Haiga

Haiga (jap. 俳画 – ľahkovážna maľba) je tradičný umelecký žáner syntetizujúci maľbu, poéziu haiku a kaligrafiu. Moderná haiga môže spájať haiku s fotografiou alebo počítačovou grafikou.

Tradičnú haigu tvorí jeden umelec, ktorý tým istým štetcom maľuje aj píše. Text aj kresba majú byť štýlovo jednotné. Haiku opisuje situáciu na obraze, maľba a báseň sa vzájomne komentujú.

Názov

Názov je odvodený zo slova haikai (jap. 俳諧 – komický) respektíve haiku (jap. 俳句 – komický verš), a zo slova ga (jap. 画 – maľba, kresba).

Ibištek a modrá volavka na pni (Gošun Macumura,1752 – 1811)

.

Vývoj žánru

Jedným z predchodcov žánru haiga bol japonský maliarsky štýl nanga (jap. 南画 – južná maľba), známy aj ako bundžinga (jap. 文人画 – literátska maľba). Tento štýl prevzali japonskí vzdelanci-literáti, obdivujúci čínsku kultúru, z čínskeho žánru Maľba južnej školy (čín. 南宗画 – nan-čung-chua), ktorý sa aj v Číne nazýval literátska maľba (čín. 文人画 – wen-žen-chua).

Podľa japonskej tradície bol prvým tvorcom haigy Rjúho Nonoguči (1595 – 1669). Skladanie veršov haiku a maľba sprievodných obrázkov sa stali obľúbenou činnosťou milovníkov umenia v období Edo (17. stor. - polovica 19. stor.) Tradičná haiga sa kreslila a písala na ryžový papier alebo hodváb.

Mýtický tvor hakutaku (Seihó Gusukuma, 1614 – 1644), žáner sumi-e

Výtvarnými zdrojmi haigy sa stali aj iné maliarske žánre. V 17. storočí sa v Japonsku začal používať čínsky štýl maľby tušom sumi-e (jap. 墨絵), charakteristický čiernymi atramentovými obrysovými čiarami štetcom vo farebnom obrázku. V tom istom období sa stali obľúbenými aj japonské drevotlače ukijo-e (jap. 浮世絵), ktoré umožnili sériovú produkciu umenia. Preto najpopulárnejšou sa stala haiga s drevotlačovými obrázkami ukijo-e. V žánri haiga sa postupne vytvorilo niekoľko štýlov, ktoré uznávali jednotlivé umelecké a filozofické školy haiga. Školy (kánony) tradičnej haigy:

škola Zenovej kresby - zenový krúžok Ensó, ktorý dodržiava zenový kánon mesiaca
škola okruhu Fudžisan, je reprezentovaná elegantným štýlom s minimom ťahov štetcom
škola Ótsu-e (Nanga tradícia) inak Kanó-škola, mala vplyv na vývoj žánru manga

Klasickí autori

Rjúho Nonoguči (1595 - 1669)
Sóčó Takebe (1761 - 1814)
Bašó Macuo a žiaci jeho školy: Kyoriku, Kikaku, Kakujó, Ocuju, Jaju, Chora, Ajatari
Buson Josa a žiaci jeho školy: Gošun, Baitei, Kinkoku a Soken
Issa Kobajaši a žiaci jeho školy: Širó, Sóbaku, Nanrei, Hóčú, Hóicu, Rošóan
Traja zenoví majstri: Hakuin, Sengai, Nantembó

Moderná haiga

Haiga sa začala postupne vzďaľovať tradícii pod vplyvom otvorenia sa japonského cisárstva západnej civilizácii. Mala podobne ako haiku obdobie uvoľnenia z klasického kánonu, čo vyústilo do dnešnej modernej formy, ktorá reflektuje nielen prírodné javy, ale už aj industriálne.

Formálne sa tiež veľmi vzdialila. Používa digitálne výtvarné postupy, fotografiu, dotváranie ručne maľovaných obrazov v grafických programoch, skenované kresby a fotky aranžované v softvéri. V zásade je to obrázok, do ktorého je vpísaná trojriadková báseň haiku aj s autorským právom umelca. Obvykle nepresiahne na šírku 500px. Vystavuje sa vytlačená na plagátoch a obrázkoch, výber materiálu je opäť nielen papier, bambus a hodváb, ale rôzne iné materiály a techniky bez obmedzenia.

Poetická časť diela je opäť vyňatá z tradičnej formy. Využívajú sa aj iné druhy poetických foriem. Okrem japonských i voľný verš, v zásade ide však o trojriadkovú báseň so 17-timi slabikami.

Anglosaská a západná haiga sa snaží tvoriť verše tak, aby dosiahli sedemnásťslabičný útvar až po preklade do japončiny.

Moderní autori

Pozri aj

Externé odkazy

Literárny portál

Zdroj:
Text je dostupný za podmienok Creative Commons Attribution/Share-Alike License 3.0 Unported; prípadne za ďalších podmienok. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Podmienky použitia.