Bitka pri Viedni
Súčasť Veľkej tureckej vojny
Bitka pri Viedni, maľba z 18. storočia
Dátum 11. – 12. september 1683 Miesto okolie Viedne, Rakúsko Výsledok víťazstvo habsburských vojsk
Protivníci
Habsburská cisárska armáda Poľsko-litovská únia Záporožskí kozáci Toskánske veľkovojvodstvo	Osmanská ríša Krymský chanát Uhorské vojsko Imricha Tököliho
Velitelia
Ján III. Sobieski	Kara Mustafa Paša
Sila
Viedenská posádka: 15 000 mužov 8 700 dobrovoľníkov 370 kanónov Osloboditeľské vojská: 39 700 pešiakov 34 400 jazdcov	asi 138 000 mužov 150 diel
Straty
12 000 mŕtvych (pri obliehaní) 4 500 v boji	20 000 (pri obliehaní) 40 000 počas bitky 5 000 zajatcov
Historický portál

Bitka pri Viedni (11. – 12. september 1683) bola jedna z kľúčových bitiek v tureckých vojnách medzi Habsburgovcami (resp. kresťanskou Európou), a Osmanskou ríšou. Bola zároveň jedna z najvýznamnejších bitiek 17. storočia. V konečnom dôsledku znamenala ukončenie tureckej expanzie v strednej Európe a zosilnenie politického vplyvu Habsburskej monarchie. Bitku vyhrali poľsko-rakúsko-nemecké sily na čele s poľským kráľom Jánom III. Sobieskim, stojace proti armáde Osmanskej ríše pod velením veľkovezíra Kara Mustafa Pašu. Bitka bola historickým zlomom v tristoročnom zápase medzi centrálnymi európskymi mocnosťami a Osmanskou ríšou. Po šestnásť rokov trvajúcej Veľkej tureckej vojne Habsburská ríša postupne ovládla južné Uhorsko a Sedmohradsko, ktoré boli z veľkej časti zbavené tureckých síl.

Osmanské prípravy na obliehanie

Osmanské vojská prenikali do juhovýchodnej Európy od konca 14. storočia a viackrát porazili sily, ktoré sa im postavili. V roku 1389 v bitke na Kosovom poli porazili Srbov. V roku 1444 porazili uhorské, poľské a české vojská v bitke pri Varne. V roku 1453 sa im definitívne podarilo poraziť byzantské vojská, keď padol Konštantínopol. V roku 1526 spôsobili Turci ťažkú porážku uhorskému vojsku pri Moháči a ovládli prakticky celé dolné Uhorsko vrátane Budína. V roku 1529 sa im po prvýkrát podarilo ohroziť aj Viedeň.

V roku 1648 bol podpísaný vestfálsky mier, ktorý ukončil boje tridsaťročnej vojny. V Habsburskej monarchii však naďalej prebiehali boje medzi Habsburgovcami a prevažne hornouhorskými protihabsburskými stavmi. Nespokojnosť protestantských stavov využívali aj Turci. V roku 1663 sa im podarilo dobyť pevnosť Nové Zámky a významne ohroziť hornouhorské banské mestá.

Ešte v roku 1671 vyhlásil turecký sultán Mehmed IV. svätú vojnu Poľsku. Dobytie Viedne bolo dávnou túžbou Osmanskej ríše. Jej ovládnutie malo však predovšetkým veľký vojenský význam. Obsadenie mesta by malo za následok získanie kontroly nad horným tokom Dunaja, vytvorilo by predmostie pre pre ďalšie útoky na sever i západ^[1] a predovšetkým by umožnilo konsolidovať dovtedy získané pohraničné územia.

Dôvodom bola možnosť kontrolovať Dunaj aj obchodné cesty smerujúce na sever a západ, taktiež obhájenie územných ziskov od Benátok a náboženské dôvody, šírenie viery. V roku 1681 a 1682 zrážky medzi silami Imricha Tököliho a Habsburgovcami, a taktiež invázia Habsburgovcov do stredného Uhorska poskytovali veľkovezírovi Kara Mustafovi veľmi dôležité argumenty v presviedčaní sultána Mehmeda IV. na ďalšie vojenské ťaženie do Európy. Osmanská armáda sa zmobilizovala 21. januára 1682, vojna bola vyhlásená 6. augusta.

