Moravské markgrófstvo Markgrafschaft Mähren Moravské markhrabství ←  ←  ←  1182 – 1782 1850 – 1918  →  → vlajka znak
Geografia Moravské markgrófstvo v rámci Svätej ríše rímskej roku 1618
Hlavné mesto	Olomouc (1182 – 1641) Brno (1641 – 1918)
Rozloha	22 222 km² (v roku 1918 a bez tzv. Moravských enkláv v Sliezsku)
Najvyšší bod	Praděd 1 492 m
Najdlhšia rieka	Morava 354 km
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov	2 622 000 (v roku 1910)
Národnostné zloženie	krajinský národ Moravania, Česi, Nemci, Rómovia, Moravskí Chorváti, Poliaci
Jazyky	čeština, nemčina, poľština, latina
Náboženstvo	rímskokatolícke (štátne), husitské, ďalej tiež protestantské (luteránske a českobratské), novokrstenecké
Štátny útvar
Štátne zriadenie	dedičná monarchia
Materský štát	Rímsko-nemecká ríša Krajiny českej koruny (od roku 1348) Habsburská monarchia Rakúske cisárstvo (do roku 1867) Rakúsko-Uhorsko (do zániku)
Mena	rakúsko-uhorský zlatý (1867–1891), rakúsko-uhorská koruna (1892–1918)
Vznik	1182 – z rozhodnutia Fridricha I. Barbarossa
Zánik	1918 – rozpadom Rakúsko-Uhorska
Predchádzajúce štáty: Brnenský údel Olomoucký údel Znojemský údel Nástupnícke štáty: Moravská krajina Česko-Slovensko

Moravské markgrófstvo (nem. Markgrafschaft Mähren, čes. Moravské markhrabství) bol v rokoch 1182–1918 štátny útvar na území historického územia Moravy. Išlo o politický útvar vybavený v priebehu histórie rôznou mierou autonómie s vlastnými orgánmi - najmä stavovským krajinským snemom (oficiálne ustanoveným v polovici 14. storočia) a neskôr zriadeným krajinským výborom.

Dejiny

Vznik a české dynastie

Přemyslovci vládli Morave od pripojenia kniežaťom Břetislavom I. v roku 1029 až do ich vymretia v roku 1306 takmer 300 rokov.

Prvý markgróf zlučujúci pod svoju vládu všetky tri moravské přemyslovské údely (Brnenský údel, Olomoucký údel, Znojemský údel)^[1] bol vymenovaný z vôle cisára Fridricha I. Barbarossu v roku 1182 . Stal sa ním Konrád III. Ota (neskôr Konrád II. Ota ako české knieža). Po jeho nástupe na stolec v Prahe síce hodnosť markgrófa dočasne zanikla, ale už v roku 1197 ju natrvalo obnovil Vladislav Jindřich, ktorý bratovi Přemyslovi Otakarovi I. ustúpil z vrchnej vlády v Prahe a uspokojil sa s zvrchovanosťou nad Moravou. V následujúcom období už hodnosť markgrófa nezanikla.

V roku 1310 sa novým markgrófom sa stal Ján z Čiech. Spolu s ním na moravský trón prišli nemeckí Luxemburgovia. Jána nasledoval jeho syn Karol IV. V tomto období Morava, podobne ako Čechy, prešla ekonomickým a vzdelávacím vzostupom. Karol ako markgróf však vládol len krátko a v roku 1349 dal svojmu bratovi Jánovi Jindřichovi titul. Po jeho smrti v roku 1375 jeho syn Jošt moravský markgróf, ktorý sa podelil o vládu v krajine so svojimi bratmi Prokopom a Jánom Sobieslavom. Jeho nástupca Žigmund, posledný luxemburský markgróf na Morave. Po jeho smrti v roku 1437 skončili v krajine nepokojné časy. V krátkom čase, tri vládnuce rody vládli markgrófstvu. Po prvýkrát Habsburgovci až do roku 1457 a rod Kunstadt až do roku 1469.

Pod Habsburgovcami až do roku 1867

V roku 1469 bola Morava obsadená Uhorským kráľovstvom.Uhorský kráľ Matej Korvín sa s podporou moravskej šľachty pokúsil obsadiť českú kráľovskú korunu a v tom istom roku bol zvolený za nového českého kráľa. Nikdy nemohol získať kontrolu nad kráľovstvom. V roku 1479 došlo k dohode s kráľom Vladislavom II. a Matejom Korvínom bolo povolené ponechať Moravu až do svojej smrti.

Po dobytí väčšiny Uhorska osmanmi prevzali moc, ako aj vo všetkých českých krajinách, v roku 1527 aj Habsburgovci. V čase ich panovania nastalo mnoho významných udalostí na Morave, ako je Tridsaťročná vojna, absolutizmus a sliezske vojny.

