A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Aktinoid (značka An[1]) je pomenovanie pre člena skupiny chemických prvkov, nachádzajúceho sa v 7. perióde periodickej tabuľky prvkov za aktíniom s protónovým číslom 90 až 103, teda prvky tórium až lawrencium.[1][2][3][4] Pre podobnosť chemických vlastností však býva do skupiny zaraďované aj samotné aktínium.[1][2][3][4]
V periodickej tabuľke sa umiestňujú v osobitnej sekcii, rovnako ako lantanoidy nachádzajúce sa o periódu vyššie. Prvý prvok aktinoidového radu je tórium a aktínium spoločne so skandiom, ytriom a lantánom je zaradené medzi prechodné prvky do tretej skupiny.[2] Používajú sa aj varianty usporiadania tak, že prvým prvkom skupiny je samotné aktínium a naopak lawrencium je umiestnené do bloku d v rámci vyššie uvedenej skupiny prvkov vzácnych zemín.[2][5] Vyčlenenie, taktiež aj samotné pomenovanie skupiny bolo zavedené v 40. rokoch 20. storočia na základe publikácií amerického chemika Glenna T. Seaborga.[6] Dovtedy sa známe aktinoidy (tórium, protaktínium a urán) umiestňovali v periodickej tabuľke pod hafnium, tantal a volfrám, vzhľadom na podobnosť oxidačných stupňov a zlúčenín.[7]
Všetky aktinoidy sú prirodzene rádioaktívne.[8] V prírode sa vo väčších (priemyselne ťažiteľných) množstvách vyskytujú len prvky urán a tórium, ktorých izotopy 238U, 235U a 232Th majú polčasy rozpadu rádovo miliardy rokov.[8] V stopových množstvách sa na Zemi vyskytujú aj aktínium a protaktínium, ale len ako produkty rozpadu uránu/tória, nakoľko žiaden z ich izotopov nemá tak dlhý polčas rozpadu by mohli existovať od vzniku Zeme. Ostatné prvky skupiny boli pripravené umelo.[9][8]
Hlavná oblasť využitia aktinoidov súvisí s ich rádioaktivitou, izotopy uránu 233U a 235U, ako aj izotop plutónia 239Pu sa používajú ako palivo/zdroj neutrónov pri riadenej reťazovej štiepnej reakcii v jadrových elektrárňach. Rovnako sú však používané aj ako zdroj neutrónov reťazovej reakcie jadrových zbraní. Izotop 238Pu sa používa ako zdroj termoelektrickej energie pre medziplanetárne sondy, rovnako aj ako zdroj energie pre kardiostimulátory.[3]
89 Ac |
90 Th |
91 Pa |
92 U |
93 Np |
94 Pu |
95 Am |
96 Cm |
97 Bk |
98 Cf |
99 Es |
100 Fm |
101 Md |
102 No |
103 Lr |
História
Pred rokom 1940 boli známe len prvky aktínium, tórium, protaktínium a urán. Najstarší objavený aktinoid je urán, ako nový prvok ho objavil, aj keď čistý urán nezískal, nemecký chemik M. H. Klaproth v roku 1789 v smolinci. Smolinec nechal rozpustiť v kyseline dusičnej, roztok následne zneutralizoval hydroxidom sodným a získal žltú zlúčeninu (pravdepodobne diuránan sodný). Túto zlúčeninu redukoval drevným uhlím a ako produkt dostal čiernu látku, o ktorej sa mylne domnieval, že pripravil nový prvok. Pomenoval ho podľa tiež nedávno objavenej planéty Urán.[3] Čistý urán sa podarilo vyrobiť až o 60 rokov neskôr francúzskemu chemikovi Eugène-Melchiorovi Péligotovi rovnakou metódou, ako bolo izolované tórium.[3]
Z neznámeho minerálu pochádzajúceho z Nórska izoloval v 1827 Nemec Friedrich Wöhler oxid toričitý.[10] To, že ide o oxid nového prvku, zistil o rok neskôr švédsky chemik Jöns Jakob Berzelius, ktorý nadviazal na prácu Wöhlera. Oxid detailnejšie opísal a pomenoval ho, vzhľadom na pôvod minerálu, podľa jedného z hlavných vikingských bohov Thorovi. Čisté tórium Berzelius neskôr vyrobil redukciou chloridu toričitého draslíkom.