Aby Turci viedenský dvor vojensky oslabili, rozhodli sa v roku 1681 poskytnúť vojenskú pomoc povstalcom Imricha Tököliho proti rakúskemu cisárstvu, ktorý mal ambície stať sa kráľom Horného Uhorska. Turecký vazal Imrich Tököli v roku 1678 vydal Manifest ku všetkým Uhrom, v ktorom vyhlasoval, že bude bojovať za slobodu vlasti a vyzýval všetkých, aby mu pomáhali. Tým, ktorí slúžili cudzincom, alebo boli neutrálni, hrozil tvrdými trestami. Jeho prívrženci sa nazývali „malkotenti“, jeho vojaci „bujdoši“ alebo „kuruci“. V jeho vojsku bojovali Turci, Tatári, Francúzi, Poliaci a kozáci (sultánovi Mehmedovi IV. boli nútení platiť každoročný „čestný dar“ 40 tisíc zlatých). Osmanská ríša najskôr podnikla najrozsiahlejšie logistické prípravy svojej doby, vrátane opráv a výstavby nových ciest a mostov vedúcich do Rakúska. Zriadila zásobovacie centrá, sklady munície a proviantu. Do týchto logistických centier a na Balkán stiahla delá a ďalšie zdroje z celého impéria. Osmanské armády sa dali na pochod 1. apríla 1683 od Edirne. Aj napriek obrovskej armáde chcel Kara Mustafa využiť moment prekvapenia; až do konca pochodu na Viedeň nebolo jasné, či boj bude prebiehať v Rakúsku alebo v Poľsku.

Až v Belehrade sa turecká armáda pripojila k Tatárom, ktorí sa najskôr utáborili pri Kamenci Podolskom (Ukrajina). Veľkovezír až tu určil nový smer presunu, ktorý mal oddialiť poľskú reakciu.

V máji 1683 sa stretli v Belehrade sultán Mehmed IV. a veľkovezír Kara Mustafa. Sultán tam odovzdal Mustafovi „svätú“ zelenú zástavu Proroka, pod ktorou mala jeho armáda postupovať na Viedeň. Rýchlym pochodom sa presunuli do Uhorska ku pevnosti Győr. Pokladalo sa to za ďalší manéver na zmätenie Viedne.

Obliehanie

Už 8. júna obrancovia mesta zapálili a zrovnali so zemou všetky predmestia Viedne ležiace pred jej hradbami. Tento krok bol potrebný, pretože akékoľvek stavby mohli slúžiť na krytie útočiacich vojsk.^[2] 13. a 14. júla do okolia Viedne prenikli Tatárske vojská, ktoré začali drancovať. Obliehanie sa začalo 14. júla 1683, keď k Viedni dorazila hlavná turecká armáda. Ešte skôr, 7. júla, tam dorazilo asi 40 000 Tatárov, dvakrát toľko ako mali rakúske sily v tejto oblasti. Utáborili sa štyridsať kilometrov východne od Viedne. Cisársky dvor aj so šľachtou rýchlo evakuovali do Passau. Po počiatočných bojoch cisár Leopold so svojimi plukmi ustúpil na západ do Linzu spolu s osemdesiatimi tisícmi obyvateľmi Viedne. Zostávajúcim 11 tisícom vojakov a piatim tisícom dobrovoľníkov zostal veliť gróf Ernest Rüdiger von Starhemberg. Improvizovaným polovojenským silám velil Zdeněk Kaplíř ze Sulevic. Na výzvu Kara Mustafu odmietli kapitulovať. V priebehu predchádzajúcich rokov to už bolo druhé obliehanie Viedne (prvé bolo v roku 1529, pod záštitou veľkovezíra z vplyvnej rodiny Köprülü).

Osmanská armáda v počte približne 138 tisíc mužov, z ktorej asi 50 tisíc boli skúsení tureckí vojaci, zvyšok boli vojaci rôznych národností ako Rumuni, Moldavčania, krymskí Tatári, ktorí boli menej motivovaní bojovať, sa sústredila na severozápadnej strane mesta. Tristo tureckých kanónov bolo síce dostatočne veľa, ale chýbali im ťažké delá, ktoré pre mokré leto nebolo možné prepraviť. Opevnenia Viedne zodpovedali vtedajším najnovším opevňovacím znalostiam, osmanské sily preto boli rozhodnuté Viedeň vyhladovať a docieliť tak kapituláciu bez boja.

