Novokantovstvo je poklasický filozofický smer, ktorý sa – na základe transcendentálnej logiky a epistemiológie Immanuela Kanta – vymedzuje voči materializmu. Vznikol v druhej polovici 19. storočia a za jeho iniciátorov sú považovaní nemeckí filozofi Otto Liebmann (1840 – 1912) a Friedrich Albert Lange (1828 – 1875).^[1]

Za vznikom novokantovstva je možné vidieť súdobú snahu vypracovať – práve prostredníctvom návratu ku Kantovi – takú filozofiu, ktorá by zodpovedala nárokom modernej vedy.

V rámci novokantovstva sa tradične rozlišujú dva hlavné prúdy: Marburská škola a Bádenská škola.

Charakteristickým znakom novokantovstva je záujem o vedecko-teoretické zdôvodnenie humanitných vied a filozofické zdôvodnenie politickej teórie. Napríklad, marburská vetva novokantovstva de facto poskytla teoretické základy pre revizionizmus Eduarda Bernsteina (1850 – 1932), ako aj pre austromarxizmus Maxa Adlera (1873 – 1937). A v neposlednom rade, začiatkom 20. storočia zohrávalo novokantovstvo významnú úlohu aj v ruskej filozofii, keďže predstavovalo akúsi strednú cestu medzi ortodoxnou mystickou metafyzikou a prísnym ateistickým materializmom.

Vznik

Samotný vznik novokantovstva v druhej polovici 19. storočia je potrebné vnímať predovšetkým na pozadí vážneho súdobého ideologického sporu medzi prírodnými vedami a náboženstvom. Prírodné vedy v tomto období postulovali absolútny primát matérie, v dôsledku čoho sa na duchovno ako také začalo hľadieť s dešpektom. Legitimita náboženského poznania bola systematicky spochybňovaná. Celý konflikt vyústil do generálneho útoku na koncept ducha v najširšom zmysle slova, čo napokon v roku 1854 vyvrcholilo v tzv. Spore o materializmus. Za akési „stelesnenie“ týchto názorových protikladov možno zaiste považovať dvoch nemeckých profesorov – göttingenského fyziológa Rudolfa Wagnera, ktorý považoval kresťanstvo za duchovný základ prírodných vied, a giessenského zoológa Carla Vogta, ktorý považoval existenciu tzv. „duchovných“ fenoménov len za jeden z dôsledkov štruktúry matérie. V nasledujúcich rokoch sa však spor o materializmus rozrástol až do podoby boja dvoch svetonázorov,^[2] k čomu v roku 1859 nepochybne prispelo aj Darwinovo epochálno dielo O pôvode druhov. Kresťanský svetonázor mal byť úplne nahradený radikálnym materialistickým svetonázorom.

Špekulatívna idealistická filozofia bola v čase prebiehajúceho sporu o materializmus v hlbokej kríze, čo bolo zaiste logickým dôsledkom celkového vývoja, ktorý napokon vyvrcholil v revolučných rokoch 1848/1849. Nepochybne, meruôsme roky pripravili pôdu pre nevídaný rozvoj prírodných vied a úspech s nimi spojeného materialistického svetonázoru, principiálne nezlučiteľného s, tým pádom prekonaným, špekulatívnym hegelovským systémom myslenia.

Novokantovstvo – de facto zvýhodnené aj tým, že sa nezaoberalo citlivými politickými otázkami, ale predovšetkým epistemiológiou – sa však tomuto materialistickému duchu doby postavilo na odpor. A tým pádom prekonalo nielen krízu idealistickej filozofie, ale aj radikálny materializmus ako taký. Novokantovská vedecko-teoretická metodika myslenia totiž – prostredníctvom svojej kritickej epistemiológie – relativizuje absolútny nárok materializmu. Novokantovstvo tak významnou mierou prispelo k upokojeniu či aspoň zmierneniu vyššie spomínaných svetonázorových sporov, následne na istý čas prenechaných akademickej pôde a napokon odložených ad acta.

Samotné prírodovedné poznanie nevylučuje existenciu skutočného, faktického duchovného poznania v najširšom zmysle slova. „Ducha“ zrejme nemožno odvodiť len z matérie. Počnúc Wilhelmom Windelbandom, zakladateľom bádenskej vetvy novokantovstva, sa tak začína presadzovať názor, že existuje „svet ducha“, popisovaný idiografickou vedou (nem. Geisteswissenschaft; duchovné resp. humanitné vedy, napr. história), a „svet prírody“, popisovaný nomotetickou vedou (nem. Naturwissenschaft; prírodné vedy). Z logiky tohto dodnes prevládajúceho názoru napokon vyplýva, že idiografická veda nemôže kolidovať s nomotetickou vedou, pretože sa líšia metodikami získavania poznatkov.

