho prokurátora Dobroslova Trnku.^[5]
• 18. októbra 2022 NAKA v súvislosti s kauzou vzniesla tri obvinenia voči trom osobám za zločin podvodu spáchaný organizovanou skupinou.^[25]
• Norbert Havalec a Pavol Tehlár sa na generálnej prokuratúre domáhali zrušenia obvinenia cez paragraf 363.^[7]

Referencieupraviť | upraviť zdroj

1. ↑ ^{a b} Slovák, K; Beer, G. Slovenské pozadie veľkého kšeftu online. etrend.sk, 22.4.2009, cit. 2010-02-28. Dostupné online. Archivované 2010-03-31 z originálu.
2. ↑ ^{a b} PORACKÝ, MAREK. Interblue sa sporí so štátom, pýta od neho milióny eur online. ekonomika.sme.sk, cit. 2019-09-03. Dostupné online.
3. ↑ ^{a b} Ministerstvo životného prostredia vyhralo v spore o desiatky miliónov eur s Interblue Group online. Aktuality.sk, cit. 2021-08-24. Dostupné online.
4. ↑ ^{a b c} DÖMEOVÁ, Annamária. Svedkyňa o emisnom superkšefte: Je to urážajúca zlodejina a hrubá drzosť online. Aktuality.sk, cit. 2021-03-15. Dostupné online.
5. ↑ ^{a b} DÖMEOVÁ, Annamária. Slota si zaň vyslúžil prezývku „úplný kráľ“. Emisný superkšeft opäť vyšetrujú online. Aktuality.sk, cit. 2021-03-15. Dostupné online.
6. ↑ V kauze emisie obvinili tri osoby. Mali spôsobiť škodu najmenej 45 miliónov eur online. Pravda.sk, 2022-10-18, cit. 2022-10-21. Dostupné online.
7. ↑ ^{a b c d e f} DÖMEOVÁ, Annamária. Slotovi ľudia v emisnom kšefte sa chceli zbaviť obvinení. U Žilinku neuspeli online. Aktuality.sk, 2023-06-19, cit. 2023-06-20. Dostupné online.
8. ↑ ^{a b} Slovák, K; Beer, G. Ďalší kšeft SNS: Horúci vzduch online. etrend.sk, 3.12.2008, cit. 2010-02-28. Dostupné online. Archivované 2010-03-31 z originálu.
9. ↑ TASR. ENVIRO: Emisné kvóty, ktoré kúpila Interblue Group, skončili v Japonsku (3) online. slovacivosvete.sk, 24.3.2010, cit. 2010-03-25. Dostupné online.
10. ↑ ^{a b} Aliancia Fair-play. TS: Vláda by mala konečne začať od Interblue účinne vymáhať peniaze online. fair-play.sk, 26.2.2010, cit. 2010-02-28. Dostupné online. ^{[nefunkčný odkaz}
11. ↑ ^{a b} RUTTKAYOVÁ, M. Interblue: Nepodplácali sme online. hnonline.sk, 24. 8. 2009, cit. 2010-02-28. Dostupné online.
12. ↑ ^{a b} TASR. Jana Lütken bola aj vlastníkom Interblue Group online. aktualne.centrum.sk, 13.1.2010, cit. 2010-02-28. Dostupné online.
13. ↑ ^{a b} Burčík, M.; Miháliková, M. Tajomný majiteľ Interblue je český hotelier online. pravda.sk, 13.3.2010, cit. 2010-03-16. Dostupné online.
14. ↑ ^{a b c} EMISIE: Jediným majiteľom Interblue bol Čech Marek Pleyer online. Aktuality.sk, cit. 2019-09-03. Dostupné online.
15. ↑ ^{a b} SITA. Polícia začala trestné stíhanie v kauze emisie online. 24hod.sk, 17.12.2009, cit. 2010-02-28. Dostupné online.
16. ↑ ^{a b c} SITA. Jediným majiteľom Interblue bol Čech Marek Pleyer - Webnoviny.sk. Webnoviny.sk, 2010-03-24. Dostupné online cit. 2017-03-27.
17. ↑ ^{a b c d e f g h i j} Emisná kauza online. Nadácia Zastavme korupciu, 2010-10-05, cit. 2019-09-02. Dostupné online.
18. ↑ ^{a b} Aktér Jaroslav Izák online. Nadácia Zastavme korupciu, cit. 2017-03-27. Dostupné online. (po anglicky)
19. ↑ Emisná zmluva online. scribd.com, cit. 2010-03-29. Dostupné online.
20. ↑ Uznesenie vyšetrovateľa Národnej kriminálnej agentúry, ČVS: PPZ-243/NKA-PK-BA-2012, str. 16
21. ↑ Kauza predaj emisií CO2 online. www.trend.sk, 2009-05-05, cit. 2021-08-24. Dostupné online.
22. ↑ Izák odišiel pre milióny, nie pre miliardy online. www.trend.sk, 2008-07-29, cit. 2021-08-24. Dostupné online.
23. ↑ Záhadný kupec emisií prehovoril online. www.trend.sk, 2009-04-28, cit. 2021-08-24. Dostupné online.
24. ↑ Fico: Turského nástupca musí zrušiť všetky sporné zmluvy online. Petit Press, cit. 2021-08-24. Dostupné online.
25. ↑ TASR. Kauza emisie : V prípade obvinili tri osoby, bola spôsobená škoda 47 miliónov eur. Denník Postoj (Bratislava: Denník Postoj), 2022-10-18. Dostupné online cit. 2022-10-18. ISSN 1336-720X.

Tento článok týkajúci sa politiky je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.