Osmani mali v podstate dve možnosti, ako mesto dobyť. Generálny útok by im prakticky zaručil úspech, pretože mali presilu v pomere takmer dvadsať ku jednej. Druhá možnosť bola zdĺhavé obliehanie. Vybrali si práve druhú možnosť, napriek tomu, že čas pracoval proti nim. Historici sa nazdávali, že Kara Mustafa chcel získať mesto a jeho bohatstvo neporušené pre seba. Turci odmietli frontálny útok, aby sa zabránilo právu na korisť a drancovaniu, ktoré by taký útok sprevádzali.

Už pred bitkou Viedenčania zbúrali mnoho domov okolo mestských hradieb a vyčistili priestor tak, že zostala prázdna plocha, aby sa dali použiť obranné ohne a naplno využilo delostrelectvo. Mustafa sa z toho dôvodu rozhodol vykopať sériu dlhých zákopov, paralelne v lichobežníkovom tvare, smerujúcich na jedno miesto k hradbám. Osmani sa rozostavili do lichobežníkového tvaru naľavo, pred Löblovou baštou stál Ahmed Paša a jeho janičiari. V strede pred ravelínom stáli vojská z Rumélie. Na pravej strane oproti mestskej bašte bol Kara Mehmed Paša, jeho pešiaci a velitelia - vezíri Abaza Sari a Hüseyin Paša. Pod hradbami nariadili kopať podkopy - míny, do ktorých postupne ukladali okolo päťtisíc súdkov s pušným prachom. Mustafa tak riešil nedostatočnú účinnosť jeho kanónov ako aj ich celkový nedostatok a fakt, že v rozmočenom teréne okolo mesta bolo manévrovanie ťažkými obliehacími delami náročné.

Rakúšania sa tomu snažili čeliť tým, že kopali vlastné tunely a znemožnili tak ukladanie veľkého množstva strelného prachu v podzemných dutinách. Dochádzalo tak aj k podzemným súbojom. Obliehanie prakticky odrezalo viedenských obrancov od zásobovania potravinami. Okolie Viedne bolo nebezpečné, nastal hlad, šírili sa epidémie, studne boli zamorené a mŕtvych nebolo kde pochovávať. Útoky janičiarov sa opakovali každý deň. Obrancovia ich odrazili okolo päťdesiat, ale vo veľkej miere sa začala prejavovať únava; až tak, že hlavný veliteľ Rüdiger von Starhemberg nariadil zastreliť každého vojaka, ktorý by na stráži v noci spal. V tom čase sa z mesta vytratil Georg Michaelowitz, ktorý bol zvedom. V preoblečení za Turka sa mu podarilo prejsť cez početné osmanské línie a doručiť Sobieskemu zúfalú správu od veliteľa Starhemberga. Viedenčania boli vo veľmi zlej situácii, pretože Osmanom sa navyše ponáhľal na pomoc aj uhorský povstalec Imrich Tököli, ktorý začal drancovať s uhorsko-tatárskym vojskom Moravu. Ďalej im zamedzila postup poľská kavaléria Jeronyma Lubomírskeho. Len celkom blízko, 5 kilometrov severovýchodne od Viedne, pri Bisambergu, ich v auguste 1683 rozprášil Karol V. Lotrinský. Napriek varovaniam Jána Sobieskeho, aby Tököly nezneužíval situáciu počas výpravy osmanskej armády proti Viedni, sa Imrich Tököly zmocnil územia skoro celého Horného Uhorska (dnešného Slovenska). Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. využil príležitosť oslabených Habsburgovcov a zaútočil na mestá v Alsasku a iných častiach južného Nemecka. Turkom sa 3. septembra s obrovským úsilím a za značných strát na oboch stranách podarilo obsadiť ravelín Burg, hradbu Nieder a vytvoriť si tak predpolie na ďalší postup.

Dňa 8. septembra päť tisíc skúsených tureckých ženistov znova vyhodilo do povetria veľkú časti hradieb. Najmä baštu Burg, ravelínu Burg a baštu Löbel. Vznikli tak medzery asi dvanásť metrov široké. Vojaci aj dobrovoľníci utrpeli ťažké straty, ktoré však postupne narastali aj na tureckej strane. Mustafa ich počas obliehania stratil 30 tisíc. Počet obrancov Viedne sa znížil z počiatočných 18 tisíc na menej než 5 tisíc vojakov. Mesto bolo zúfalé, Rakúšania naliehali a žiadali znova o pomoc pápeža, upozorňovali aj na podmienky zmluvy s poľským kráľom.