Kantovu filozofiu v prvej tretine 19. storočia úplne zatlačil do úzadia Hegelov idealizmus. Arthur Schopenhauer bol azda jediným filozofom, ktorý sa v tomto období – predovšetkým v diele Svet ako vôľa a predstava z roku 1819 – kriticko-kreatívne vysporadúval s gnozeológiou Immanuela Kanta. Faktom však zostáva, že Schopenhauerovej filozofii sa v týchto jej začiatkoch nedostalo nijakej väčšej pozornosti.

V roku 1832 – rok po Hegelovej smrti – publikoval Friedrich Eduard Beneke spis Kant a filozofické úlohy našej doby, ktorým v konečnom dôsledku podnietil návrat ku – v princípe kritickému – uvažovaniu o Kantovi. Spustil sa proces „znovuobjavovania“ Kantovej filozofie. V roku 1847 prednesie Christian Hermann Weisse reč s názvom „V akom zmysle sa dnes má nemecká filozofia znovu orientovať na Kanta“. Na Kanta sa veľmi často odvolával aj Jakob Friedrich Fries.

Predstavitelia

Vlastný začiatok novokantovstva sa však spája až s osobnosťami ako Friedrich Albert Lange, Otto Liebmann, Eduard Zeller a Hermann von Helmholtz.

Lange vo svojom diele Dejiny materializmu z roku 1866 podrobil tézy materializmu detailnej, diferencovanej, no veľmi tvrdej a ráznej kritike.

Liebmann v spise Kant a epigóni z roku 1865 odmietol nemecký idealizmus a Herbartov realizmus, ako aj prírodovedný empirizmus, filozoficky reprezentovaný napríklad Friesom, a napokon i Schopenhauerovu transcendentálnu filozofiu. Liebmann v závere svojej knihy preto vyzýva: „Also muß auf Kant zurückgegangen werden!“ Musíme sa vrátiť späť ku Kantovi!

Helmholtz – významný nemecký prírodovedec, fyziológ a fyzik – sa v roku 1877 tiež postavil proti preceňovaniu materializmu nad rámec prírodovednej pracovnej hypotézy:

Nezabúdajte, prosím, že aj materializmus je len metafyzickou hypotézou. Hypotézou, ktorá sa síce v oblasti prírodných vied ukázala byť veľmi plodná, no stále zostáva len hypotézou. Ak sa na hypotetickú povahu materializmu jednoducho zabudne, tak sa z materializmu stane dogma, ktorá sa môže stať prekážkou pokroku vedy a viesť k fanatickej intolerancii rovnako, ako iné dogmy. Takéto nebezpečenstvo hrozí vždy vtedy, keď sa niekto snaží popierať alebo skrývať realitu.^[3]

Ďalšími vplyvnými postavami novokantovstva boli Kuno Fischer,^[4] historik filozofie, ktorý sa usiloval o syntézu kantovského kriticizmu s Fichteho idealizmom, a Jürgen Bona Meyer, autor diela Kantova psychológia z roku 1870.

V odbornej literatúre sa výraz (novo)kantovstvo (nem. (Neu)Kantianismus) používa približne od roku 1875.

V rámci novokantovstva možno rozoznávať dve významné filozofické školy: Marburská škola a Bádenská škola (tiež nazývaná Juhozápadná nemecká škola). Ostatných filozofov, ktorých síce nemožno priradiť k ani jednej z týchto škôl, no zároveň ich nemožno nepriradiť ku novokantovstvu ako takému, zaraďujeme vo všeobecnosti ku kriticizmu.

Marburská škola

Zakladateľom výrazne matematicky a prírodovedne orientovanej Marburskej školy novokantovstva bol židovský filozof Hermann Cohen (1842 – 1918). Vo svetle Kantovej filozofie kritizoval Cohen predovšetkým psychologizmus. To, že existuje poznanie (nem. Wissen), ktoré je nezávislé od psyché, je podľa Cohena zrejmé už z toho, že matematika existuje v učebniciach nezávisle od subjektu. Poznanie resp. poznatky (nem. Erkenntnis) nie sú viazané výhradne na subjekt. Cohen bol spočiatku orientovaný výrazne filologicky, časom si však – samozrejme, so stálym zreteľom na Kanta – vytvoril samostatný filozofický systém, ktorý inklinoval skôr k idealizmu a za základ ľudského myslenia nepovažoval pojmy (nem. Begriffe), ale súdy (nem. Urteile).

