Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. článku chýba úvodná definícia

Maďarsko-česko-slovenská vojna
Postavenie čs. vojsk pod vedením Josefa Šnejdárka pred Kalváriou v Banskej Štiavnici v júni roku 1919.
Dátum 10. júna 1919 – 13. júna 1919 Miesto Zvolen, Slovensko Výsledok Drvivé česko-slovenské víťazstvo
Protivníci
Česko-Slovensko	Maďarská rep. rád
Velitelia
Josef Šnejdárek
Historický portál

Po vyhlásení samostatnosti v októbri 1918 obsadili československé vojenské jednotky postupne územie Slovenska, respektíve Horného Uhorska. Ultimátum dohodových mocností ohľadom územných strát dalo v Budapešti moc do rúk boľševickej vlády, ktorá chcela obnoviť Uhorsko a spojiť sa s Ruskom. Koncom mája 1919 maďarské vojská dobyli časť Slovenska, avšak v bojoch pri Zvolene v dňoch 10. – 13. júna boli odrazené a česko-slovenské jednotky prešli do útoku a zabezpečili slovenské územie.

Situácia na prelome rokov 1918 – 1919

Začiatkom novembra 1918 sa vyhlásenie nezávislosti rozšírilo po väčšine území českých krajín. Pohraničné okresy boli do konca roka obsadené novo vytvoreným vojskom a historické hranice krajiny boli v podstate zabezpečené. Veľkou otázkou ale zostávalo Slovensko, ktoré nebolo geopoliticky presne definované. Bolo jasné, že južná hranica doterajšej Hornej zeme bude tam, kde ju narysujú bodáky česko-slovenského vojska. Demarkačná čiara medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom bola vojnovou radou Dohody určená 25. novembra 1918. V polovici februára 1919 však bola posunutá na československý nátlak značne na juh. Tým sa k Česko-Slovensku dostali územia, ktoré boli obývané Slovákmi, ktorí boli obeťou silnej maďarizácie.

21. marca 1919 vznikla v Maďarsku tzv. Maďarská republika rád, ktorej predstavitelia vyhlásili diktatúru proletariátu a revolučnú vojnu. Maďarské vojenské velenie sa pokúšalo dobyť Slovensko a cez Karpaty sa spojiť so sovietskymi boľševikmi. Dňa 28. apríla bola vydaná smernica o postupe česko-slovenských vojsk na obsadenie územia, ktoré bolo určené na základe rozhodnutia vojnovej rady Dohody. Postup slabých vojenských jednotiek na demarkačnú čiaru sa však zmenil na katastrofu a maďarské revolučné jednotky začali v máji postup dvoma smermi – na Prešov v ústrety Červenej armáde a cez Lučenec a Zvolen na Žilinu. 16. júna v Maďarmi obsadenom Prešove vznikla tzv. Slovenská republika rád, ktorá nastolila na obsadenom území diktatúru proletariátu.

Medzitým došlo v česko-slovenskej armáde k zmene. Málo spoľahlivé talianske velenie vystriedali francúzski generáli a dôstojníci. Do čela novo zorganizovanej československej 2. pešej divízie sa postavil plukovník francúzskych légií a veterán Cudzineckej légie Josef Šnejdárek. Prápory a pluky rozbité v predchádzajúcich bojoch sa sformovali a spolu s novými jednotkami ustupovali v hornatom teréne od jednej obrannej čiary k druhej. Necelý týždeň stačil Šnejdárkovi, aby skonsolidoval vojská a pripravil ich k útočným akciám.

Bitka

Ráno 10. júna začala 2. pešia brigáda demonštračný útok na Zvolen. Jej ľavé krídlo sa prekvapivo objavilo v boku maďarských vojsk, pravé krídlo vstúpilo do Banskej Štiavnice. Všetky maďarské útoky nasledujúceho dňa boli odrazené a 2. divízia pokračovala v útoku. Šnejdárek zmenil smer úderu a 13. júna nariadil obchvatný útok na Zvolen. Po štyroch hodinách boja obsadili jeho jednotky dominantné kóty a začal útok na kľúčové pozície maďarskej obrany. Okolo poludnia dosiahli prvé jednotky Zvolen a front bol prerazený do hĺbky 10 kilometrov. Do česko-slovenských rúk sa tak dostal celý stredný tok Hronu a maďarské velenie už nemalo zálohy, ktorými by mohlo prielom zaceliť.

Nasledujúce udalosti

Dobytie Zvolena znamenalo obrat v bojoch. Česko-slovenská armáda sa ujala iniciatívy a zaútočila na Maďarov v dvoch smeroch – na Levice a na Lučenec. Rozpútali sa týždňové boje, v ktorých boli vyčerpané všetky maďarské zálohy. Maďarské armádne velenie súhlasilo s prímerím a stiahlo sa za demarkačnú čiaru. Zaujímavé bolo použitie vojenskej ľsti so Senegalcami.

Lesť o Senegalcoch

Šnejdárek mienil útočiť na Maďarov v smere Levice od severu. Francúzsky generál Schüler, Alsasan mal útočiť zo západu. Béla Kun pravdepodobne velil maďarským boľševikom. Keďže Šnejdárek nemal takmer žiadne zálohy, rozhodol sa pre lesť. Zavolal si jedného z dôstojníkov a dal mu príkaz, aby vyrazil smerom ku Košiciam a vzal so sebou asi stovku vojakov v plátenných uniformách. Títo vojaci si museli načerniť tváre a ruky a na hlavu si uviazať nie úplne biele šatky ako turbany. Na každej železničnej stanici potom museli vystúpiť, chodiť po peróne a hovoriť nahlas senegalsky.

Dôstojník oponoval, že nemá ani jedného vojaka, ktorý vie senegalsky. Šnejdárek ho ubezpečil, že stačí, keď budú niečo nezrozumiteľne drmoliť, ale zrozumiteľné musí byť slovo Senegal. Počítal s tým, že nejeden maďarský špión sa tohto slovíčka chytí a údaje trochu preženie, aby dostal vyššiu odmenu. „Senegalci“ vystúpili iba v Žiline a v Košiciach, napriek tomu za 48 hodín v Pešti „vedeli“, že Franchet d’Esperey, vrchný veliteľ spojeneckej armády na Balkáne, poslal Šnejdárkovi cez Rumunsko ako zálohu dva pluky Senegalcov (asi 6 000 vojakov). Z Pešti sa potom dezinformácia dostala na front, kde mnoho maďarských vojakov nechcelo padnúť do zajatia a vrhalo sa do rieky zo strachu pred ľudožrútmi. Údajných Senegalcov tvorili mladí vojaci z Vršovíc v Prahe.^[1]

Citát

Referencie

Literatúra

• Petr Čornej, Pavel Belina, Slávne bitky našej histórie, Marsyas 1993