A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Tabríz | |
Tebríz, Tauris | |
4. najväčšie mesto Iránu | |
Štát | Irán |
---|---|
Región | Východný Azerbajdžan |
Nadmorská výška | 1 278 m n. m. |
Súradnice | 38°4′S 46°18′V / 38,067°S 46,300°V |
Rozloha | 324 km² (32 400 ha) |
Obyvateľstvo | 1 398 060 (2006) |
Hustota | 4 315 obyv./km² |
Časové pásmo | UTC +3:30 |
- letný čas | UTC +4:30 |
Poloha mesta na mape Iránu
| |
Wikimedia Commons: Tabriz | |
Webová stránka: https://tabriz.ir | |
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Tabríz (iné mená pozri nižšie) je štvrté najväčšie mesto v Iráne, hlavné mesto provincie Východný Azerbajdžan. Mesto s bohatou históriou sa nachádza v severozápadnej časti krajiny.[1] Leží na úpätí sopky Sahend[2][3], z troch strán je obklopené horami.[1] Asi 50 kilometrov juhozápadne od neho sa nachádza Urmijské jazero.[4][5]
Tabríz je významným komerčným centom. V minulosti ležal na Hodvábnej ceste a slúžil ako hlavné mesto Ílchanátu, zväzu Kara Kojunlu a safíjovskej Perzie. V modernom období bol hlavným strediskom obchodu Perzie s Európou. Začiatkom 20. storočia v meste vzniklo konštitucionálne hnutie, ktoré vyústilo do perzskej revolúcie.[3] Medzi dnešné hlavné priemyselné produkty patria koberce, textílie, cement, poľnohospodárske stroje, motocykle a domáce spotrebiče.[1] Mesto je železnicou spojené s iránskym hlavným mestom Teheránom. Nachádza sa v ňom medzinárodné letisko. V roku 2006 malo 1 398 060 obyvateľov.[1] Väčšina z nich je turkického (azerbajdžanského) pôvodu.[2] Tabrízsky bazár je súčasťou zoznamu kultúrnych pamiatok UNESCO.[6]
Tabríz má kontinentálne podnebie, letá v ňom sú teplé a suché, zimy sú studené s hustým snežením. V dôsledku podzemnej činnosti sopky Sahend sú v Tabríze veľmi časté zemetrasenia. Najsilnejšie zasiahli mesto v rokoch 858, 1042, 1641, 1727 a 1780.[1][7]
Mená
- perz. تبریز, v prepise dnes výlučne[5]: Tabríz[8], staršie aj: Tebríz[8] a Tibríz (historická výslovnosť podľa historika Jákúta)[5]
- azerb. تبريز, v prepise: Təbriz[9], v turkickom dialekte aj Tarbíz[5], v arménčine: T’avréž[5].
- historicky: Tauris[1][10][4]
Názov Tabríz je zrejme odvodený od tap-ríz („spôsobujúci prúdenie tepla“ alebo „ten čo spôsobuje, že teplo mizne“)[5], čo je podľa hypotéz odvodené od prítomnosti sopky Sahend, resp. mnohých termálnych prameňov v oblasti.[1][7][10]
História
Identifikácia Tabrízu s niektorým zo starovekých miest Médie je sporná. Podľa arménskeho historika Vardana (14. storočie) založil Tabríz arménsky Arsakovec Husrav (217 – 233), ako akt pomsty proti prvému sásánovskému vládcovi Ardašírovi. Tento príbeh sa však nenachádza v žiadnom starovekom prameni.[5][7][10]
Antickú históriu mesta zrejme ukončilo spustošenie, ktoré spomína Faustos z Byzancie (4. storočie). Keďže pramene hovoriace o arabskom obsadení Perzie mesto nespomínajú, Tabríz musel v tomto období zostať iba obyčajnou dedinou. Všetky arabské ťaženia boli totiž namierené proti väčšiemu Ardabílu.[5][7]