Známy nemecký filozof Nicolai Hartmann (1882 – 1950) študoval filozofiu o. i. aj v Marburgu. Jeho myslenie v istých momentoch jasne svedčí práve o vplyve Marburskej školy novokantovstva.

Logickým základom exaktných vied sa venoval aj Paul Natorp (1854 – 1924). Odmietal existenciu vecí o sebe (známa Kantova téza o Ding an sich), ako aj existenciu od rozumu resp. rozvažovania (nem. Verstand) nezávislých názorov (nem. Anschauung).

K Marburskej škole sa radia o. i. aj Karl Vorländer (1860 – 1928), ktorý sa venoval predovšetkým filozofii dejín a marxizmu, Rudolf Stammler (1856 – 1938), ktorý sa zaoberal hlavne právnou filozofiou a ďalšími sociálnymi otázkami, alebo Walther Schücking (1875 – 1935), odborník na medzinárodné právo, ktorý vychádzal z Kantovho chápania mieru a výrazne ovplyvnil vývoj medzinárodného mierového práva (nem. Friedensvölkerrecht) ako aj ústavného práva v 20. storočí.

Nemecký filozof Ernst Cassirer (1874 – 1945) bol zaiste naklonený filozofickej tradícii Marburskej školy, no na strane druhej sa výberom tém – filozofia jazyka, problematika významu (nem. Bedeutung), filozofia kultúry resp. tzv. filozofia symbolických foriem – radí skôr k typickým predstaviteľom filozofie 20. storočia. Vzťah ku svetu (nem. Bezug zur Welt) sa podľa Cassirera nerealizuje len prostredníctvom kategórií, ale prostredníctvom rôznych iných symbolických foriem, akými sú napríklad jazyk, náboženstvo, umenie, technika, dejiny či právo.

Rumunská filozofka Alice Voinescu rod. Steriade (1885 – 1961) sa tiež zvykne považovať za predstaviteľku Marburskej školy. V rokoch 1911 až 1912 študovala u Cohena a Natorpa. Vo svojej dizertačnej práci, ktorú obhájila na parížskej Sorbonne, sa venovala explicitne filozofii Marburskej školy. Mimochodom, bola to prvá Rumunka, ktorá získala doktorát z filozofie. Neskôr publikovala predovšetkým v oblasti estetiky a divadelných dejín.^[5]

Bádenská škola

Bádenská škola novokantovstva, tiež nazývaná Juhozápadná nemecká škola, sa na rozdiel od Marburskej školy zameriavala na filozofiu hodnôt. Hlavnými predstaviteľmi tejto školy boli Wilhelm Windelband (1848 – 1915) a Heinrich Rickert (1863 – 1936).

Windelband považoval filozofiu predovšetkým za náuku o všeobecných hodnotách (nem. allgemeingültige Werte) – o pravde v myslení, dobre vo vôli a konaní, kráse v cítení. Windelband videl principiálny rozdiel medzi prírodnými vedami (nem. Naturwissenschaft) a históriou (ako najtypickejšou z tzv. Geisteswissenschaft; viď vyššie). „Rozumieť Kantovi“ znamená podľa Windelbanda „nebáť sa ho prekročiť“.

Rickert zdôrazňoval rozdiel medzi Kulturwissenschaft (slov. kultúrne štúdiá) a Naturwissenschaft (slov. prírodné vedy). Okrem iného rozvinul aj vlastnú axiológiu.

Kriticizmus

Vychádzajúc z logiky tohto článku, možno ku kriticizmu priradiť v prvom rade rakúskeho filozofa Aloisa Riehla (1844 – 1924) a jeho krajana Roberta Reiningera (1869–1955), autora mnohých prác k axiologickej a psychofyzickej problematike.

Pre Riehla je filozofia predovšetkým kritikou poznania, nie vecou svetonázoru (sic!). Podľa Riehlovho názoru je, v princípe, nielen možné, ale aj potrebné, na základe reflexie najnovších matematických a prírodovedných poznatkov (napr. neeuklidovskej geometrie), „vylepšovať“ samotnú filozofiu: teda takpovediac „pokračovať v písaní Kantových diel“.

Neskorší predstavitelia kriticizmu už patria, podobne ako Cassirer, skôr k filozofii 20. storočia. Nemožno však nespomenúť ich previazanosť s novokantovskou filozofickou tradíciou.