Prípravy na prielom

Počas zimy 1683 Rakúsko a Poľsko uzavreli zmluvu, v ktorej sa zaviazali, že cisár Leopold I. bude brániť Krakov a kráľ Sobieski Viedeň, ak by Turci zaútočili. Poľský kráľ pripravoval cez leto 1683 pomocnú expedíciu. V tom čase existoval v poľskom kráľovstve určitý právny systém; viesť vojnu za hranicami krajiny a vyhlásenie mobilizácie museli odsúhlasiť obidve komory Sejmu. O naťahovanie schvaľovacieho procesu sa zaslúžil aj francúzsky vyslanec Louis, ktorý sa snažil poslancov podplácať aby hlasovali proti. Rovnako sa správal aj pápežský nuncius, len s opačným cieľom. Pápež Inocent XI. povolil nunciovi v Krakove plné využitie zdrojov Vatikánu. Kráľovská pokladnica bola prázdna, preto Sejm schválil zavedenie mimoriadnej dane na vyzbrojenie 48-tisícovej armády. Celkovo mal poľský kráľ v zbrani v tom čase len 12-tisíc mužov. Navyše jednotlivé provincie mali svoje miestne samosprávy, ktoré museli dane schváliť a vybrať. To veľmi oneskorilo zostavenie vojsk. Litovské vojsko sa zhromaždilo pri Janove Podlaskom na sever od Białystoku. Litovci ako žoldnieri, ktorých najal poľský kráľ, viedol kapitán (hajtman) Kazimír Sapieha, sa bitky pre meškajúci presun nezúčastnili. (Skôr ako sa vrátili domov, tak na Orave vypálili 27 evanjelických obcí, pretože protestanti boli zapojení do Tököliho odboja.) Peniaze získané z daní boli k dispozícii až na konci júla. Kráľ sám prispel asi pol miliónom zlotých. V júni dorazili aj peniaze od rakúskeho cisára. Cisársky posol prišiel s oficiálnou žiadosťou o pomoc 16. júla. Na príhovor pápežského legáta Mareka z Aviana bol poľský kráľ Ján III. Sobieski ustanovený hlavným veliteľom aliančných vojsk v bitke pri Viedni. Mal 27 tisíc vlastných vojakov a 5 oddielov asi 3 tisícok poľských husárov (elitných „okrídlených“ jazdcov).

Knieža Karol V. Lotrinský velil 18 500 rakúskym vojakom. Pod spoločným velením Princa Juraja Friedricha Waldeckého (1620 – 1692), bolo 19 tisíc Frankov, Bavorov, Bádenčanov a Švábov. Saský kurfirst Johan Georg III. (1647 – 1691) viedol 9 tisíc Sasov. Napokon sa poľské vojská z Krakova 15. augusta pohli na Viedeň, sprevádzaní najstarším kráľovým synom Jakubom. Trasa pochodu viedla cez Sliezsko, Moravu a Viedenský les. Poliaci 3. septembra prekročili Dunaj 30 km severozápadne od Viedne a v Tulln an der Donau, sa spojili s rakúskymi cisárskymi silami. Pridali sa aj ďalší vojaci zo Saska a Bavorska, ktorí odpovedali na výzvu Svätej ligy. Na okraj Viedenského lesa dorazili aliančné vojská Sobieskeho popoludní. Pred nimi sa objavilo široké údolie, mierne sa zvažujúce smerom na juhovýchod.

Rozhodujúca bitka

Obrancovia v počte už len okolo 4 tisíc očakávali zničenie časti hradieb a boli pripravení bojovať v meste proti osmanskému útoku. Začiatkom augusta veliteľ obrancov gróf Ernst Rüdiger von Starhemberg ochorel na úplavicu. Jeho úlohu prebral Kaplíř, ktorý Karolovi Lotrinskému hlásil v depeši z 27. augusta kritickú situáciu v meste.^[1] Pomocná poľská armáda musela teda konať rýchlo, aby zachránila mesto a aby sa zabránilo ďalšiemu dlhému obliehaniu. Napriek medzinárodnému zloženiu a v priebehu iba šiestich dní bola vytvorená štruktúra velenia, ktorej ťažisko nesporne ležalo na poľskom kráľovi a jeho ťažkej elitnej jazde. Motivácia bola vysoká, pretože táto vojna nemala dobyvačný ale náboženský charakter. Aliančné vojská začali na vrchu Kahlenberg (dnes Leopoldsberg) ohňovými signálmi odpovedať na svetlice vystreľované z Dómu svätého Štefana a signalizovať tak príchod svojich predvojov. V deň bitky, pred východom slnka v Leopoldovej kaplnke (dnes Kostol sv. Jozefa z roku 1629) slúžil taliansky kapucín, pápežský legát, páter Marek z Aviana s veliteľmi na Kahlenbergu omšu, na ktorej miništroval kráľ Sobieski.

Bitka začala ráno 12. septembra o 4. hodine, ešte skôr ako boli nasadené všetky jednotky. Rakúska armáda bola rozostavená na ľavej strane, nemecké sily v strede, Poliaci napravo.

Tureckí ženisti pripravili ďalšiu veľkú a konečnú detonáciu pod Löbelovou baštou, ktorá mala zabezpečiť ľahký prístup do mesta. Sobieski sa rozhodol najskôr poslať jeden oddiel husárov pod velením poručíka Žigmunda Zbierzchowského na prieskum, či tam nie sú skryté priekopy, jamy a pasce. Oddiel pokračoval prudkým cvalom veľkým oblúkom medzi tureckými pozíciami, čo vyvolalo v ich radoch paniku, ale tiež zaznamenali prvé značné straty. Veľkovezír Kara Mustafa sa nazdával, že je to hlavný nepriateľský útok, preto poslal do protiútoku väčší počet svojich jazdcov. Tí sa rozhodli Poliakov prenasledovať a dostihli ich pri okraji lesa. Tu mali Poliaci pripravené početnejšie oddiely, ktoré na nich vzápätí spustili paľbu. Táto akcia vyvolala medzi Osmanmi prvý vážnejší zmätok. Kým Turci náhlivo skončili svoje práce a utesnili tunel, aby bola explózia účinnejšia, rakúski "krtkovia" v popoludňajších hodinách objavili najväčšie podkopané priestory s náložami a zneškodnili včas zápalnú šnúru.

V rovnakom čase už poľská pechota spustila masívny útok na turecké pravé krídlo. Kara Mustafa si bol príliš istý svojimi vojskami a hlavnú obranu úseku medzi obcami Schafberg a Nussdorf na severnej strane od mesta zostavil len z niekoľkých menej skúsených oddielov. Na úkor toho sa sústredil s najschopnejšími silami na severozápadnej strane (dnes Türkenschanz). Nemci a Rakúšania bojovali na ľavom krídle, na svahoch kopcov medzi Kahlenbergom a Schafbergom v bezprostrednej blízkosti Dunaja. Poliaci postúpili ďalej z Viedenského lesa v priestore niekoľkých kilometrov cez kopcovitý terén, porasty kríkov a viníc. Turci tam nemali väčšie oddiely, keďže z tej strany útok nečakali. Sobieskeho husárske pluky ako predvoj v počte asi 3 tisíc elitných jazdcov, pod velením kapitánov Jablonowského a Sienawského, s plukmi nemeckej kavalérie o sile asi 20 tisíc mužov okolo 18 hodiny zaútočili od Viedenského lesa z kopca Schafberg. Spočiatku pomaly, potom prudkou jazdou zmietli ako prvú jazdu Tatárov, potom nasledovala pechota janičiarov. V šíkoch osmanských obliehateľov nastala obrovská panika. Boli už unavení z dlhého boja na dvoch stranách a hľadali záchranu v rieke. K útoku sa pripojili aj obrancovia z mesta. Zaútočili priamo na turecký tábor (asi pätnásťtisíc stanov) a dorazili až k hlavnému stanu veľkovezíra. Ten však už bol na úteku (so sebou si vzal aj Mohamedovu zelenú zástavu.)

