A | B | C | D | E | F | G | H | CH | I | J | K | L | M | N | O | P | Q | R | S | T | U | V | W | X | Y | Z | 0 | 1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9
Prvá česko-slovenská armáda na Slovensku | |
Nastúpení vojaci 1. česko-slovenskej armády na Slovensku | |
Krajina | Česko-Slovensko |
---|---|
Vznik | 31. august 1944 |
Prezývka | povstalecká armáda |
Velitelia | gen. Ján Golian, gen Rudolf Viest |
Podriadené jednotky | 6 taktických skupín, prápor útočnej vozby Vojtech, kombinovaná letka, 1. česko-slovenský samostatný stíhací pluk, 2. česko-slovenská paradesantná brigáda |
Účasť | |
Vojny | Slovenské národné povstanie |
Česko-slovenská armáda na Slovensku (od 1. októbra 1944 - 1. Česko-slovenská armáda na Slovensku), známa aj pod názvom povstalecká armáda, bolo vojenské armádne zoskupenie, ktorého základom sa stali vojenské jednotky slovenskej brannej moci, ktoré po 29. auguste 1944 vypovedali poslušnosť režimu Slovenskej republiky 1939-45 a zložili prísahu vernosti Česko-slovenskej republike.Česko-slovenská armáda na Slovensku sa stala hlavnou bojovou zložkou ozbrojených síl povstalcov počas Slovenského národného povstania a okamžite po svojom vzniku bola spojencami prehlásená za súčasť protihitlerovskej koalície.
Velenie
Veliteľ
Otázka veliteľa zodpovedného za prípravy ozbrojeného povstania sa riešila v prvej štvrtine roka roka 1944. Favoritom politikov ilegálnej Slovenskej národnej rady na tento post bol gen. II. tr. Štefan Jurech, ktorý imponoval najmä svojim pokusom prejsť s celou slovenskou Rýchlou divíziou na sovietsku stranu. Pre čechoslovakisticky zmýšľajúcich ľudí na exilovom československom Ministerstve obrany v Londýne bol však Jurech nepriechodný, nakoľko bol príliš proslovenský. Jurech bol navyše pod drobnohľadom Ústredne štátnej bezpečnosti, čo výrazne sťažovalo jeho zapojenie do príprav povstania. A keďže napokon zlyhal aj prvý pokus letecky dopraviť zástupcov domáceho ilegálneho odboja vrátane samotného Jurecha k sovietom , tak sa účasť Štefana Jurecha na prípravách povstania stala bezpredmetnou.[1]
Voľba československého exilového vedenia padla na politicky nevyhraneného a pomerne neznámeho pplk. gšt. Jána Goliana, ktorý od 1. januára 1944 zastával funkciu náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici. Golian bol štábny dôstojník a podľa mjr. Júliusa Noska chápal svoje poslanie tak, že povstanie pripraví a po jeho vypuknutí prevezme velenie skúsenejší dôstojník.
Golian sa napokon rozhodol poverenie veliteľa príprav povstania prijať. Komunistická časť Ilegálnej Slovenskej národnej rady (SNR) hodlala za pobočníkov Goliana presadiť, plk. gšt. Viliama Talského a plk. Jána Imra. Hlavným dôvodom, prečo sa obidvaja plukovníci napokon nestali pobočníkmi Goliana, spočíval v tom, že pplk. Golian už bol na Veliteľstve pozemného vojska obklopený dôstojníkmi, ktorými dôveroval. Vznikol štáb tajného Vojenského ústredia (VÚ). Politikárčenie pri menovaní veliteľa príprav povstania sa napokon stalo základom nedôvery medzi komunistickou časťou ilegálnej SNR a vedením vojenského ústredia a neskôr s velením povstaleckej armády.
Štáb vojenského ústredia
Pri prípravách povstania sa najužšími spolupracovníkmi Goliana na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici stali mjr. gšt. Július Nosko, pplk. vet, Mikuláš Ferjenčík, stot. jazd. v.z. Milan Polák.
Ďalšími členmi tajného VÚ sa stali mjr. gšt. Anton Cyprich, mjr. spoj. Jozef Marko, npor. pech. Jakub Hluchý, pplk. pech. Dezider Kišš-Kalina, pplk. del. Mirko Vesel, pplk. pech. Jozef Tlach, mjr. gšt. Jozef Tóth, mjr. del. Alexander Korda a ďalší. Pplk. Branislav Manica zabezpečoval spojenie s patizánskymi skupinami.