Hans Vaihinger (1852–1933) sa stal známym ako komentátor Kantovej Kritiky čistého rozumu, v roku 1896 založil odborný filozofický časopis Kant-Studien. Vaihingerovu filozofiu – označovanú ako Philosophie „Als Ob“ (slov. filozofia „ako keby“) – však možno na základe jej chápania pravdy zaradiť aj k pragmatizmu: Poznanie stojí na hypotetických fikciách. Pravda je preto relatívny pojem, ktorý v prvom radi slúži praxi. Objektívna pravda je nedosiahnuteľná.

V centre filozofie Riehlovho žiaka Richarda Hönigswalda (1875 – 1947) sa nachádza problematika „toho, čo je dané“ (nem. des Gegebenen), ako aj problematika „všeobecnej metodiky“ (nem. allgemeine Methodenlehre) ľudského poznania. V protiklade k Marburskej škole, Hönigswald sa usiloval uchopiť vec o sebe (nem. Ding an sich) osobitou psychologickou metódou, pomocou ktorej popísal súvislosť medzi vedomím a predmetom. Pri tom sa, samozrejme, nemožno vyhnúť problematike jazyka. Objektivita predmetu sa podľa Hönigswalda vytvára až prostredníctvom jazyka.

Erich Kaufmann (1880 – 1972) bol významný nemecký právny filozof, ktorý novokantovstvu vyčítal, že nedokázalo k pozitivistickému empirizmu postaviť skutočnú alternatívu, a to konkrétne objektívnu metafyziku. Namiesto konzekventnej reflexie rozmanitosti našej skutočnosti sa novokantovstvo naďalej uchyľovalo len k abstraktným, priveľmi plochým a v podstate len čisto formálnym pojmom. Kaufmann sa tak napokon stal stúpencom novohegeliánskej filozofie.

Leonard Nelson (1882 – 1927) sa vo svojej filozofii, ako aj svojich spoločensko-politických aktivitách evidentne inšpiroval Friesom i Marburskou školou. Explicitne sa však k Marburskej škole nezaraďuje.

Ďalší filozofi inšpirovaní novokantovstvom

Spomedzi ďalších významných osobností, ktoré sa, viac či menej, inšpirovali novokantovskou filozofiou, možno spomenúť aj nasledujúce mená:

Charles Bernard Renouvier (1815 – 1903), francúzsky filozof. Vo svojom systéme, ktorý nazval néo-criticisme, vychádzal z Kanta. Renouvierova filozofia je však skôr transformáciou než pokračovaním tej Kantovej.

Hermann Lotze (1817 – 1881), nemecký lekár a filozof. Usiloval sa prepájať prírodné vedy s filozofiou, významne prispel k rozvoju vedeckej psychológie a estetiky. Svoj systém charakterizoval ako teleologický idealizmus, metafyzika má podľa neho základ v etike.

Wilhelm Dilthey (1833 – 1911), nemecký protestantský teológ, psychológ, historik a filozof – predstaviteľ tzv. filozofie života. Ústredným pojmom Diltheyho filozofie je pojem živého ducha, ktorý sa vyvíja v historických formách.

Afrikan Spir (1837 – 1890), rusko-nemecký filozof, špecializoval sa na logiku. Spir mal veľký vplyv na Friedricha Nietzscheho (1844 – 1900), Theodora Lessinga (1872 – 1933) a Réginalda Garrigou-Lagrangeho (1877 – 1964).

Benno Erdmann (1851 – 1921), nemecký filozof, logik, psychológ.

Émile Meyerson (1859 – 1933), poľsko-francúzsko chemik, novinár a filozof. Venoval sa predovšetkým teórii vedy. Americký fyzik, historik a filozof Thomas S. Kuhn (1922 – 1996) priznal, že pri písaní jeho slávnej knihy The Structure of Scientific Revolutions (1962) ho výrazne ovplyvnili práve Meyersonove myšlienky.

Ernst Troeltsch (1865 – 1923), nemecký protestantský teológ, filozof a liberálny politik. Jeho dielo je pokusom o syntézu teológie Albrechta Ritschla (1822 – 1889), sociologických koncepcií Maxa Webera (1864 – 1920) a bádenskej novokantovskej filozofie.

Jonas Cohn (1869 – 1947), nemecký filozof, pedagóg, psychológ.