Následky

Turecké straty predstavovali približne 15 tisíc padlých, päťtisíc zranených a päťtisíc zajatých. Habsbursko-poľské sily zaznamenali cez štyritisíc padlých a dvetisíc päťsto zranených. Turci si počas ústupu našli čas, aby všetkých zajatcov s výnimkou niekoľkých šľachticov, ktorých zajali pre výkupné, povraždili. Bitka trvala asi 12 hodín, jedenásť a pol hodiny prebiehalo delostrelecké ostreľovanie a útok Sobieskeho vojsk trval iba pol hodiny.

Po bitke

Kara Mustafa, ako sa ukázalo neskôr, veľa vecí podcenil. Namiesto sústredenia sa na boj s cisársko-poľskou armádou sa Turci venovali úsiliu preniesť boje do ulíc mesta. Kara Mustafa, ktorý mal v tej chvíli k dispozícii 110 tisíc vojakov, ich do boja poslal len 70 tisíc. Podcenil silu spojeneckej armády a proti spojeneckému ľavému krídlu poslal 40 tisíc Tatárov v presvedčení, že nápor ich jazdy Nemcov a Sasov rozdrví. Boky malo chrániť 35 tisíc janičiarov, väčšinu však nechal Mustafa v zákopoch. Ale ľavé krídlo sa statočne držalo, hlavne vďaka poľskej jazde a hessenským kyrysníkom aj keď nemali skoro žiadnu delostreleckú podporu; na kopce, z ktorých útočili, si dopravili delá iba Poliaci.

Napriek tomu, že mal celé mesiace čas organizovať svoje sily, zabezpečiť ich motiváciu, lojalitu a pripraviť sa na očakávaný útok, zveril obranu tyla tatárskemu krymskému chánovi s jeho asi tridsať tisícovou kavalériou. Existujú otázky, koľko Tatárov sa skutočne podieľalo na hlavnej bitke pri Viedni. Ich chán sa cítil ponížený neustálym pohŕdaním od Mustafu a údajne odmietol urobiť vojenský výpad proti poľským silám, presúvajúcim sa cez lesy. V nich by ťažká poľská jazda bola zraniteľná, na rozdiel od ľahkých tatárskych koní. Tatári boli známou rebelujúcou zložkou v osmanskej armáde, ktorá otvorene vzdorovala Mustafovi a odmietala plniť jeho rozkazy. Mustafa ponechal strategicky dôležité mosty bez obrany a umožnil tak presun kombinovanej habsbursko-poľskej armáde, ktorá prišla Viedni na pomoc.

Kritici tohto názoru tvrdia, že to bol práve Kara Mustafa, a nie krymský chán, kto bol obviňovaný a zodpovedný za zlyhanie obliehania. Osmani sa taktiež nemohli plne spoliehať na svojich valašských a moldavských spojencov. Tieto národy mali značnú averziu voči Osmanom, ktorí drancovali ich vlasť. V rokoch pred obliehaním Turci mnohokrát zasiahli do ich mocenských štruktúr a dosadili si v týchto krajinách lojálnych princov, aby si nad nimi udržali väčšiu kontrolu. Poznajúc turecké zámery, kniežatá Moldávie a Valašska sa snažili dávnejšie varovať Habsburgovcov. Najskôr sa snažili postaviť Turkom na odpor a nie sa pripojiť ku kampani, ale boli prinútení k vazalstvu. Existuje veľké množstvo populárnych legiend o správaní sa kniežat týchto krajín počas obliehania. Takmer vždy v tejto súvislosti opisujú Valachov a Moldavcov, že údajne nabíjali delá slamenými guľami, aby výstrely neublížili viedenským hradbám.

Po bitke boje pokračovali ďalej aj na slovenskom území. Karol Lotrinský porazil Turkov pri Parkane (Štúrovo). Niektoré pluky cisárskych vojsk zimu 1683 trávili v okolí Levíc. Vtedy už bol spečatený aj osud tureckého hlavného veliteľa. Dňa 25. decembra 1683 bol v Belehrade Kara Mustafa Paša popravený. Na rozkaz veliteľa janičiarov ho uškrtili hodvábnym povrazom podľa trestu určenému vysokopostaveným osobám v Osmanskej ríši. Jeho posledné slová boli: „uistite sa, či ste uviazali poriadny uzol“.^{[chýba zdroj}. Mustafova hlava bola predložená Sultánovi Mehmedovi IV. v zamatovom vrecku. Jeho náhrobok bol pôvodne v Belehrade, neskôr bol prenesený do Edirnu, kde sa nachádza dodnes.

Pápež Inocent XI. povýšil z vďačnosti deň víťazstva, 12. september, na sviatok „Mena Panny Márie“. Tento emotívny výraz vďačnosti však neodviedol grófa Starhemberka od objednania okamžitej opravy vážne poškodeného opevnenia Viedne pred možným tureckým protiúderom. Pápež taktiež po víťaznej bitke sprostredkoval dohodu podpísanú v Linzi (Svätá liga) o spojenectve proti Osmanom medzi Rímsko-nemeckou ríšou, Poľskom a Benátkami. Od roku 1686 sa pripojilo aj Rusko. Pokus Francúzov ovplyvňovať priebeh vojny a ostreľovanie prístavu Janov nezmenili jej výsledok. Sobieski sa vyhol vojne na vlastnom území, vojnu pomáhal financovať cisársky dvor aj rímska pápežská kúria. Postupné oslobodzovanie Uhorska Eugenom Savojským sa stalo nezvratným. Turecké nebezpečenstvo pominulo až v roku 1697 porážkou Turkov v bitke pri Zente Karolom V. Lotrinským a konečne o dva roky neskôr podpísaním Karlovackého mieru v roku 1699.

Legendy a zaujímavosti

• Z listov, ktoré písal Ján Sobieski manželke sa zistilo, že jediné čoho sa poľský kráľ obával, boli jeho radoví pešiaci. Boli totiž v roztrhaných uniformách. Medzi upravenými Hessenmi, Sasmi a Bavormi vyzerali síce nedôstojne, ale práve Nemci pred nimi mali rešpekt, pretože ich považovali za ostrieľaných chlapov (o čom ich napokon presvedčili aj v bitke).
• Jedna z menej známych historiek spomína nápad Jána Sobieskeho, že každý vojak musí mať na sebe slamené povrieslo, aby sa tak odlíšil od krymských Tatárov, nech nemeckí vojaci na nich nestrieľajú. Tatári totiž mali podobné odevy ako Poliaci a viacero spoločných prvkov z východu, ktoré Rakúšania nevedeli rozlíšiť.
• Víťazstvo Poliaci nevyužili politicky. Dodnes za víťaza Rakúšania považujú cisára Leopolda I. Poľský kráľ hrdo prijal jeho pocty pred bránami Viedne bez toho, aby zosadol z koňa. Cisár Leopold potom triumfálne vpochodoval s armádou do mesta, ktorého obyvatelia ho oslavovali ako osloboditeľa. O necelých sto rokov Poľsko, aj vinou Habsburgovcov, bolo rozdelené a zaniklo.
• Jedna z ukoristených tureckých zástav objavených po bitke na bojovom poli bola považovaná za zástavu proroka Mohameda. Pápežovi ju daroval Poliak Ján Denhoff, žijúci v Ríme. V skutočnosti to nebola pravá zelená zástava Proroka, ktorú Mehmed IV. prikázal vztýčiť nad dobytou Viedňou; tú si odniesol Kara Mustafa do Belehradu.
• Autentická „svätá“ zástava proroka Mohameda je v súčasnosti uchovávaná v Mešite sultána Eyüpa (po turecky: Eyüp Sultan Camii) v Istanbule. Nazýva sa :„Sinjaqu 'sh sharif“. Vyrobená je z hodvábu, vrchná časť je zelená, vyšívaná zlatom. V časoch mieru je strážená v sále zvanej „vznešené rúcho“. V tej istej sále sa nachádzajú aj zachované posvätné zuby, sväté fúzy, posvätný strmeň, Mohamedov luk a zelený meč s pošvou. Zlatá rakva obsahuje vlajky a ďalšie predmety. Mešita sultána Eyüpa je prvou mešitou postavenou po dobytí Konštantínopolu sultánom Mehmedom II. Je to jedno z najposvätnejších miest Islamu. Hovorí sa, že ak je táto zelená Mohamedova zástava vztýčená nad mešitou v Istanbule, je to znamenie pre všetkých moslimov, že je čas ísť do vojny.
• V roku 1690 na pamiatku víťazstva pri Viedni gdanský astronóm Johannes Hevelius pomenoval novoobjavené (1687) súhvezdie názvom „Štít Sobieskeho“ (Súhvezdie Štít) .
• Keď sa medzi obyvateľstvom Prešporka rozchýrila správa, že turecká armáda sa už blíži, 11. júla 1683 sa rozhodla skupina asi 150 husárov pod velením prešporského mešťana Johanna Vitnyédiho, pre prieskumnú jazdu na južný breh Dunaja. V blízkosti Kittsee narazili na skupinu 400 Turkov, ktorí vypaľovali a rabovali mošonskú župu. Rozpútala sa bitka, v ktorej Vitnyédi padol. Jeho husárom sa ale podarilo Turkov z Kittsee vytlačiť. Ako korisť si priniesli ich tri uťaté hlavy a dvoch zajatcov. Udalosť vyvolala na tureckej strane odplatu. Ešte večer toho istého dňa vypálili dediny Kittsee, Wolfsthal a obsadili Hainburg. Úzka ulička, ktorá viedla k Dunajskej bráne nesie meno „Blutgasse“ - Krvavá ulica. Tam Turci dobehli obyvateľov Hainburgu, ktorí sa snažili zachrániť si životy útekom k rieke, a tam ich povraždili. Krv vraj tiekla ulicou do Dunaja. Akcia husárov z Prešporku sa dostala aj do zahraničnej odbornej literatúry o tureckej invázii do strednej Európy v roku 1683. V Paríži vyšla ešte v 17. storočí publikácia s ilustráciami najdôležitejších udalostí, do ktorej medirytec Elie Pacot prispel scénami z víťazstva pri Viedni.
• Počas obliehania Viedne 1683 jeden osmanský janičiar zostal ležať zranený v poli. Občan menom Ausburger sa ho ujal a dopravil ho do dediny Moena na severe Talianska (Dolomity-Trentino). Janičiar sa s dedinčanmi spriatelil a začal im pomáhať. Keď feudálny vládca začal požadovať po Ausburgovi od obce Moena neúnosné dane, janičiar začal v mene dedinčanov úspešne vyjednávať, takže sa stal hrdinom aj v širšom okolí. Hoci tam žil už dlhý čas, stále si zachovával osmanské zvyky: štýl obliekania, namiesto domu dával prednosť bývaniu v tureckom stane. Do neho si priviedol aj nevestu z dediny Moena, ktorá v stane trvale bývala. Nakoniec odišiel a po jeho odchode občania Moeny každoročne dosiaľ organizujú festival na jeho pamiatku. Taktiež je v dedine známa fontána s bustou slávneho janičiara.
• Dvaja osmanskí spahiovia Hasan Şemdinlili a Dervis Mehmet v bitke pri Viedni padli do zajatia. Prišli do Hannoveru a boli pridelení do služby vojvodkyne Sofie. V roku 1691 po 8-ročnej službe v priebehu niekoľkých mesiacov obaja zomreli. Pochovaní sú na Novomestskom cintoríne v Hannoveri.
• Prvú kaviareň v kresťanskej časti Európy si otvoril vo Viedni v roku 1685 František Kolschitsky, (Franz Georg Kolszycki) poľský zved a svetobežník. Bola umiestnená v Domgasse, neďaleko Dómu svätého Štefana. Turci údajne zanechali v tábore množstvo vriec s ešte neupraženými bobuľami kávovníka a on jediný vedel ako ich upravovať. Prvú kaviareň si otvorili v Istanbule ešte roku 1554 obchodníci z Damasku a nazvali ju “intelektuálna škola tradícií“ (Mekteb-i-Irfan).

Literatúra

• DANGL, Vojtech: Bitky a bojiská v našich dejinách. Bratislava : Perfekt , 2017, 787 s. ISBN 978-80-8046-864-4
• NAGIELSKI, Mirosław: Turci pred Viedňou : Bitka o Európu 12. septembra 1683. In: Historická revue, roč. XXX, 2019, č. 2, s. 54 - 59.
• WHEATCROFT, Andrew: Nepriateľ pred bránami : Habsburgovci, Osmanská ríša a bitka o Európu. Bratislava : Slovart, 2011, 327 s. ISBN 978-80-556-0135-9

• VONTORČÍK, Emil: Bitka pri Viedni 1683: Stret civilizácií kresťanského kríža a moslimského polmesiaca. Bratislava: Spolok slovenských spisovateľov, 2018, 651 s. ISBN 978-80-8194-090-3

Referencie

Pozri aj

• Veľká turecká vojna

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bitka pri Viedni