V rokoch 791 Tabríz zničilo zemetrasenie. Podľa legendy bol znovu vybudovaný Zubajdou, manželkou Harúna ar-Rašída. Kalifova žena mala na území historického Azerbajdžanu naozaj isté pozemky, Tabríz však zrejme nanovo nanovo vystaval rod ar-Rawwád al-Azdí. Historik Al-Tabarí spomína vo svojom diele istého Muhammada ibn Ba’ítha, ktorý mal začiatkom 9. storočia vlastniť akýsi hrad Tabríz. Ibn Churradádhbih (840) zase spomína, že Tabríz patril Muhammadovi ibn Rawwádovi a že ho v 9. storočí postihlo ďalšie zemetrasenie. Podľa al-Istachrího (951) územie patrilo kmeňu Banú Rudajní, ktorý sa však v prameňoch z neskoršieho obdobia už neobjavuje. Spojenie Tabrízu s azerbajdžanskými Sádžiovcami sa v prameňoch výslovne nespomína.[3][5][7]
Po páde moci Sadžiovcov sa územie Azerbajdžanu dostalo do chaosu a moci sa v roku 938 ujali Zijárovci. Tí boli vytlačení kurdským vodcom Dajsamom a ten Musáfirovcami. Pád novej dynastie je nejasný. V roku 1054 sa ako vládcovia v meste spomínajú Rawwádovci, ktorí ale ale v tomto roku iba uznali nadvládu nového hegemóna, Seldžuckej ríše. V zmienkach islamských historikov 9. a 10. storočia možno badať trend postupne sa zvyšujúcej prosperity Tabrízu. Zmienky z 11. storočia sú strohé, nad mestom panovali príslušníci seldžuckej dynastie. Jeho význam postupne rástol a do 12. storočia sa stal najdôležitejším mestom azerbajdžanského regiónu. V mene Seldžukov mu vládli príslušníci rôznych turkických rodov. Z nich najvýznamnejším boli Ildegízovci, ktorí vládli celej azerbajdžanskej provincii v rokoch 1140 až 1225. Za ich vlády v Tabríze pôsobili viacerí básnici, medzi najvýznamnejšími Nizámi a Chákáni. Hoci boli Ildegízovci veľkí mecenáši kultúry, z ich staviteľskej činnosti sa v meste nezachovala žiadna pamiatka. Ich mocenskými protivníkmi boli emírovia z Marághy, ktorí mesto ovládli v roku 1174. Okolo roku 1210 sa do okolia mesta dostali počas bojovej výpravy Gruzínci, ktorí zažívali mocenskú expanziu za vlády kráľovnej Tamary. V roku 1225 sa stal Tabríz hlavným sídlom Džalála ad-Dína, posledného vládcu Chórezmskej ríše, ktorý sa doň utiahol na úteku pred Mongolmi. Už o šesť rokov neskôr však Mongoli dobyli aj Tabríz.[5][7]
V 13. storočí sa mesto stalo hlavným sídlom ílchána Abaku.[10] V roku 1294 bolo dejiskom povstania v dôsledku zavedenia papierovej meny čao.[5] Najväčší rozmach mesto zažilo za vlády Maḥmúda Gházána (1295 – 1304)[1], ktorý nechal vystavať rozsiahlu sieť historických budov vrátane vlastného mauzólea, mešity, dvoch madras pre šáfíovský a hanafský smer islamskej právnej tradície, ako aj observatórium, nemocnicu či kúpele. Miestne budovy boli najväčšie v moslimskom svete. Mesto tiež ílchán nechal nanovo opevniť. Rozvoju mesta významne prispel vezír Tádž ad-Dín ’Alí Šáh Džílání Tabrízí, ktorý nechal v meste vybudovať nový mešitový komplex. Tabríz sa sta centrom umenia, vzdelanosti a islamskej spirituality. Po Gházánovej smrti však jeho význam mierne poklesol po tom, čo sa nový chán Öldžejtü rozhodol ako nové hlavné sídlo vybudovať Sultánijju. I napriek tomu však Tabríz zostal vyhľadávaný veľvyslancami a tešil sa priazni elitných vrstiev perzsko-mongolskej spoločnosti.[5][7]
Po rozpade Ílchanátu sa moci v Tabríze chopili Čúpánovci a po nich Džalájirovci. V roku 1389 ho získali Turkméni z kmeňového zväzu Kara Kojunlu na čele s Kara Júsufom, ktorí z neho urobili svoje hlavné mesto. V roku 1392 ho ale dobyl Tímúr, ktorý ho spolu s okolitými krajinami ako léno (tacht-e Húlágú) udelil svojmu synovi Míránšáhovi. Tímúrovská ríša sa však v západnej Perzii dlho neudržala. Kara Júsuf mesto znovu obsadil a v bitke pri Tabríze (1410) porazil aj svojho bývalého spojenca, Džalájírovca Ahmeda, ktorý chcel mesto dobyť.[8][10] Za vlády Kara Kojunlu bola v Tabríze vystavaná tzv. Modrá mešita, ktorá v meste stojí dodnes.[1] Neskôr mesto získali kmene Ak Kojunlu. V tomto období ho navštívilo niekoľko cestovateľov z Európy.[3][5][7]