Hans Kelsen (1881 – 1973), nemecký právnik, predstaviteľ právneho pozitivizmus. Významne prispel k rozvoju ústavného a medzinárodného práva. Výrazne ho ovplyvnilo marburské novokantovstvo.

Max Weber (1864 – 1920), nemecký sociológ, ekonóm a politik. Zakladateľ sociológie náboženstva, autor slávneho diela Die protestantische Ethik und der Geist des Kapitalismus. Je považovaný za jedného z klasikov sociológie a kultúrnych a sociálnych vied.

György Lukács (1885 – 1971), maďarský marxistický filozof a literárny kritik.

Aktuálna recepcia

Súčasný výskum novokantovstva si z niekoľkých odlišných perspektív kladie otázku o „jednote novokantovstva“ (nem. „Einheit des Neukantianismus“). Táto jednota sa prejavuje predovšetkým v samotných leitmotívoch novokantovskej filozofie, no nemožno nespomenúť aj historicko-sociologický aspekt filozofického smeru alebo tému novokantovstva a jeho prínos ku kultúre.

V rámci dnešnej recepcie novokantovstva sa tak v prvom rade spracováva charakteristický spôsob myslenia samotných novokantovských filozofov. Zvlášť dôležité je uvedomiť si skutočnosť, že u novokantovcov stojí v centre pozornosti kantovská syntéza, idea jednoty, ktorej cieľom „jednota vedomia a rozumu“ ako predpoklad pre „jednotu skúsenosti“.^[6]

Popri spracovávaní leitmotívov a snahe o porozumenie tomu, ako vnímali samých seba samotní novokantovci, sa dnes výskum novokantovstva venuje aj histórii tohto filozofického smeru. Kvôli logike veci je totiž pojem novokantovstvo dnes potrebné bližšie špecifikovať. Novokantovstvo ako také evidentne presahuje Marburskú a Bádenskú školu. S odstupom času a v dôsledku nových poznatkov tak dochádza aj k prehodnocovaniu celkovej tradičnej kategorizácie novokantovstva. Bola navrhnutá nová, fakticky a historicky presnejšia a diferencovanejšia koncepcia vnútorného členenia novokantovstva. Napríklad, nemecký filozof Traugott Konstantin Oesterreich (1880 – 1949) predstavil modifikovanú klasifikáciu, podľa ktorej je v rámci novokantovstva možné rozoznať sedem odlišných smerov:

Fyziologický

• Hermann von Helmholtz (1821 – 1894)
• Friedrich Albert Lange (1828 – 1875)
• Hans Vaihinger (1852 – 1933)

Metafyzický

• Otto Liebmann (1840 – 1912)
• Friedrich Paulsen (1846 – 1908)
• Johannes Volkelt (1848 – 1930)

Realistický (nazývaný aj kritický realizmus)

• Alois Riehl (1844 – 1924)
• Richard Hönigswald (1875 – 1947)
• Oswald Külpe (1862 – 1915)

Logicistický (nazývaný aj Marburská škola)

• Herman Cohen (1842 – 1918)
• Paul Natorp (1854 – 1924)
• Ernest Cassirer (1874 – 1945)
• Nicolai Hartmann (1882 – 1950)

Axiologicko-kriticistický (nazývaný aj teoreticko-axiologický alebo Bádenská škola)

• Wilhelm Windelband (1848 – 1915)
• Heinrich Rickert (1863 – 1936)
• Hugo Münsterberg (1863 – 1916)
• Bruno Bauch (1877 – 1942)
• Emil Lask (1875 – 1915)

Relativistický

• Georg Simmel (1858 – 1918)
• Gustav Radbruch (1878 – 1949)

Psychologizujúci (nazývaný aj psychologický)

• Jakob Friedrich Fries (1773 – 1843)
• Leonard Nelson (1882 – 1927)
• Hans Cornelius (1863 – 1947)

Novokantovstvo je nepochybne veľmi rôznorodé. Táto jeho vnútorná diverzita však zároveň vyvoláva otázku: „Čo je vlastne kritériom pre priradenie konkrétneho filozofa ku novokantovstvu samotnému?“ Alebo inak povedané: „Čo je ešte novokantovské?“ (nem. „Was steht innerhalb des Neukantianismus?“) a „Čo už nie je novokantovské?“ (nem. „Was steht außerhalb des Neukantianismus?“).

Novokantovstvo nepochybne ovplyvnilo aj kultúru 19. storočia. Svojím úsilím o praktické prepojenie kantovskej „kultúry rozumu“ s dobovou kultúrou prispelo k rozvoju samotného pojmu kultúry i kultúrneho povedomia.