Aktínium bolo objavené v roku 1899 francúzskym chemikom André-Louisom Debiernom, ktorý spolupracoval s manželmi Marie a Pierre Curie. Nový prvok objavil v zvyškoch smolinca po extrakcii rádia, kde sa v stopových množstvách vyskytuje ako člen rozpadového radu.[11] Nezávisle od Debierneho aktínium objavil aj Nemec Friedrich Oskar Giesel v roku 1902. Pomenovanie je odvodené od gréckeho slova actinos – lúč vzhľadom na rádioaktivitu prvku.[2]
Posledný aktinoid vyskytujúci sa v prírode protaktínium odseparoval ako silne rádioaktívny materiál z uránu v roku 1900 Willam Crokes, no nebol schopný ho presnejšie popísať a nazval ho jednoducho urán-X.[11] Až v roku 1913 Kazimierz Fajans a Oswald Göhring urán-X bližšie popísali a pomenovali ho brevium (z lat. brevis – krátky) vzhľadom na krátku dobu života izotopu 234Pa (niekoľko hodín).[11] Izotop s dlhším polčasom rozpadu 231Pa bol izolovaný v Nemecku Ottom Hahnom a Lisou Meitnerovou, súbežne aj pracovnou skupinou v Spojenom kráľovstve vedenou Frederickom Soddym a následne došlo k premenovaniu prvku na protaktínium (z g. protos – predchodca aktínia).[3]
Syntéza nových prvkov
Začiatkom 20. storočia vládlo v chemickej obci presvedčenie, že periodická tabuľka končí prvkom 92 – uránom. Objav neutrónu Jamesom Chadwickom v roku 1932, prvá syntéza prvkov bombardovaním iných prvkov alfa časticami Frédéricom Joliot-Curiem a Irène Joliotovou-Curieovou v roku 1934 a publikácie talianskeho fyzika Enrica Fermiho z prvej polovice 30. rokov, že pri ostreľovaní atómov ťažších prvkov neutrónmi dochádza k ich záchytu, následnej emisii beta žiarenia spojenej so zvýšením protónového čísla prvku, viedli k pokusom s ostreľovaním uránu 238U so snahou o syntézu prvku 93.[4] Snahy však dlho neprinášali vytúžený efekt, až v roku 1940 sa Američanom Edwinovi McMillanovi a Philipovi Abelsonovi z University of California, Berkeley podarila syntéza nového prvku podľa reakcie:[12]
Prvok bol pomenovaný ako neptúnium, podľa planéty Neptún (analogicky tak ako nasleduje v Slnečnej sústave planéta Neptún za Uránom, tak nasleduje prvok neptúnium za uránom v periodickej tabuľke). V roku 1952 boli stopové množstvá neptúnia identifikované aj v rudách uránu, kde vzniká ako produkt vyššie uvedenej reakcie.[3]
Syntéza ďalších prvkov nedala na seba dlho čakať. Už McMillan s Abelsonom pozorovali, že 239Np emisiou ß- žiarenia prechádza na prvok s protónovým číslom 94 s hmotnosťou 239, ale neboli schopní ho bližšie popísať. Koncom roka 1940 však skupina s Glennom Seaborgom a McMillanom pripravila prvok 94 bombardovaním uránu deuterónmi.
Prvok dostal meno plutónium Pu, podľa Pluta (opäť analogicky podľa vtedajšieho poradia planét v Slnečnej sústave, kde Pluto nasleduje za Neptúnom). V roku 1941 bolo synteticky pripravených už 0,5 μg plutónia a v roku 1948 boli namerané stopové množstvá 239Pu v prírode.[3] Popis chemických vlastností plutónia zároveň potvrdil koncepciu rozpracovanú Seaborgom, že aktinoidy sú jedna skupina, nakoľko plutónium sa chemicky podobalo skôr uránu ako osmiu, pod ktoré by bolo v tradičnej koncepcii zaradené.