Štáb vojenského ústredia sa stal súčasťou ilegálnej SNR. Členovia VÚ mali informácie o stave odbojových aktivít od ilegálnych pracovníkov SNR, ale najmä z dvoch stretnutí konaných 29. júna a 27. júla 1944.
Súčasťou práce štábu VÚ bolo, okrem zisťovania politickej a vojenskej situácie v regióne a okolitých krajinách aj kádrové preverovanie a podchycovanie ľudí pre odbojovú činnosť, ako aj premiestňovanie odbojových dôstojníkov.
Po preverení boli v jednotlivých posádkach postupne určení nasledovní odbojoví dôstojníci:
Kpt. J. Fedák (posádka Levoča), pplk. J. Nasčák (Poprad), pplk. Ján Malár (Liptovský sv. Mikuláš), mjr. Miloš Vesel (Ružomberok), npor. V. Miškovič (Dolný Kubín), pplk. Branislav Manica a npor. Cyril Kuchta (Turčiansky sv. Martin), npor. P. Nosal (Kremnica), mjr. S. Sekuris (Brezno nad Hronom), kpt. A. Weinhold (Topoľčany, Nováky, Bošany, Zemianske Kostoľany), pplk. Ján Černek (Nitra), mjr. Š. Želinský (Zvolen), mjr. A. Korda (Oremov Laz), mjr. J. Dobrovodský (Žilina), npor. K. Fraňo (Trnava), mjr. J Čilík (Hlohovec), pplk. V. Danielovič (intendančné sklady vo Vrútkach, Nemeckej a Zvolene), pplk. J. Hluchý (zbrojné sklady Nováky, Širiny, Pršany a Zvolen), náčelník štábu vzdušných zbraní mjr. J. Tóth (letecké posádky Mokraď, Tri Duby, Piešťany a Biskupice). V posádkach v údolí Váhu mal určiť a pripraviť veliteľov veliteľ západnej oblasti pplk. J. Zadžora.
Koncom mája bol za odbojového dôstojníka v Bratislave určený pplk. D. Kiš-Kalina. Šlo o prednostu duchovnej správy, ktorý mal aj plnú dôveru prezidenta Jozefa Tisa. pplk. D. Kiš-Kalina si v lete vytvoril určité predpoklady pre získanie veliteľov do príprav povstania, no napokon bol v auguste na nátlak politikov, ktorí argumentovali tým, že Kiš-Kalina je kňaz a nemá dostatok veliteľských skúseností za odbojového dôstojníka v Bratislave určený mjr. Kovačovič, veliteľ strážneho oddielu v hlavnom meste. Pplk. D. Kiš-Kalina mal na starosti celé juhozápadné Slovensko teda aj posádky v Trnave, Hlohovci a Pezinku. Pplk. Golian však tesne pred vypuknutí povstania urobil opätovne zmenu a za odbojového dôstojníka v Bratislave bol určený mjr. Š. Murgaš, ktorý bol dôstojníkom na generálnom štábe a pracoval na operačnom oddelení Ministerstva národnej obrany.
Na smeroch Kokava nad Rimavicou – Klenovec bol za odbojového dôstojníka určený mjr. I. Daxner (neskôr kpt. V. Bukva), v Tisovci bol menovaný za odbojového veliteľa kpt. J Nosko a vo Veľkej Revúcej kpt. P. Jamrich.
U poľnej tzv. Východoslovenskej armády bolo do odbojových aktivít pri príprave povstania zaangažované velenie 1. divízie reprezentované veliteľom divízie plk. pech Mikulášom Markusom a náčelníkom štábu divízie mjr. gšt. Elemírom Polkom. Postupne sa do odbojových aktivít zapojil, takmer celý štáb.
Situáciu s určením odbojového veliteľa u 2. divízii komplikovalo časté striedanie dôstojníkov vo funkcii hlavného veliteľa divízie.
Na Armádnom veliteľstve veliteľstve v Prešove boli do príprav povstania zapojení zástupca veliteľa poľnej armády plk. gšt. Viliam Talský, na odboj boli napojení aj 2. náčelník pplk. Urban a npor. Vlček.
V auguste 1944 bol politikmi tzv. demokraticko-občianskeho krídla Slovenskej národnej rady, ale bez vedomia VÚ kontaktovaný gen. II: tr. Augustín Malár. Návrh, aby sa Malár stal odbojovým veliteľom, bol napokon zamietnutý československým Ministerstvom národnej obrany.