Významné postavenie si mesto udržalo aj za vlády raných Safíjovcov, ktorí sa v ňom usadili v roku 1501.[11] V tomto období sa pod nátlakom novej dynastie zmenilo náboženské vyznanie väčšiny obyvateľstva, ktoré bolo prinútené prijať šiitizmus. V roku 1514 vtrhli do mesta osmanské vojská a odviezli z neho šáhov poklad i stovky miestnych umelcov. Nepríjemná skúsenosť presvedčila perzských vládcov o potrebe presunúť svoje sídlo do bezpečnejšieho Kazvínu.[1] Počas nasledujúcich dvesto rokov Tabríz počas perzsko-osmanských vojen mnohokrát dočasne zmenil majiteľa.[1] Vojenské besnenie spôsobilo, že mesto bolo opakovane vyplienené. Pravdepodobne najťažšie škody spôsobila kampaň Murada IV., ktorý ho nechal v roku 1635 úplne zdemolovať. Historické zmienky však spomínajú rýchlu obnovu mesta, ktoré malo už v roku 1673 vyše pol milióna obyvateľov.[3][5][7]
Afganská invázia vniesla do Perzie nepokoj. Tahmásp II. utiekol z Isfahánu do Tabrízu, kde bol prehlásený za panovníka. Svoje požiadavky voči krajine prejavili Rusi i Osmani, pričom Afgánec Ašráf profitujúci zo situácie Osmanom postúpil územie západnej Perzie vrátane Tabrízu. V roku 1727 sa k Ṭahmáspovi pripojil Nádir Šáh, vodca kmeňa Afšárovcov, ktorý krajine priniesol pokoj a z veľkej časti obnovil pôvodné sáfijovské hranice. Dejiny územia v polovici 18. storočia sú stále málo známe. V 90. rokoch 18. storočia sa moci v Perzii zmocnili Kádžárovci, proti ktorým však v Afganistane povstal Sádik Šáh, vodca kmeňa Šikákí. Centrálna vláda povstanie potlačila a do Tabrízu dosadila Dža’fara Kulí Chána. Dža’far však Kádžárovcov zradil a spolu so Sádikšáhom povstal. Odpor bol kruto potlačený.[5][7]
Začiatkom 19. storočia význam mesta vzrástol. V meste pravidelne sídlili nástupcovia perzských šáhov a živý záujem o mesto prejavovali európske krajiny. Postupne boli všetky osmanské, ruské, britské a francúzske konzuláty presunuté z hlavného mesta do Tabrízu, kde sa nachádzali v bohatej arménskej štvrti. Prepojenie na Európu mestu prospelo aj po ekonomickej stránke. Rozvíjala sa v ňom priemyselná výroba, ktorá využívala moderné európske technológie. Briti postavili za mestom zlievareň, kde sa odlievali zbrane a strelivo každého druhu, stavali sa vozíky na zbrane a vyrábal sa pušný prach. Okolo roku 1830 začal v Tabríze istý anglický obchodník s mechanickou výrobou súkna. Okolo roku 1816 bola v meste uvedená prvá tlačiareň kníh v Perzii.[12]
Geopolitický záujem o oblasť prejavovali najmä Rusi, ktorí v predchádzajúcom období ovládli Gruzínsko. V roku 1826 nakoniec Tabríz obsadili a z mesta sa stiahli až po uzavretí turkmančajského mieru v roku 1828. V roku 1830 vypukla v meste cholera, no nej malo mesto v roku 1842 vyše stotisíc obyvateľov.[5][13]