Počas Sliezskych vojen a naposledy v roku 1866, ako aj v Čechách hrozilo, že Morava bude pripojená Pruskému kráľovstvu. V roku 1804 sa Morava stala korunou krajinou rakúskej ríše. Po osídlení medzi Rakúskom a Uhorskom v roku 1867, keď bola založená duálna monarchia Rakúsko-Uhorska, ostáva markgrófstvo Moravy súčasťou rakúskej polovice ríše (Predlitavsko). Krajina však získala viac práv a stala sa konštitučnou monarchiou.

Od industrializácie až po koniec (1867-1918)

Obdobie Rakúsko-Uhorska bolo opäť obdobím vzostupu pre Moravu. Industrializácia a urbanizácia zlepšili životnú úroveň pre veľké časti obyvateľstva. Morava sa po Čechách stala jednou z najpokrokovejších a najbohatších korunných krajín duálnej monarchie.

Rastúci nacionalizmus európskych národov sa na prelome storočia dostal aj na Moravu. Prvé vážne napätie medzi nemeckým a českým obyvateľstvom v krajine. Viedenská vláda sa proti tomu snažila vyrovnať dohodou. Významným predchodcom rakúsko-českého osídlenia bolo tzv. Moravské vyrovnanie, ktoré bolo dosiahnuté uzákonením štyroch spolkových zákonov, a do značnej miery bolo možné zmierniť etnické konflikty v korunnej krajine.

V polovici prvej svetovej vojny prišiel v roku 1916 s Karolom I. posledný moravský markgróf na trón. 28. októbra 1918, krátko pred rozpustením Rakúsko-Uhorska 31. októbra, sa Morava stala súčasťou novo vyhláseného Československa. 11. novembra, keď sa Karol I. vzdal akéhokoľvek podielu na štátnych záležitostiach v rámci rakúskej polovice ríše, stratil aj svoju vládu na Morave. V roku 1928 boli krajina Moravská a krajina Sliezska spojené do jedného celku - krajiny Moravskosliezskej. Krajina Moravskosliezska existovala vo svojej podobe do 1. januára 1949 ako región Československa.

Územný vývoj

Súčasťou Moravského markgrófstva bola pôvodne i oblasť neskôr vzniknutého Opavského kniežatstva (1318) a Morava tak pôvodne zasahovala aj na územie dnešného Sliezska, resp. Poľska. Zo vznikom Koruny českej (7. 4. 1348) prišli i dve veľké zmeny v rozlohe markgrófstva. Karol IV. vydelil samostatné olomoucké arcibiskupstvo a definitívne i Opavské kniežatstva. Zatiaľ čo Opavsko už zostalo samostatnou krajinou (v priebehu 16. storočia sa pripojilo k Sliezsku), severní časť Moravy (Olomoucko) sa behom 16. a 17. storočia podarilo moravským stavom vďaka vytrvalému tlaku na olomouckého biskupa znovu začleniť do správnej a súdnej štruktúry krajiny. Od 28. 10. 1526 bolo Moravské markgrófstvo jednou z korunných krajín Habsburskej monarchie.

Medzi rokmi 1782–1850 bolo markgrófstvo spojené s vojvodstvom Horné a Dolné Sliezsko (Rakúske Sliezsko) v jeden správni celok – tzv. Moravskosliezska krajina, spravovanou moravskosliezským gubernátorom. Od roku 1783 boli územia tzv. Moravských enkláv v Sliezsku prevedené do správy Opavského kraja.

Od roku 1850 bola Morava opäť samostatnou korunou krajinou Rakúska, vyššie zmienené územie Moravských enkláv zostala v správe obnoveného Rakúskeho Sliezska, avšak to ich muselo spravovať na základe moravských krajinských zákonov, dane z nich boli odvádzané na Moravu a naviac tieto územia tvorili jeden z moravských volebných okresov. Požiadavku niektorých českých poslancov z Čiech a Morava na štátoprávne spojenie všetkých troch krajín bývalej Koruny českej do jedného celku viedenská vláda nikdy nevyhovela. Z vznikom Československej republiky roku 1918 markgrófstvo fakticky zaniklo, ale ako správny celok existovala Morava i naďalej do roku 1928 ako Moravská krajina .

Správne členenie

Od roku 1849 sa Moravské markgrófstvo členilo na panstvá, ktoré boli od roku 1535 súčasťou jedného z krajov. Pôdvodne na Morave existovali kraje novojičínský, olomoucký, brnenský a hradišťský.

Územno-správna reforma Karola VI. z roku 1714 ustanovila (už stále) kraje:

1. Brnenský
2. Jihlavský
3. Znojemský
4. Olomoucký
5. Přerovský
6. Hradišťský

Tie boli v rokoch 1850–1855 nahradený dvoma krajmi (Brnenským a Olomouckým), ďalej členných na 25 okresov. V rokoch 1855-1868 sa Morava opäť členila na 6 krajov a 76 okresov. Potom boli kraje bez náhrady zrušené a Morava sa členila len na okresy. Dňa 19. 5. 1868 bolo Markgrófstvo rozdelene na 31 okresov a 6 mestských okresov.

Demografia

Moravské obyvateľstvo v čase markgrófstva zažilo po udalostiach, ako napríklad tridsaťročná vojna, prudký pokles populácie, v čase Rakúsko-Uhorska silný nárast obyvateľstva. Sám od roku 1890 do roku 1900 došlo k nárastu o 7,1%. Vývoj obyvateľstva bol v tom istom období:

Podľa národnosti bolo obyvateľstvo prevažne slovanské a nemecké. Nemecká menšina žila prevažne na hraniciach s Dolným Rakúskom a Sliezskom, inak na rôznych jazykových ostrovoch (okolo Brna, Olomouca, Jihlavy, Vyškova, Svitav) a v niektorých väčších mestách. Slovania sa zvyčajne odlišovali miestnymi menami. Podľa sčítaní ľudu bolo etnické rozdelenie nasledovné:

Vzdelávanie a kultúra

Morava mala jednu z najvyšších mier gramotnosti v Rakúsku-Uhorsku.

V markgrófskom gymnáziu pôsobilo nemecké a české vysoké učení technické v Brne, 2 teologické školy, 30 gymnázií a gymnázií, 28 stredných škôl, jedenásť inštitútov učiteľov, štyri štátne odborné školy, 15 obchodných škôl, štyri vyššie obchodné školy, 46 poľnohospodárskych a lesníckych škôl. Vojenská stredná škola a 2647 základných škôl.

Kultúra

Morava zažila kultúrny rozkvet, najmä v záverečnej fáze markgrófstva. Najmä od vzniku Československa v roku 1992 vedie čiastočne oživený moravský nacionalizmus a separatizmus k dnešnému dňu v regióne ku sláveniu času, v ktorom bola Morava do značnej miery nezávislá. Okrem toho, nové vedecké a hospodárske úspechy priniesli lepšie životné podmienky pre veľkú časť obyvateľstva a okrem stupňa prosperity umožnili väčšine obyvateľov účasť na kultúrnom živote. To sa prejavilo najmä v raste najvýznamnejších miest, ako sú hlavné mesto Brno alebo Olomouc, ktoré sa výrazne rozšírili a stali sa významnými centrami kultúry, politiky a vedy.

Vlajka a znak

Od druhé polovici 13. storočia bola znakom Moravského markgrófstva striebornočervená šachovaná orlica zo zlatou korunou a zlatá zbroj v modrom poli štítu^[2], to ukazujú napr. snemovnícke artikuly do roku 1838 a alebo krajinské rehole z 16. a 17. storočia.^[3]

Znak markgrófstva je opísaný v historických prácach (napr. Zrcadlo slavného Markrabství moravského z roku 1593 Bartoloměje Paprockého z Hlohol a Paprocké Vůle,^[4] Mährisches Landes-Wappen aus der Historie und Herolds-Kunst illuminiret z roku 1699 Karla Ferdinanda Schertze,^[5] Historischer Versuch über das Landeswappen des Markgrafthums Maehren z roku 1792 Josefa Vratislava Monseho^[6] alebo Topographie vom Markgrafthum Mähren z roku 1793 Františka Josefa Schwoye) ^[7]a v cisárskych dekrétoch (napr. dekrét Ferdinanda V. z 22. 81836 týkajúci sa znaku Rakúskeho cisárstva)^[8][9]

V roku 1462 Fridrich III. vydal erbový list, v ktorom je šachovanie orlice zmenené na červeno-zlaté. Túto zmenu však Moravský zemský snem nikdy neprijal a nepotvrdil. V roku 1915 bolo šachovanie orlice v znaku zastupujúcim Moravské markgrófstvo v štátnom znaku Rakúsko-Uhorska zmenené na červeno-zlaté.^[10][11] Od roku 1918 je v štátnej symbolike opäť výlučne používaná pôvodná strieborno-červená moravská orlica v modrom poli. Právne bolo strieborno-červené šachovanie v znaku Moravy výslovne potvrdené zákonom č. 252/1920 Sb.^[12]

Pred faktickým zánikom markgrófstva v roku 1918 bolo v roku 1917 II. odborom ministerstva vnútra spravujúcim šľachtické záležitosti a tiež záležitosti erbov v Predlitavsku na základe s zvyklosťami pri vyvesení vlajok (podľa správy moravského miestodržiteľa) ako poradie farieb na prípadnej vlajke v krajinských farbách uvedená červená a žltá. Tieto farby neodporovali popisu moravského znaku z 10. 10. 1915. Podoba krajinskej vlajky však až do zániku Rakúsko-Uhorska nebola Moravského markgrófstvom žiadnym zákonným predpisom určená.^[13]

Referencie

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Moravské markrabství na českej Wikipédii a Markgrafschaft Mähren na nemeckej Wikipédii.

Literatúra

• MEZNÍK, Jaroslav. Lucemburská Morava 1310–1423. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1999. ISBN 80-7106-363-0. S. 562.
• WIHODA, Martin. Morava v době knížecí 906–1197. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2010. ISBN 978-80-7106-563-0. S. 464.

Iné projektyupraviť | upraviť zdroj

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Moravské markgrófstvo

Externé odkazyupraviť | upraviť zdroj

• Historie Markrabství moravského v datech
• Moravští markrabí
• Zánik moravské svrchovanosti v datech