Budova na Hornej ulici v Banskej Bystrici, odkiaľ pochádzalo vysielanie

Slobodný slovenský vysielač (skratka SSV) alebo Slobodný vysielač bol rozhlasový orgán Slovenskej národnej rady počas Slovenského národného povstania.^[1] „Zabezpečoval spravodajské a umelecké programy v povstaleckej oblasti stredného Slovenska.“^[1] Keďže SSV „zohral pri mobilizácii Slovákov do povstania významnú úlohu“ stal sa terčom protipovstaleckých síl a 2. septembra bol zničený po bombardovaní.^[2] Svoje vysielanie ukončil 27. októbra 1944 z Donovál.^[1]

Prípravy

Vysielanie rozhlasu z Martina bolo z ideologických príčin zastavené v roku 1944. Pracovník Gabriel Rapoš sa dostal do kontaktu s Jánom Golianom a rozvili plán rozhlasu pre účely povstania.^[3] Rozhlasová technika bola prevezená do Banskej Bystrice z Bratislavy a z Prešova niekoľko týždňov pred začatím povstania. Vzniklo improvizované štúdio.^[4]

Začiatok vysielania

30. augusta 1944 sa banskobystrické štúdio odpojilo od bratislavského vysielania Slovenského rozhlasu.^[2] Počas dňa vysielalo oznamy, že sa banskobystrické vysielanie čoskoro osamostatní. Zmena prebehla pred reláciou Žena a domácnosť o 11:00.^[3] Ozvalo sa oznámenie „Upozorňujeme Slovákov a Slovenky, aby počúvali program, ktorý vysiela Banská Bystrica a nie program Bratislavy. Tí, ktorí počúvajú program Banskej Bystrice, nech upozornia všetkých svojich známych, že mimoriadne správy vysielame zo stanice Banská Bystrica“.^[5] Následne boli prečítané dva vyhlásenia Proklamácia Vojenského ústredia a Proklamácia predsedníctva Ústredného národného výboru.^[5] Výzvy boli formulované skupinou okolo Vavra Šrobára.^[2] V deň založenia SSV mal v Slovenskom rozhlase prejav Jozef Tiso, kde vyzval príslušníkov Slovenskej armády, aby sa do povstania nepripájali a zdôvodnil príchod nemeckých vojakov na Slovensko.^[1]

Obsah vysielania

Obsahom vysielania bolo spravodajstvo. Rozhlas bol tiež prostredníkom medzi rodinami a povstalcami. Prostredníctvom kódov si podávali odkazy či sú ešte nažive. Pracovníci zvýšili aj umelecký charakter vysielania, aby obsah „plnohodnotne nahradil bratislavské vysielanie“.^[3] Podľa TASR rozhlas „od začiatku“ vysielal „bojové výzvy a správy o situácii na domácich i zahraničných bojiskách. V spravodajských reláciách zverejňovali nariadenia a pokyny Slovenskej národnej rady (SNR), informácie o domácich a zahraničných politických udalostiach. Postupne pribúdali publicistické relácie, ktoré povzbudzovali bojovníkov, objasňovali zmysel zápasu s fašizmom.“^[5] Vysielač preberal aj správy preberané z moskovského a londýnskeho rozhlasu.^[6] Celodenné vysielanie začalo 20. septembra 1944.^[7] Vedúcim SSV bol Gabriel Rapoš, jeho zástupcom Anton Hollý, vedúcim techniky Jozef Vrabec a tajomníkom Ján Balaďa.^[5]

Názov Slobodný slovenský vysielač vznikol pri stretnutí pracovníkov v Národnom dome. Stredoškolský pedagóg Ladislav Sára dal podnet na použitie básne Sama Chalupku Mor ho! ako motta vysielania. Skladateľ Ján Cikker zložil zvučku, ktorú používalo banskobystrické štúdio aj po vojne.^[3]

Zabezpečenie vysielania

Vrch Laskomer (632 m n. m.) nad Banskou Bystricou so súčasným vysielačom s výškou 220 m

Kostol na Donovaloch, z blízkosti ktorého prebiehalo mobilné vysielanie

Vysielanie prebiehalo z budovy na Hornej ulici 21 v Banskej Bystrici.^[8] Rozhlasové technické zariadenie pochádzalo z Prešova a z rozhlasového štúdia v Matice slovenskej v Martine.^[7]

Vysielač Laskomer, umiestnený na vrchu Laskomer nad Banskou Bystricou, bol postavený v roku 1936 pre účely vysielania rozhlasu z Bratislavy na Strednom Slovensku. Nachádzal sa tu anténový dom s anténou a zariadenie potrebné na vysielanie. Domček dodnes obsahuje diery po guľkách guľometov po nemeckom nálete.^[3]

Presun vysielača a ukončenie činnosti

Mobilné vysielanie po bombardovaní sa vysielalo mobilným vysielačom z viacerých miest: Troch Dubov, Zvolena, Brezna, Slovenskej Ľupče, Dubovej, a z Laskomera.^[5] 26. októbra 1944 došlo k evakuácii Banskej Bystrice a pracovníci vysielača odchádzajú spolu s vojakmi do okolitých hôr. Presun nebol koordinovaný a bol bombardovaný. Časť pracovníkov ostala na Starých Horách a neskôr začali vydávať časopis Mor ho!. Druhá skupina sa dostala s mobilným vysielačom na Donovaly. Medzi tamojším kostolom a Športhotelom umiestnili anténu. Improvizované štúdio vzniklo v jednej z hotelových izieb. SSV vysielal o 19:00. Nasledujúci deň ráno svoje vysielanie ukončil, poslednou vetou bola výzva generála Viesta „budeme bojovať do víťazného konca!“ ^[3] Skupina sa rozdelila na dve časti, jedna smerovala do Hornej Lehoty, druhá na Liptov. Až do oslobodenia sa už nestretli. Zariadenie vysielača z Laskomera bolo demontované ustupujúcimi Nemcami, neskôr sa našlo na Ostravskej železničnej stanici a bolo dovezené späť.^[3]

Odkazy na Slobodný vysielač

• Základná škola Slobodného slovenského vysielača v Banskej Bystrici
• Slobodný vysielač (internetové rádio), tiež sídli v Banskej Bystrici ^[9]

Referencie