Syntéza prvkov nachádzajúcich sa za plutóniom pokračovala rýchlo a v laboratóriách univerzity v Berkeley boli v rokoch 1944 až 1955 ohlásené objavy prvkov 95 až 100, teda amerícium, curium, berkélium, kalifornium, einsteinium a fermium bombardovaním ľahších aktinoidov deutériom, resp. iónmi hélia.[13] Plutónium sa v súčasnosti získava podľa reakcie
v jadrových reaktoroch v tonových množstvách.[7] Postupným ožarovaním 239Pu možno získať až izotop 252Cf, ale výťažok je v porovnaní s množstvom použitého plutónia veľmi malý, len 0,3 % z východiskového izotopu.[7] Výťažky sa dajú zvýšiť vyššou intenzitou toku neutrónov, no v jadrových reaktoroch sa to vzhľadom na bezpečnosť dosahuje veľmi obťažne. Pri výbuchu jadrovej bomby sa neutrónový tok zvýši rádovo, čo viedlo k objavu prvkov einsteinium a fermium, ktoré boli prvýkrát detegované ako produkty termonukleárnej reakcie pri teste prvej vodíkovej bomby v roku 1952 a až neskôr boli pripravené syntézou v cyklotróne v laboratóriu.[7][3][13]
S narastajúcim protónovým číslom bola syntéza prvkov ťažšia, hlavným problémom bolo dostatočné množstvo východzieho prvku, ktorý by mohol byť bombardovaný neutrónmi/deutériom/iónmi hélia. Už prvok 101, neskôr pomenovaný mendelévium na počesť ruského chemika Mendelejeva, tvorcu periodickej tabuľky, bol prvýkrát syntetizovaný v počte len 17 atómov. Namiesto jadier hélia sa tak v urýchľovačoch začali na bombardovanie používať ťažšie ióny.[14] Objav prvku 102 nobélium bol ohlásený medzinárodnou skupinou v pracujúcou v medzinárodnom Nobelovom inštitúte v Štokholme a aj keď sa neskôr ukázalo, že išlo o omyl a syntéza prvku bola priznaná skupine vedenej Georgijom Nikolajevičom Fljerovom v Spojenom ústave jadrového výskumu v Dubne (Sovietsky zväz, terajšie Rusko),[3] názov bol ponechaný. Posledný aktinoid – lawrencium bol syntetizovaný paralelne bombardovaním uránu iónmi bóru v Berkeley a bombardovaním amerícia iónmi kyslíka v Dubne.[3]
Prvok | Značka | Číslo | Pomenovanie podľa | Rok objavu | Objaviteľ/Objavitelia | Syntéza | Výťažok |
---|---|---|---|---|---|---|---|
urán | U | 92 | podľa planéty Urán | 1789 | M. H. Klaproth | vyskytuje sa v prírode | t |
tórium | Th | 90 | podľa vikingského boha Thora | 1828 | J. J. Berzelius | vyskytuje sa v prírode | t |
aktínium | Ac | 89 | z gréčtiny actinos – lúč | 1899 | A. Debierne | vyskytuje sa v prírode | kg |
protaktínium | Pa | 91 | z gréčtiny protos – prvý | 1913 | K. Fajans, O. H. Göhring, O. Hahn, L. Meitnerová, F. Soddy, J. Cranston | vyskytuje sa v prírode | kg |
neptúnium | Np | 93 | podľa planéty Neptún | 1940 | E. McMillan, P. Abelson | bombardovaním 238U neutrónmi | kg |
plutónium | Pu | 94 | podľa planéty Pluto | 1940 | G. T. Seaborg, E. McMillan, J. Kennedy, A.C. Wahl | bombardovaním 238U deutériom | t |
amerícium | Am | 95 | podľa Ameriky | 1944 | G. T. Seaborg, R. A. James, L. O. Morgan | bombardovaním 239Pu neutrónmi | kg |
curium | Cm | 96 | podľa manželov Curieovcov | 1944 | G. T. Seaborg, R. A. James, L. O. Morgan, A. Ghiorso | bombardovaním 239Pu iónmi hélia | g |
berkélium | Bk | 97 | podľa Berkeley v Kalifornii | 1949 | S. G. Thompson, A. Ghiorso, G. T. Seaborg | bombardovaním 241Am iónmi hélia | mg |
kalifornium | Cf | 98 | podľa Kalifornie | 1950 | S. G. Thompson, K. Street, A. Ghiorso, G. T. Seaborg | bombardovaním 242Cm iónmi hélia | μg |
einsteinum | Es | 99 | podľa Alberta Einsteina | 1952 | pracovníci ústavu v Berkeley | termonukleárna explózia | μg |
fermium | Fm | 100 | podľa Enrica Fermiho | 1953 | pracovníci ústavu v Berkeley | termonukleárna explózia | μg |
mendelévium | Md | 101 | podľa Dmitrija Mendelejeva | 1955 | A. Ghiorso, B. G. Harvey, G. R. Choppin, S. G. Thompson, G. T. Seaborg | Zdroj: