Kentauri v Kuiperovom páse

Albedo a farba Kentaurov

Kentauri alebo Centauri sú trieda ľadových planetoidov, ktoré obiehajú okolo Slnka medzi dráhami Jupitera a Neptúna (oblasť veľkých planét). Sú pomenované po mytologických bytostiach, Kentauroch, pretože majú vlastnosti dvoch rozdielnych telies (čiastočne planétky, čiastočne kométy, podobne ako Kentauri boli čiastočne ľudia a čiastočne kone). Kentauri boli spočiatku považované za planétky, sa však nehodili do žiadnej dovtedy známej skupiny telies. Okrem toho prejavovali slabú kometárnu aktivitu, takže ich začali považovať za vzdialené "spiace" kométy nezvyčajne veľkých rozmerov. Väčšinou krížia dráhy veľkých planét, takže skôr alebo neskôr sa k nim natoľko priblížia, že budú vymrštené zo slnečnej sústavy, alebo podstatne zmenia svoje dráhy. Keďže na svojich dráhach nemôžu stabilne existovať, musia odniekiaľ prichádzať noví Centauri (Objekty roztrúseného disku).

Prvým objektom bol náhodný objav telesa na dráhe medzi Saturnom a Uránom, ktoré bolo označené ako planétka (2060) Chiron. Objavil ho Charles Kowal 18. októbra 1977 pomocou 1,2 m ďalekohľadu na Mount Wilsone. Bolo o ňom zistené, že má kómu pri prelete perihéliom a dnes je oficiálne klasifikovaný ako planétka, aj ako kométa 29/P Chiron, hoci je omnoho väčší ako typické kométy.

Okrem Centaurov, ktorý sa pohybujú medzi veľkými planétami na pomerne málo výstredných dráhach, zasahujú do tejto oblasti aj dráhy ďalšieho typu planétok, tzv. Objekty roztrúseného disku (Scattered-Disk Objects). Majú veľmi excentrické dráhy, takže zachádzajú až do vzdialenosti stoviek astronomických jednotiek (AU). Aj tieto telesá sú iba na prechodných dráhach a postupne sa z niektorých stanú budúci Centauri. Celkove poznáme niekoľko desiatok Centaurov a Objektov roztrúseného disku.

Zdroj Kentaurov

Kenneth Essex Edgeworth (1880-1972) v roku 1943 upozornil, že musí existovať dostatočne výdatný zdroj planétok, ktoré zachádzajú do vonkajších oblastí veľkých planét. Vyvodzoval, že ak planéty vznikali z pôvodnej prstencovej hmloviny okolo Slnka zrážkami a postupným "nabaľovaním" drobných teliesok, v istej vzdialenosti už nemohli vzniknúť planéty, lebo zrážky teliesok už boli príliš zriedkavé. Tieto pôvodné stavebné kamene planetárnej sústavy by tu mali obiehať dosiaľ ďaleko za dráhou Neptúna. Iba občas sa niektoré z nich dostanú do oblasti veľkých planét.

Túto teóriu neskôr rozvinul Gerard Peter Kuiper (1905-1973) v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Ich teóriu však dlho nebolo možné potvrdiť ani vyvrátiť, pretože telesá s priemerom niekoľkých desiatok až stoviek kilometrov na hraniciach slnečnej sústavy je takmer nemožné pozorovať. Prvé teleso Edgeworth-Kuiperovho disku (tiež KBO - Kuiper Belt Objects) bolo objavené až v roku 1992. Za necelých desať rokov ich však poznáme už viac ako 300. Predpokladá sa, že planétok s priemerom nad sto kilometrov by tu mohlo byť okolo 35 000 a menších, nad dvadsať kilometrov až 100 miliónov. Celková hmotnosť Edgeworth-Kuiperovho disku sa odhaduje na niekoľko sto násobok hmotnosti hlavného pásu planétok medzi Marsom a Jupiterom.

Medzi známe Kentaury patria nasledovné planétky:

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému planétka Kentaur.

Externé odkazy

Astronomický portál Portál slnečná sústava

• http://astroportal.sk/sol_syst/planetky.html - slovensky