Blízky východ v staroveku

Chetiti^[1][2][3] (jednotné číslo: Chetit^[4]; iné názvy: Nésiti, Néšiti^[1]; staršie: Het(h)iti, Hettiti či nevhodne Chatti (resp. Hatti)^[3][2][5]; v slovenských prekladoch Biblie aj: Hetejci, Chetejci, synovia Hetovi, Chetovi synovia, v Kralickej Biblii: Hetejští^[6][2]) boli staroveký indoeurópsky kmeň v dnešnej Anatólii. V širšom zmysle pojem Chetiti (resp. jazykové varianty) zahŕňa nielen Nésitov (teda Chetitov v užšom zmysle), ale aj im jazykovo a etnicky príbuzných Luvijcov a Palajcov. Jazykom Nésitov bol indoeurópsky jazyk chetitčina (nésitčina).^[1]

Chetiti vybudovali v 2. tisícročí pred Kr. Chetitskú ríšu. Hlavným mestom Chetitskej ríše bolo Chattušaš (Boğazköy, dnes Boğazkale). Vrcholové obdobie dosiahla Chetitská ríša v období 14. storočia pred Kristom.

Vplyv

Indoeurópske západoanatólske skupiny (Luvijci) kolonizovali grécke územia ešte pred Grékmi a pravdepodobne od nich Gréci potom preberali kultúrne výdobytky.

Chetovi synovia sú uvádzaní aj v biblii, ktorá tak dokladá ich prítomnosť až v Kanaáne.

O vojenskej zdatnosti Chetitov svedčí okrem zaujatia tak „lukratívneho“ územia ako je Malá Ázia aj rovnocenné zápolenie s vojskami egyptských faraónov (bitka pri Kadeši a prvá zachovaná mierová zmluva) ako aj dobytie Babylonu. Elitou ich vojska bola bojová vozba (ľahké dvojkolesové vozy ťahané koňmi).

O chetitského princa sa zaujímala ako o budúceho manžela a vládcu Egypta aj regentka Egypta (pravdepodobne sama Nefertiti). Nakoniec bol zabitý na ceste do Egypta.

Ich obrovský význam je aj v oblasti spracovania kovov. Tieto poznatky si buď priniesli z pravlasti (oblasť Kaukazu je kolískou metalurgie)alebo dodatočne získali susedskými vplyvmi. Chetiti sa považujú za priekopníkov metalurgie železa a od nich sa táto znalosť ďalej rozširuje.

Zaujímavá je aj ich architektúra. Fortifikačná architektúra využíva obrovské kamene, podobne ako mykénska architektúra.

Jazyk

Spoločný jazyk indoeurópskych kmeňov v Anatólii dnes voláme praanatólčina a hovorili ňou snáď ešte pred príchodom do Malej Ázie. Praanatólčina sa rozdelila na chetitčinu a západnú praanatólčinu, z ktorej vznikli: lýdčina, luvijčina (hieroglyfická a klinopisná), palajčina a kárčina. Z hieroglyfickej luvijčiny sa vyvinula lykijčina (uvádzaná aj ako milijčina). Chetitské písmo spolu s chetitským jazykom rozlúštil Bedřich Hrozný.

Náboženstvo

Bližšie informácie v hlavnom článku: Chetitské náboženstvo

Chetitské náboženstvo malo indoeurópsky pôvod - hlavným bohom bol boh búrky Tešub. Bolo však silne synkretické a spájalo prvky protochetitského aj neskôr prevzatého churritského a semitského náboženského materiálu. Chetitský spoločenský systém obsahoval isté „demokratické“ prvky (pravdepodobne zvyšky vojenskej demokracie), nezvyklé v orientálnom despotickom prostredí. Takisto väčšie boli aj práva žien.

Dejiny

Chattijské obdobie

Koncom 4. tisícročia pred Kr. strednú Anatólu osídlili neindoeurópske kmene. V 3. tisícročí, presnejšie asi okolo 2200 - 2000 pred Kr. do oblasti Chatti prišli do indoeurópske kmene pričom meno Chattijci-Chetiti sa prenieslo na všetky tieto kmene a najmä na Nésitov. O územie Chetitov, ale aj Sýrie, mala pre jeho prírodné bohatstvo záujem aj Staroakaddská ríša.^[7]

Obdobie prvej chetitskej dynastie (2000 - 1740 pred Kr.)

V tomto období dôležitú úlohu zohrávajú asýrski obchodníci, ktorí si pri chetitských sídlach zakladajú svoje obchodné stanice. Práve od nich sa dozvedáme o Chetitoch, keďže nemali ešte vlastné písmo. Pramene vravia, že Chetiti a asýrski obchodníci sa navzájom rešpektovali.

Chetiti žili v mestských štátoch, ktoré boli obohnané hradbami. Na ich čele bol panovník, ktorý sústreďoval vo svojich rukách všetku moc. Postupne sa začali prejavovať tendencie o zjednotenie jednotlivých mestských štátov.

Ďalší vývoj pozri v článku Chetitská ríša.

Referencie

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Chetiti

Tento článok týkajúci sa dejepisu je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.