Dolerit subvulkanické vyvreté horniny
Olivinický diabáz zo zbierok Národného múzea v Prahe.
Zloženie
Hlavné minerály	plagioklas, pyroxény
Akcesórie	olivín, kremeň, amfiboly, zeolity
Vlastnosti
Textúra	strednozrnná, ofitická, intersticiálna[1]
Farba	sivá
Hustota	2,95 – 3,15 kg/dm3
Portál vedy o Zemi

Dolerit alebo mikrogabro je subvulkanická bázická hornina, ekvivalent bazaltu (čadiča) až gabra so strednozrnnou až hrubozrnnou textúrou.

Termín dolerit zaviedol v roku 1829 René Just Haüy^[2], aj keď niektoré zdroje považujú za autora termínu d'Aubuissona už roku 1819^[3]. Názov pochádza z gréckeho slova doleros – klamlivý. V USA^[4] a často aj v inej anglickej terminológii^[2] označovaný ako diabáz. Termín diabáz však má v strednej Európe iný význam, keďže sa ním (nesprávne) označujú hlavne paleozoické bazalty.^[5]

Vlastnosti

Dolerit má chemické zloženie totožné s bazaltami (a gabrami), líši sa však svojou mikroskopickou aj voľným okom pozorovateľnou textúrou, ktorá je strednozrnná, väčšinou ofitická (rovnako veľké kryštály plagioklasov a pyroxénov s výplňou približne rovnako veľkých kryštálov pyroxénu) až intersticiárna (medzery medzi kryštálmi plagioklasov vyplnené vulkanickým sklom). Kryštály dosahujú veľkosť od 0,5 do 5 mm. Idiomorfné alebo hypidiomorfné kryštály plagioklasov bývajú často obklopené pyroxénmi^[6]. Hustota týchto hornín sa pohybuje od 2,95 do 3,15 kg.dm³^[7].

Minerálne zloženie

Pozostáva prevažne z minerálov zo skupiny živcov – bázických plagiklasov (62 %), hlavne anortitu až labradoritu a z monoklinických pyroxénov, hlavne augitu (20 – 29 %). Môže tiež obsahovať olivín (3 – 12 %) alebo kremeň (do 5 %). Ako akcesória môže byť prítomný magnetit a ilmenit (do 2 %). V dôsledku alterácie niekedy obsahuje hornblend, biotit, apatit, pyrotit, chalkopyrit, serpentín, chlorit a kalcit. Podobne ako pri bazaltoch a gabrách možno aj pri doleritoch rozoznávať alkalické a tholeitické variety, ktoré môžu byť identifikované podľa prítomnosti pyroxénov s nízkym obsahom vápnika, nefelínu, analcímu, kremeňa a prítomnosti alebo chýbania olivínov^[4].

Výskyt

Dolerity tvoria často subvulkanické telesá v podloží bazaltov oceánskej kôry, najmä tzv. dajkový komplex^[8]. Mimo oceánskej kôry vystupujú často v ložných aj pravých žilách a šošovkovitých telesách. Desiatky či stovky menších žíl doleritu po hromade môžu byť viazané na jedno magmatické centrum^[6].

Lokality

Na Slovensku sú známe napr. z rakoveckej skupiny gemerika^[9]. Doleritové telesá sú lokálne známe aj z triasovo-jurskej sukcesie príkrovu Bôrky, z melanže meliatika sú známe predovšetkým z maďarského územia, hlavne z pohoria Rudabánya. Mladšie, neogénne dolerity sú známe z magurského flyšového pásma, z oblasti tešínsko-hradišťského súvrstvia, kde sú súčasťou neovulkanických tešinitových telies blízko Uherského Hradišťa na Morave.

Medzi svetovo známe lokality patrí napr. vrchnotriasový Palisades Sill, ktorý vytvára spektakulárne útesy The Palisades pozdĺž západného brehu rieky Hudson blízko New Yorku v USA. Doleritové dajky ako súčasť britskej terciérnej vulkanickej provincie sú známe aj z Skye, Rum, Mull a Arran v západnom Škótsku a Slieve Gullion v Írsku. Dolerity kriedového veku sú aj súčasťou ďalších geologických jednotiek, napr. v rámci dekanských trapov v Indii.

V Západnej Austrálii vytvára 200 km dlhá doleritová dajka samostatné pásmo norseman–wiluna. V oblasti tejto dajky medzi Norseman a Kalgoorlie, sa nachádza najväčšia austrálska baňa na zlato The Super Pit.

Využitie

Hornina sa pre svoju vysokú pevnosť, podobne ako bazalt, s ktorým často asociuje, používa ako kamenivo pri stavbe ciest.

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dolerit