Britské obchodné firmy začali v 19. storočí prepravovať tovar parníkmi do osmanského čiernomorského prístavu Trabzon a odtiaľ po súši do Tabrízu. Čoskoro sa po trase prepravoval tovar s ročnou hodnotou 1 000 000 libier. Významnou exportnou komoditou boli koberce. Britský konzul v meste okolo roku 1850 poznamenal, že mesto sa stalo hlavným sídlom obchodu v celej Perzii. Asi dve tretiny tovaru dovezeného do Tabrízu boli prepravené ďalej do strednej Perzie a jedna tretina zostala v Azerbajdžane. Obchod prerušila až rusko-osmanská vojna v roku 1875, ktorá podnietila mnohé firmy, aby prešli pri obchodovaní s Perziou na cestu vedúcu cez Suezský prieplav.[12] V reakcii na udelenie tabakového monopolu Britom, stal sa Tabríz v roku 1891 domovom prvých demonštrácií protestného tabakového hnutia. Protesty sa rozšírili aj do Mašadu a Isfahánu, a vyvrcholili celoštátnym bojkotom tabaku.[3]
Začiatkom 20. storočia sa Tabríz stal centrom konštitucionalistického hnutia, ktoré prerástlo do perzskej revolúcie.[1][7] V rokoch 1900 a 1901 distribuovali tajné spoločenstvá v uliciach mesta šabnámy – nočné listy a protivládne letáky. 23. júna 1908 vypuklo v meste povstanie, ktorého vedúcimi postavami boli Sattár Chán a Bákir Chán. Do situácie intervenovalo Rusko, ktoré po porade s Veľkou Britániou vyslalo do Tabrízu vojenské sily, ktoré mali chrániť konzuláty, cudzincov a pomôcť tým, ktorí si to želali mesto opustiť. Počas prvej svetovej vojny Tabríz dočasne obsadili turecké a neskôr ruské vojská. Rusi mesto v roku 1916 napojili na železnicu. Po vypuknutí ruskej občianskej vojny sa však ruské vojská stiahli a mesto opäť obsadili Turci. Po vojne sa mesto vrátilo Perzii.[1][3][5]
Pahlávíovci sa voči Azerbajdžancami obývanému mesto stavali s nedôverou a hoci bol význam mesta značný, nestalo sa ich hlavným sídlom. V 30. rokoch prešlo mesto rozsiahlymi inováciami a stalo sa najvýznamnejším perzským obchodným centrom a hlavným odbytiskom tovaru do Európy. Boli vystavané široké ulice a verejné záhrady. Miestna železnica spojila Teherán s Istanbulom. Mesto bolo opäť okupované počas druhej svetovej vojne, keď ho obsadili spojenecké jednotky chrániace vojenské zásobovacie cesty vedúce do Sovietskeho zväzu. Hoci strany súhlasili s tým, že sa vojská po vojne stiahnu, Sovietsky zväz zvýšil svoju prítomnosť a pomohol separatistickému hnutiu na čele s Dža’farom Píšawarím vytvoriť v azerbajdžanskú autonómnu oblasť s hlavným mestom v Tabríze (tzv. azerbajdžanská kríza). Separatisti začali so znárodňovaním a založili Azerbaycan Universiteti (neskoršia Tabrízska univerzita, 1946). Situácia bola pre Perziu vážna a hrozilo reálne začlenenie územia k sovietskemu Azerbajdžanu. Po intervencii USA a OSN v marci 1946 bola ale medzi Perziou a Sovietskym zväzom uzavretá dohoda, ktorá požadovala stiahnutie sovietskych vojsk výmenou za vytvorenie akciovej ropnej spoločnosti. [1][3][5][10]
V nasledujúcich rokoch boli perzskí Azerbajdžanci teheránskou vládou upodozrievaní zo separatistických snáh, v dôsledku čoho silnel štátny tlak na miestnu komunitu. Prejavoval sa napríklad v školstve pri výuke azerbajdžančiny. V 70. rokoch 20. storočia sa situácia postupne uvoľnila.[3] Modernizácia Tabrízu sa od druhej svetovej vojny zrýchlila. Boli rozšírené úzke ulice a vystavané verejné záhrady s fontánami a bazénmi. Medzi novšie budovy mesta patria železničná stanica a budovy univerzity. Mesto má medzinárodné letisko. Dodnes zohráva dôležitú úlohu v iránskej politike.[1][10]
Pamiatky
Tabríz má viacero pozoruhodných starobylých i moderných budov.