Súčasné novokantovstvo

Termínmi novokantovstvo alebo novokantovský možno vo všeobecnosti označiť akúkoľvek filozofiu, ktorá – či už úplne alebo čiastočne – preberá Kantove filozofické tézy. Súčasná epistemiológia a ontológia sa tiež „vracia späť (aj) ku Kantovi“ a v konečnom dôsledku tak má nepochybne (aj) novokantovský charakter. V tomto kontexte nemožno nespomenúť dielo oxfordského filozofa Petra Strawsona (1919 – 2006) The Bounds of Sense z roku 1966, ktoré onen „návrat“ v podstate iniciovalo.

Významné miesto v rámci európskej filozofie zaujíma aj uvažovanie o vzťahu fenomenológie a transcendentálnej filozofie. Tu vyniká predovšetkým francúzsky filozof Jean-Luc Nancy (* 1940).

Filozofia Michaela Friedmana (* 1947) je explicitne novokantovská.

Zhrnutie

Novokantovstvo vo všeobecnosti inklinovalo k rigoróznemu vedeckému (až scientistickému) chápaniu Kantovej filozofie, pričom často zdôrazňovalo koncept na úrok intuície.

Novokantovská etika mala vo všeobecnosti veľmi blízko k socializmu. Novokantovstvo malo významný vplyv na austromarxizmus a revizionizmus Eduarda Bernsteina. Lange a Cohen na viacerých miestach zdôrazňovali vzájomnú previazanosť kantovského myslenia a socializmu.

Ďalším významným počinom novokantovstva bol pokus o nové chápanie judaizmu. Veľké zásluhy na tomto poli má nepochybne Cohen.

Vplyv nemeckého novokantovstva siahal a dodnes siaha ďaleko za hranice nemecky hovoriacich krajín.

Novokantovstvo zdôrazňovalo predovšetkým význam epistemiológie, ontológia sa stala sekundárnou záležitosťou.

Natorp mal výrazný vplyv na vývoj fenomenológie, Edmund Husserl (1859 – 1938) si vďaka nemu osvojil výrazové prostriedky transcendentálneho idealizmu. Mimochodom, Husserlove myšlienky ovplyvnili filozofiu Emila Laska (1875 – 1915), a ten mal zas výrazný vplyv na mladého Martina Heideggera (1889 – 1976).

Debata medzi Cassirerom a Heideggerom ohľadom interpretácie Kantovej filozofie napokon doviedla Heideggera k názoru, že Kant bol v podstate akýmsi predchodcom fenomenológie. Tejto problematike sa venoval aj nemecký filozof Eugen Fink (1905 – 1975).

Významným míľnikom novokantovského hnutia bolo založenie už spomínaného odborného časopisu Kant-Studien, ktorý vychádza dodnes.

V anglo-americkom svete vzbudilo záujem o novokantovstvo dielo britskej filozofky a sociologičky Gillian Rose (1947 – 1995). Vo svojich spisoch totiž kritizovala vplyv novokantovstva na modernú filozofiu. Veľká pozornosť sa venuje tiež odkrývaniu novokantovským aspektov v diele Maxa Webera.

Intencie Kantovej epistemiológie ovplyvnili koncom 19. storočia aj nemeckú antipozitivistickú sociológiu. V tomto kontexte nemožno nespomenúť Georga Simmela (1858 – 1918): jeho slávna otázka „Čo je spoločnosť?“ je priamou alúziou na Kantovu otázku „Čo je príroda?“.

Po nástupe nacistov k moci v roku 1933 sa mnohé novokantovské kruhy v Nemecku postupne rozpadli.

Referencie

1. ↑ OLLIG, Hans-Ludwig. Der Neukantianismus. In: Sammlung Metzler; M 187: Abt. D, Literaturgeschichte. Stuttgart : Metzler, 1979. ISBN 3-476-10187-8. S. IX, 175 p.
2. ↑ BERGUNDER, Michael. Das Streben nach Einheit von Wissenschaft und Religion. Zum Verständnis von Leben in der modernen Esoterik. In: HERMS, Eilert (Hrsg.). Leben. Verständnis, Wissenschaft, Technik.. Gütersloh : Gütersloher Verlagshaus, 2005. S. 563.
3. ↑ HOLZHEY, Helmut. Neukantianismus. In: RÖD, Wolfgang (Hrsg.). Geschichte der Philosophie. Band 12. München : Beck, 2004. ISBN 3-406-31349-3. S. 29.
4. ↑ Kuno Fischer sa koncom 60. rokoch 19. storočia dostal do sporu s významným predstaviteľom aristotelovského idealizmu, Friedrichom Adolfom Trendelenburgom (1802 – 1872), ohľadom interpretácie Kantovej transcendentálnej estetiky. Trendelenburg totiž v roku 1869 publikoval spis Kuno Fischer und sein Kant (Kuno Fischer a jeho Kant), v ktorom verejne vyjadril svoj nesúhlas s Kunovými tézami. Fischer v roku 1870 zareagoval dielom Anti-Trendelenburg. Filozofickú pozíciu F. A. Trendelenburga možno opísať nasledovne: Kant pre potreby svojej transcendentálnej estetiky postuloval, že priestor a čas sú apriornymi a intuitívnymi podmienkami každej skúsenosti. Z tohto však nemožno vyvodiť záver, že priestor a čas neexistujú aj objektívne, teda nezávisle od našej skúsenosti. Táto téza sa zvykne označovať ako Trendelenburgische Lücke (Trendelenburgova medzera), resp. „opomenutá alternatíva“ alebo „tretia možnosť“. Táto filozofická dišputa, ktorá vošla do dejín filozofie pod názvom Fischer-Trendelenburg-Debatte, podnietila v roku 1871 Hermanna Cohena k napísaniu diela Kants Theorie der Erfahrung (Kantova teória skúsenosti), ktoré výrazným spôsobom ovplyvnilo novokantovskú filozofiu 20. storočia. Koniec koncov, kontroverzia Fischer-Trendelenburg a Cohenove práce mali vplyv aj na vznik Vaihingerovho monumentálneho diela Commentar zu Kants Kritik der reinen Vernunft (Komentár ku Kantovej Kritike čistého rozumu).
5. ↑ STÉRIAD, Alice. L‘interprétation de la doctrine de Kant par l‘école de Marburg: Étude sur l‘idéalisme critique. Paris : Giard & Brière, 1913.
6. ↑ ORTH, Ernst Wolfgang. Die Einheit des Neukantianismus. In: ORTH, Ernst Wolfgang (Hrsg.). Neukantianismus. Perspektiven und Probleme. Würzburg : Königshausen & Neumann, 1994. S. 14.

