Institut für Heimatforschung in Käsmark (slov. Inštitút vlasteneckého výskumu, Inštitút pre výskum vlasti^[1] alebo Inštitút pre výskum domoviny^[1] v Kežmarku) pôsobil v rokoch 1941 až 1944 ako inštitúcia nemeckého národno-socialistického výskumu Východu (Ostforschung).^[2] Nacisti zjavne prikladali inštitútu veľký význam, ktorý mal ďaleko presahovať horizont horného Spiša.^[2] Počas svojho pôsobenia získal inštitút ozaj nadregionálny rozmer v kontexte sietí podobných výskumných inštitúcií mimo Tretej ríše, ktoré sa zaoberali úlohou nemeckej menšiny v budúcej tzv. Európe nového poriadku (Neuordnung Europas).^[3]

Dejiny

Kežmarok bol centrom horného Spiša a Karpatských Nemcov v Uhorsku. Nemecká národnosť mala v meste väčšinu (napr. v roku 1910 žilo v Kežmarku 3 242 Nemcov, 1 606 Slovákov a 1 314 Maďarov).^[4]

Návrh zriadiť Institut für Heimatforschung pripravil 9. januára 1941 prof. Dr. Johann Lipták (1889 – 1958, profesor tamojšieho nemeckého (evanjelického) gymnázia od roku 1911). V ten istý deň patronátny konvent gymnázia schválil jeho návrh. Inštitút získal dve miestnosti na prízemí v starej budove gymnázia/lícea^[1] a 30 000 kníh.^[3]

Podľa Liptáka sa mal inštitút zaoberať dejinami Nemcov na Spiši, Slovensku a v juhovýchodnej Európe a nadviazať spoluprácu s podobnými výskumnými ústavmi^[1] napr. v Prahe a Viedni.^[3]

„… bez silného nasadenia vlasteneckých myšlienok je výchova k národnému mysleniu márnou snahou. Javí sa preto ako potrebné, založiť miesto starostlivosti o národné myslenie, ktoré bude mať úlohu spojiť všetky vlastivedné snahy.“ J. Lipták^[1]

22. marca 1941 prebehlo slávnostné otvorenie. Zúčastnili sa ho mnohé (nemecké) osobnosti zo Slovenska aj zahraničia. Medzi hosťami boli Franz Karmasin, Hanns Elard Ludin s pobočníkom Hansom Gmelinom, vládny radca Göcken (cudzinecký úrad Berlín) a ďalší. Hostí čakali nastúpené jednotky Freiwillige Schutzstaffel (predchodca Hemimatschutz) a Deutsche Jugend; pred Okresným úradom zástupcovia Deutsche Partei, Wehrmachtu i miestnych úradov. Po oficiálnom privítaní a zborovom nacistickom pokriku prešli hostia do auditória starého lýcea.^[1]

Karmasin povedal vo svojom príhovore, že úlohou je naviazať Nemcov zo Slovenska na Ríšu a dosiahnuť ich „Gleichschaltung“^[5] (proces nacifikácie, pomocou ktorého nacistické Nemecko postupne zaviedlo systém totalitnej kontroly a koordinácie vo všetkých aspektoch spoločnosti – od hospodárstva a obchodných zväzov po médiá, kultúru a vzdelávanie).

Ludin hovoril o potrebe nových vzťahov medzi národnosťami (Volksgruppen).^[5] (Na jeseň roku 1944 bolo približne 75 percent všetkých kežmarských Židov deportovaných do koncentračných táborov.^[2][6])

Hlavnými nositeľmi projektu^[5] vzniku inštitútu bola Deutsche Partei (in der Slowakei – DP) a Deutsches Ausland-Institut v Stuttgarte. Až politická a finančná podpora DP presadená Karmasinom umožnila projekt (Liptáka) zrealizovať.^[5]

Inštitút mal predovšetkým politickú úlohu.^[5] Politika využívania nemeckých menšín (Deutschtumpolitik), ktorá viedla aj k Mníchovskému diktátu mal na starosti samostatný oficiálny úrad Volksdeutsche Mittelstelle (VoMi) v Berlíne, ktorý Inštitút v Kežmarku priamo podporoval.

Vedenie

Inštitút viedol Johann Lipták (1889 – 1958).^[2] Pre konflikt s DP sa však v decembri 1943 aj s celou rodinou presťahoval z Kežmarku do Prahy.^[3]

Vedecká rada mala 17 členov.^[3] Členmi vedeckej rady inštitútu boli aj vtedajší významní (nacisticky orientovaní) vedci:^[7]

• Hans Joachim Beyer (Reinhard-Heydrich-Stiftung, po 1945 profesor vo Flensburgu),
• Josef Hanika, Karl-Ferdinands-Universität v Prahe
• Bruno Schier
• Walter Gierach, zomrel 1943
• Wilhelm Weizsäcker

Hodnotenie

Institut für Heimatforschung v Kežmarku, založený začiatkom roku 1941 ovplyvnil nielen Nemcov v Kežmarku a na Spiši ale aj Slovákov. Počas existencie Slovenského štátu sa zakladali „národné“ inštitúcie ako Vedecká spoločnosť pre zahraničných Slovákov (6. mája 1939),^[8] Štátny archeologický ústav v Martine (1942), Štátny ústav pre ľudovú pieseň v Bratislave (1942), Slovenská galéria v Bratislave (1943) ale aj Nemecký vedecký ústav v Bratislave (1943).^[9]

Pozri aj

• Ostsiedlung
• Karpatskí Nemci
• Zoznam významných Karpatských Nemcov

Referencie

1. ↑ ^{a b c d e f} ŠEVC, Vladimír Julián. V tieni ríšskeho orla (21): Vznik Inštitútu pre výskum vlasti . www.kkreporter.sk, . Dostupné online. Archivované 2018-01-26 z originálu.
2. ↑ ^{a b c d} Käsmark/Kežmarok. Uni Oldenburg, 2017-08-17. Dostupné online . (po nemecky)
3. ↑ ^{a b c d e} FAHLBUSCH, Michael; HAAR, Ingo; PINWINKLER, Alexander. Handbuch der völkischen Wissenschaften: Akteure, Netzwerke, Forschungsprogramme.  : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2017-09-11. Google-Books-ID: 3QE2DwAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 9783110429893. S. 1422,1425. (po nemecky)
4. ↑ Käsmark/Kežmarok. Uni Oldenburg, 2017-08-17. Dostupné online . (po nemecky)
5. ↑ ^{a b c d e} FAHLBUSCH, Michael; HAAR, Ingo; PINWINKLER, Alexander. Handbuch der völkischen Wissenschaften: Akteure, Netzwerke, Forschungsprogramme.  : Walter de Gruyter GmbH & Co KG, 2017-09-11. Google-Books-ID: 3QE2DwAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 9783110429893. S. 1422,1425. (po nemecky)
6. ↑ Encyclopaedia of Jewish communities, (Kezmarok, Slovakia) . www.jewishgen.org, . Dostupné online. (anglicky)
7. ↑ Andreas Wiedemann (2000). Die Reinhard-Heydrich-Stiftung in Prag (1942-1945). Hannah-Arendt-Institut für Totalitarismusforschung. p. 91. ISBN 978-3-931648-31-2 (nemecky)
8. ↑ ZVON máj 2014 : Z histórie . Miestny odbor Matice slovenskej v Banskej Bystrici, 2014-05-06, . Dostupné online. Archivované 2017-03-23 z originálu.
9. ↑ Ďurkovská 2010, s. 248