Citadela (arg, argh, archa, Arg-e ’Alí Šáh) bola postavená pred rokom 1322. Ide o jedinú zachovanú budovu v meste z obdobia vlády Ílchánovcov. Jej mecenášom bol vezír Tádž ad-Dín ’Alí Šáh Džílání Tabrízí. Je charakteristická svojou jednoduchosťou, mohutnosťou a vynikajúcim stavom tehlového muriva. Pozostáva z obrovskej haly s valenou klenbou. Pôvodne bola súčasťou veľkého mešitového komplexu, ktorý sa nachádzal hneď za južnou bránou do mesta. Pýchou budovy bol klenutý íván, ktorý bol väčší ako slávna klenba Ajván-e Kesra v Ktésifóne.[7] V 19. storočí v súvislosti s nárastom napätia medzi Perziou a Ruskom sa stavba rýchlo zmenila na mestskú pevnosť a k pôvodnej stavbe boli pridané ďalšie vojenské zariadenia. V priebehu 20. storočia boli objekty odstránené a okolie citadely sa zmenilo na park. Koncom dvadsiateho storočia bola vedľa postavená veľká mešita. Vzácne sú aj pozostatky 12-hrannej hrobky Maḥmúda Gházána, vládcu mongolskej dynastie Ílchánovcov.[1]
Modrá mešita (alebo Masdžed-e Kabúd; 1465 – 1466) je známa pre nádhernú výzdobu z modrých dlaždíc.[1] Pôvodne bola súčasťou väčšieho komplexu náboženských a charitatívnych budov[14] vystavaných Chátún Džánou, manželkou Džáhánšáha, vládcu turkického zväzu Kara Kojunlu. Podľa inskripcie v miestnom píštáku bola vystavaná v roku 1465. Komplex však bol dokončený až neskôr, počas vlády ríše Ak Kojunlu. Zahŕňal madrasu, súfijský kláštor (kánakáh), podzemný kanál (kanát), ako ja záhrady Begom-ábád (aj Bág-e Begom). Nie je isté, kedy bola mešita poškodená najviac, či počas osmansko-perzských vojen alebo počas ničivých zemetrasení. Už v 17. storočí však bola opustená a v 19. storočí jej ruiny vyplienilo miestne obyvateľstvo. Obnova pamiatky prebehla v 20. storočí.[15][7]
Modrá mešita má pre iránsku architektúru nezvyčajný pôdorys v tvare T. Píšták v strede severnej strany lemujú dva minarety v rohoch. Hlavný vchod vedie do predsiene, ktorá tvorí stred galérie. Galéria obklopuje centrálnu kupolovú komoru z troch strán, jej dve ramená vedú k dvom mihrábom na južnej strane budovy. Galéria podopiera deväť kupol, tri na každej strane. Každé rameno končí v klenbe nad mihrábom. Centrálna veľká kupola (22 m) spočíva na ôsmich oblúkoch. Opis dvoch kazateľníc (minbarov) naznačuje, že imám viedol modlitbu z tejto centrálnej miestnosti. V nárožných pilieroch ôsmich oblúkov sú štyri horné galérie. Na južnej strane centrálna kupolová komora prilieha k mauzóleu. Za štvorcovou sieňou na osi hlavného vstupu je menšia kupolová sieň. Kamenný základ mešity podopiera konštrukciu z pálených tehál. Kachličkový obklad mešity je len neprekonateľný v rozmanitosti a technickej virtuozite. Dlaždice vykazujú širokú škálu chromatických odtieňov, od kobaltovej modrej, tyrkysovej, bielej, hnedej a čiernej až po zelenú, žltú, takmer červenú a zlatú. Významná je miestna kaligrafia. Výzdoba zahŕňa nielen štandardné rastlinné a arabeskové vzory, ale aj panely v tvare medailónov s pozadím z neglazovaných tehlových dlaždíc. Sála s mihrábom bola obzvlášť bohato zdobená alabastrom. Dochované dlaždice dokumentujú umelecké prepojenie s dobovou architektúrou v tímúrovskom Chorásáne a v Osmanskej ríši.