Pozri aj

• Immanuel Kant
• kantovstvo

Literatúra

• BERGUNDER, Michael. Das Streben nach Einheit von Wissenschaft und Religion. Zum Verständnis von Leben in der modernen Esoterik. In: HERMS, Eilert (ed.). Leben. Verständnis, Wissenschaft, Technik. Gütersloh: Gütersloher Verlagshaus, 2005. s. 559 – 578.
• EDEL, G. Von der Vernunftkritik zur Erkenntnislogik. Die Entwicklung der theoretischen Philosophie Hermann Cohens. Freiburg / München, 1988. ISBN 978-3-938095-13-3.
• HÄUßER, Hans-Dieter. Transzendentale Reflexion und Erkenntnisgegenstand. Zur transzendentalphilosophischen Erkenntnisbegründung unter besonderer Berücksichtigung objektivistischer Transformation des Kritizismus. Ein Beitrag zur systematischen und historischen Genese des Neukantianismus. Bonn: Bouvier, 1989. ISBN 3-416-02032-4.
• HEINZ, Marion – KRIJNEN, Christian (ed.). Kant im Neukantianismus. Fortschritt oder Rückschritt? Studien und Materialien zum Neukantianismus. Würzburg: Königshausen und Neumann, 2007. ISBN 978-3-8260-3299-8.
• HOERES, Peter. Kants Friedensidee in der deutschen Kriegsphilosophie des Ersten Weltkriegs. In: Kant-Studien, 2002, roč. 93, s. 84 – 112.
• HOLZHEY, Helmut. Cohen und Natorp. 2 zväzky. (Band 1: Ursprung und Einheit. Die Geschichte der ‚Marburger Schule‘ als Auseinandersetzung um die Logik des Denkens. Band 2: Der Marburger Neukantianismus in Quellen. Zeugnisse kritischer Lektüre – Briefe der Marburger – Dokumente zur Philosophiepolitik der Schule). Basel: Schwabe, 1986. ISBN 978-3-7965-0839-4.
• HOLZHEY, Helmut (ed.). Ethischer Sozialismus. Zur politischen Philosophie des Neukantianismus. Frankfurt: Suhrkamp, 1994.
• HOLZHEY, Helmut. Neukantianismus. In: RÖD, Wolfgang (ed.). Geschichte der Philosophie. Band 12. München: Beck, 2004. ISBN 3-406-31349-3.
• KRIJNEN, Christian. Nachmetaphysischer Sinn. Eine problemgeschichtliche und systematische Studie zu den Prinzipien der Wertphilosophie Heinrich Rickerts. Würzburg: Königshausen und Neumann, 2001. ISBN 3-8260-2020-0.
• KRIJNEN, Christian. Philosophie als System. Prinzipientheoretische Untersuchungen zum Systemgedanken bei Hegel, im Neukantianismus und in der Gegenwartsphilosophie. Würzburg, 2008. ISBN 3-8260-3726-X.
• KÖHNKE, Klaus Christian. Entstehung und Aufstieg des Neukantianismus. Die deutsche Universitätsphilosophie zwischen Idealismus und Positivismus. Frankfurt am Main: Suhrkamp, 1986. ISBN 3-518-57759-X. (pozri aj recenziu: Frankfurter Allgemeine Zeitung, 30. September 1986, S. L25)
• LEMBECK, Karl-Heinz. Platon in Marburg. Platon-Rezeption und Philosophiegeschichtsphilosophie bei Cohen und Natorp. Würzburg: Königshausen und Neumann, 1994. ISBN 3-88479-900-2.
• MARX, Wolfgang – ORTH, Ernst Wolfgang. Hermann Cohen und die Erkenntnistheorie. Würzburg: Königshausen und Neumann, 2001. ISBN 3-8260-2178-9.
• MERZ-BENZ, Peter-Ulrich – RENZ, Ursula (ed.). Ethik oder Ästhetik. Zur Aktualität der neukantianischen Kulturphilosophie. Würzburg: Königshausen & Neumann, 2004. ISBN 3-8260-2724-8.
• OLLIG, Hans-Ludwig. Der Neukantianismus. Stuttgart: Metzler, 1979. ISBN 3-476-10187-8.
• ORTH, Ernst Wolfgang (ed.). Neukantianismus: Perspektiven und Probleme. Würzburg: Königshausen & Neumann, 1994. ISBN 3-88479-887-1.
• PASCHER, Manfred. Einführung in den Neukantianismus: Kontext, Grundpositionen, praktische Philosophie. München: Fink, 1997. ISBN 3-8252-1962-3.
• SIEG, Ulrich. Aufstieg und Niedergang des Marburger Neukantianismus: die Geschichte einer philosophischen Schulgemeinschaft. Würzburg: Königshausen und Neumann, 1994. ISBN 3-88479-944-4.
• STOLZENBERG, Jürgen. Ursprung und System. Probleme der Begründung systematischer Philosophie im Werk Herman Cohens, Paul Natorps und beim frühen Martin Heidegger. Göttingen, 1995. ISBN 3-525-30509-5.
• WARREN, Nicolas de – STAITI, Andrea (ed.). New approaches to Neo-Kantianism. Cambridge: Cambridge University Press, 2015.
• WINTER, Eggert. Ethik und Rechtswissenschaft: Eine historisch-systematische Untersuchung zur Ethik-Konzeption des Marburger Neukantianismus im Werke Hermann Cohens. Berlin: Duncker und Humblot, 1980. ISBN 3-428-04624-2.
• ZEIDLER, Kurt Walter. Kritische Dialektik und Transzendentalontologie. Der Ausgang des Neukantianismus und die post-neukantianische Systematik R. Hönigswalds, W. Cramers, B. Bauchs, H. Wagners, R. Reiningers und E. Heintels. Bonn: Bouvier, 1995. ISBN 3-416-02518-0.
• ZIEMANN, Sascha. Neukantianisches Strafrechtsdenken. Die Philosophie des Südwestdeutschen Neukantianismus und ihre Rezeption in der Strafrechtswissenschaft des frühen 20. Jahrhunderts. Baden-Baden: Nomos, 2009. ISBN 978-3-8329-4210-6.

Externé odkazy

• http://www.gleichsatz.de
• http://www.geert-edel.de
• https://web.archive.org
• http://library.fes.de
• https://plato.stanford.edu
• http://www.iep.utm.edu
• http://sites.google.com
• http://www.uni-paderborn.de
• http://www.uni-marburg.de
• http://www.philosophie.uni-bremen.de
• http://ontology.buffalo.edu

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Neukantianismus na nemeckej Wikipédii, Neo-Kantianism na anglickej Wikipédii a Neokantyzm na poľskej Wikipédii.