Beánia^[1][2] (iné názvy: depozícia^[3][4], beánie ^[5]) bol v 14. (15.) až 18. storočí v Európe (často krutý alebo posmešný) obrad, obyčajne na nádvorí internátu alebo univerzity, za účasti najmä starších študentov a niektorých predstaviteľov školy, ktorým sa prvoročiaci prijímali medzi študentov a prestali byť považovaní za „zvieratá“, a po ktorom obyčajne nasledovala oficiálna imatrikulácia a hostina.

Etymológia

Slovo beánia pochádza z stredovekého latinského slova beania, ktoré je odvodené od slova beanus (=študent nováčik ; po slovensky: beán). Slovo beanus vzniklo asi latinizáciou francúzskeho slova bec-jaune/béjaune (= zelenáč, nováčik; doslova: žltý zobák). Podľa iného názoru je slovo beanus latinizovaný tvar onomatopoického slova bé ironizujúceho znalosti novoprijatého študenta. V stredoveku sa ako "výklad" uvádzalo, že slovo beanus vraj pochádza z prvých písmen vety Beanus est animal nesciens vitam studiosorum (doslova: Beanus je zviera nepoznajúce život študentov).^[6][7][8][9]

Charakteristika

Latinské názvy obradu boli: depositio cornuum (doslova: odkladanie rohov), depositio, depositio beanorum, beania a v Prahe aj examen patientiae. Nový študent univerzity sa (do 16. storočia) volal beanus (beán - pozri vyššie), ale existovalo preňho ešte veľa iných názvov (ktoré obyčajne mali niečo do činenia so zvieratami alebo divokosťou). Depozícia pochádza zrejme pôvodne z Parížskej univerzity, od 15. storočia je doložená ako oficiálny akt aj v strednej Európe (v Nemecku). V strednej Európe spočiatku išlo najmä o rituál prijímania študenta do internátu (lat. bursa); zasväcovacie rituály na internátoch sú v Nemecku doložené od 14. storočia. Čoskoro sa však zmenil na rituál prijímania priamo medzi študentov univerzity, zúčastňovali sa ňom aj predstavitelia univerzity, často bezprostredne predchádzal imatrikulácii a často nadobudol aj úplne oficiálny charakter (dotyčný dostal aj osvedčenie o depozícii, ktoré bolo neskôr pri rôznych príležitostiach potrebné predložiť). Po depozícii (a imatrikulácii) nasledovala hostina (lat. convivium), ktorú musel zaplatiť beán. V 17.-18. storočí sa depozícia zmenila na frašku a zahŕňala rôzne excesy (napr. beán musel požiť pilulky zo zvieracích exkrementov a špiny), preto bola postupne zrušená a zakázaná (v Prahe už v 16. storočí).

Depozícia bola iniciačný a zasväcovací rituál a symbolický akt očisty, ktorým sa nováčikovia prijímali na internáty resp. neskôr na samotné univerzity a súčasne sa v prenesenom význame prijímali aj medzi ľudí, ktorí už nie sú zvieratami (a sú teda vzdelaní a pod.). Konala sa obyčajne na nádvorí internátu alebo univerzity. Nováčik sa pred depozíciou považoval za nevzdelané a nevychované zviera z poľa (lat. pecus campi ). Počas depozície musel preto nosiť masku so zvieracími rohmi, klami (prípadne dlhými ušami), ktoré mu obradne, posmešne a často krutým spôsobom, pomocou rôznych obrovských nástrojov, odstránili a spravili tak z neho človeka. Toto odkladanie robil tzv. depositor ("odkladač"), ktorým býval najčastejšie spočiatku rektor internátu, neskôr dekan artistickej fakulty a ešte neskôr pedel školy. Okrem toho sa počas depozície vykonávala symbolická očista (napr. bola z beána zmazaná brada, ktorú mu predtým namaľovali). Na konci rituálu depositor beánov vyskúšal, predniesol reč a potom beánom nasypal do úst soľ a na hlavu im nalial víno, čím ich vyhlásil za študentov.

Po depozícii boli študenti ešte asi rok až rok a pol v postavení podradných študentov (latinské názvy: innocentes, imperfecti, neovisti, iuniores, quasimodogeniti, clientes; nemecký názov: Pennäle^[10]), ktorých mohli starší študenti tyranizovať.

Zdroje kapitoly:^{[11][9] [12][13][14][15][16][3][2][4][17]}

Referencie