Tabrízsky bazár (Bázár-e Tabríz) je jeden z najväčších a najstarších bazárov v islamskom svete. Jeho výstavba prebiehala v rámci viacerých historických fáz od 12. storočia. Pozostáva zo série vzájomne prepojených, krytých, tehlových konštrukcií, budov a uzavretých priestorov určených pre rôzne funkcie. Nachádzajú sa v ňom obchody, dielne, modlitebne, zelené dvory, pohostinstvá, historické karavanseraily, sklady, ale aj školy. Jeho rozloha je približne 1 km².[16] V roku 2010 bol zapísaný do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.[14] Podľa organizácie je „výnimočným príkladom architektúry mestskej obchodnej štvrte, ktorá sa odráža vo veľmi rozmanitých a integrovaných architektonických budovách a priestoroch... jeho zložitosť a členitosť svedčia o bohatstve obchodu a kultúrnej interakcie Tabrízu“.[6]
V Tabríze sa nachádza viacero historických domov z kádžárovského obdobia. Jedným z najprestížnejších je Dom perzskej revolúcie (aj Cháneh Mašrúteh). Budova bola v roku 1996 premenená na múzeum venujúce sa perzskej (konštitučnej) revolúcie. Vynikajúcim príkladom perzskej domovej architektúry v podnebí historického Azerbajdžanu ja Ghadakiho dom (iný prepis: Kadakiho dom) typický farebnými klenutými oknami a nádhernými vzormi na tehlovej stene. Behnamov dom sa vyznačuje elegantnou architektúrou, oknami, veľkými oblúkmi a verandami.[17] Pri nedávnej rekonštrukcii bolo objavených niekoľko perzských freskových malieb, ktoré sú súčasnosti reštaurované. Azda najvýznamnejším z parkov je El-Gölu. Podľa tradície vznikol koncom 18. storočia, je ale možné, že bol postavený omnoho skôr. Podľa niektorých hypotéz dokonca už v 14. storočí. V parku sa nachádza umelé jazero s rozlohou 210 m².[18]
Významné osobnosti
- Abú Mansúr Ásúdí Katrán (*asi 1009 – † 1072), perzský básnik, narodil sa v meste, prezývaný aj Tabrízí[19]
- Šams-e Tabrízí (12. – 13. storočie), perzský mystik a básnik
- Safíjovci (sídlili v meste v 16. storočí)
- Iskandar Munší (*asi 1560 – † 1634 ), perzský kronikár a historik , zomrel v meste[20]
- Kádžárovci (viacerí členovia sídlili alebo sa narodili v meste)
- Rizákulíchán Hedájat (*1800 – † 1871), perzský básnik, filológ a historik, zomrel sa v meste[21]
- Mirza Ali Mohamed (Báb; * 1819/1820 – † 1850) zakladateľ bábizmu, bol popravený v meste[22]
- Hadži Mirzá Hassan Tabrízí (aj Hassan Rošdíjjeh; *1851 – †1944), klerik, politik a novinár[3]
- Sattár Chán (*1866 – †1914) a Bákir Chán (*1870 – †1916), vodcovia perzskej (konštitučnej) revolúcie
- Íradž Mírzá (*1874 – †1927), básnik[3]
- Ahmad Kasraví (*1890 – †1946), filozof[3]
- Ivan Alexander Galamian (*1903 – † 1981), huslista[3]
- Mohammad-Hossein Šáhriar (*1906 – †1988), básnik[23]
- Samad Behrangi (*1939 – † 1967), azerbajdžanský spisovateľ[3]
- Kázem Sádek-Zádeh (*1942), zakladateľ analytickej filozofie medicíny[3]
- Karim Bagheri (*1974), futbalista[3]
- ďalšie osobnosti, pozri aj: Tabrízí
Galéria
Referencie
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q Tabrīz In: Encyclopaedia Britannica . . Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b Tabríz. In: Ottova všeobecná encyklopédia v dvoch zväzkoch M-Ž. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 8096915940. S. 506.
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p HOLLIDAY, Shabnam. TABRIZ. In: Cities of the Middle East and North Africa: A Historical Encyclopedia. Ed. Michael R. T. Dumper; Bruce E. Stanley. Santa Barbara etc. : Abc-Clio, 2007. ISBN 1-57607-919-8. S. 339 – 342.
- ↑ a b Šíráz. In: Ottův slovník naučný: Illustrovaná encyklopædie obecných vědomostí. Dvacátýpátý díl T – Tzschirner. Praha : J. Otto, 1906. S. 17. (po česky)
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r TABRIZ. In: The Encyclopaedia of Islam. 2nd Ed. Vol. X. T – U. Leiden, New York : Brill, 2000. ISBN 90-04-11211-1. S. 41 – 50. (po anglicky)
- ↑ a b Tabriz Historic Bazaar Complex . Paris: UNESCO World Heritage Centre, . Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b c d e f g h i j k l m TABRIZ. In: Historic Cities of the Islamic World. Leiden, Boston : Brill, 2007. ISBN 978-90-04-15388-2. S. 486 – 498. (po anglicky)
- ↑ a b c Kara Júsuf In: Encyclopaedia Beliana . Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, . Dostupné online. ISBN 80-200-0454-8.
- ↑ Pozri Təbriz In: Google knihy.
- ↑ a b c d e f g TABRIZ. In: Historical dictionary of Iran. 2nd Ed. Lanham etc. : The Scarecrow Press, 2007. (Historical Dictionaries of Asia, Oceania and the Middle East; zv. 62.) ISBN 978-0-8108-5330-0, 0-8108-5330-2. S. 322 – 323.
- ↑ Ismá’íl I. In: Encyclopaedia Beliana . Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, . Dostupné online. ISBN 80-200-0454-8.
- ↑ a b TABRIZ v. The city in the 19th century In: CLARK, James D. Encyclopaedia Iranica . 2014-03-26, . Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ HOLLIDAY, Shabnam. TABRIZ. In: Cities of the Middle East and North Africa: A Historical Encyclopedia. Ed. Michael R. T. Dumper; Bruce E. Stanley. Santa Barbara etc. : Abc-Clio, 2007. ISBN 1-57607-919-8. S. 339 – 342.
- ↑ a b iránska architektúra. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2013. 682 s. ISBN 978-80-970350-1-3. Zväzok 7. (In – Kalg), s. 177 – 180. Dostupné online.
- ↑ TABRIZ x. MONUMENTS x(1). The Blue Mosque In: AUBE, Sandra. Encyclopaedia Iranica . 2011-09-13, . Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ KHAN, Nasir Raza. Art and Architectural Traditions of India and Iran: Commonality and Diversity. London : Taylor & Francis, 2021. Dostupné online. ISBN 978-1-000-47757-3. (po anglicky)
- ↑ Tabriz, Treasure of Iranian Historical Houses . Islamic Republic News Agency, 2019-09-21, . Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ Shah-Goli. In: The Oxford Companion to the Garden. Ed. Patrick Taylor. Oxford : Oxford University Press, 2006. Dostupné online. ISBN 9780198662556.
- ↑ Katrán, Abú Mansúr Ásúdí In: Encyclopaedia Beliana . Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, . Dostupné online.
- ↑ Iskandar In: Encyclopaedia Beliana . Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, cit. 2021-11-12. Dostupné online. ISBN 80-200-0454-8.
- ↑ Hedájat, Rizákulíchán In: Encyclopaedia Beliana online. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, cit. 2021-11-12. Dostupné online. ISBN 80-200-0454-8.
- ↑ Báb. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A – Belk), s. 516. Dostupné online.
- ↑ SHAHRYAR, MOHAMMAD HOSAYN In: Encyclopaedia Iranica online. 2015-09-02, cit. 2021-11-27. Dostupné online. (po anglicky)
Ďalšia literatúraupraviť | upraviť zdroj
- Tabríz. In: Masarykův slovník naučný. Díl VII. Š – Ž. Praha : Československý kompas, 1933. S. 135.
- Tabríz. In: Malá československá encyklopedie. Vyd. 1. Zväzok VI. Š – Ž. Praha : Academia, 1987. S. 107.
- CLINTON, Jerome W. TABRIZ. In: Dictionary of the Middle Ages. Ed. Joseph R. Strayer. Vol. 11 SCANDINAVIAN LANGUAGES – TEXTILES, ISLAMIC. New York : Charles Scribner's Sons, 1988. ISBN 0-684-18277-7. S. 570 – 571. (po anglicky)
Iné projektyupraviť | upraviť zdroj
- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tabríz
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.
Antropológia
Aplikované vedy
Bibliometria
Dejiny vedy
Encyklopédie
Filozofia vedy
Forenzné vedy
Humanitné vedy
Knižničná veda
Kryogenika
Kryptológia
Kulturológia
Literárna veda
Medzidisciplinárne oblasti
Metódy kvantitatívnej analýzy
Metavedy
Metodika
Text je dostupný za podmienok Creative
Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších
podmienok.
Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky
použitia.
www.astronomia.sk | www.biologia.sk | www.botanika.sk | www.dejiny.sk | www.economy.sk | www.elektrotechnika.sk | www.estetika.sk | www.farmakologia.sk | www.filozofia.sk | Fyzika | www.futurologia.sk | www.genetika.sk | www.chemia.sk | www.lingvistika.sk | www.politologia.sk | www.psychologia.sk | www.sexuologia.sk | www.sociologia.sk | www.veda.sk I www.zoologia.sk