Po vypuknutí povstania
Dňa 29. augusta 1944 vo večerných a nočných hodinách došlo na Veliteľstve pozemného vojska (VPV) v Banskej Bystrici k prevratu. Boli zatknutí prorežimoví dôstojníci: veliteľ divíznej oblasti 1 plk. Zverin a plk, Kanák. Vojenské ústredie súčasne zaslalo do všetkých posádok dohodnuté heslo na začatie ozbrojeného odporu - Začnite s vysťahovaním.
Na druhý deň 30. augusta 1944 o 6. hodine ráno sa konala porada užšieho štábu VÚ. Následne sa o 9. hodine konalo v jednálni VPV stretnutie dôstojníkov posádky Banská Bystrica a Radvaň, na ktorom prehovoril pplk. Golian. Po predstavení kpt. Krátkeho a npor. Pavloviča, styčných dôstojníkov z Londýna a Moskvy, Golian vyhlásil, že:
",,,sme od predchádzajpceho večera vo vojnovom stave s fašistickým Nemeckom a s jeho pomáhačmi na Slovensko (...) Rozhodli sme sa z vlastnej vôle skončiť prisluhovanie nemeckému fašizmu a jeho pomáhačom doma a postaviť sa po boku spojencov do otvoreného boja za lepšiu a krajšiu budúcnosť slovenského národa. Nechceme, aby za našu slobodu a za nás krvácali iní".[2]
Plk. Golian ďalej vyhlásil všetky jednotky, ktoré sa so zbraňou v ruke postavili na odbor nemeckým okupantom, za súčasť Česko-slovenskej armády na Slovensku. Ďalej vyzval tých, ktorí by s nami a našou cestou nesúhlasili, že môžu slobodne odísť. Nikto neodišiel.
S okamžitou platnosťou bol zakázaný pozdrav "Na stráž!".a orlica slovenského štátu bola nahradená česko-slovenskou trikolórou. Z pôvodného tajného vojenského ústredia sa okamžite začalo formovať Veliteľstvo Česko-slovenskej armády na Slovensku a jeho členovia zložili česko-slovenskú prísahu podľa predpisu A-I-1 Bezvýhradne tak vyjadrili vernosť česko-slovenskej štátnosti a prezidentovi Edvardovi Benešovi.
Armádne veliteľstvo
Veliteľstvo Česko-slovenskej armády na Slovensku bolo vytvorené z pôvodného tajného VÚ, VPV a Vojenskej správy. Za veliteľa ČSAS bol Slovenskou národnou radou ku dňu 4. septembra 1944 oficiálne ustanovený Ján Golian, ktorý bol súčasne povýšený na brigádneho generála (už 29. augusta 1944 bol Golian prezidentom Edvardom Benešom povýšený na plukovníka gšt. Za zásluhy o Povstanie). Od 12. septembra 1944 začal Golian predsedať Rade pre obranu Slovenska.
Náčelníkov štábu sa stal mjr. gšt. Július Nosko. Po svojom návrate z Moskvy sa pplk. vet, Mikuláš Ferjenčík stal Povereníkom pre obranu.
Armádne veliteľstvo bolo organizované podľa predvojnovej Česko-slovenskej armády. Okrem bežných oddelení a podriadených referátov jednotlivých zbraní a zložiek bola jeho súčasťou aj politická správa, prijímacia komisia pre dôstojníkov a rotmajstrov a osvetová správa.
Vedúcim Referátu útočnej vozby, ktorá bola súčasťou Operačného oddelenia a mala na starosti organizovanie tankových a protitankových jednotiek bol plk. útv. Štefan.Čáni
Do 15 septembra 1944 bol súčasťou veliteľstva aj Referát pre styk a súčinnosť s partizánmi. Staral sa o kontakty s partizánskymi brigádami, o ich zásobovanie zbraňami, muníciou a finančnými prostriedkami. Činnosť referátu neskôr prevzal Hlavný štáb partizánskych oddielov.
Veliteľstvo ČSAS v Banskej Bystrici sídlilo v budove pôvodného Veliteľstva pozemného vojska.
Armádne jednotky
Základy budúcej armády sa kládli v prvej polovici roka 1944. Odbojoví dôstojníci v jednotlivých posádkach, zväčša ich velitelia, na cvičeniach alebo sústredeniach vo výcvikových priestoroch postupne usmerňovali myslenie vojakov, napríklad rozširovaním ilegálných odbojových tlačovín.
Do úvodne fázy povstanie počítalo VÚ s 11 pešími prápormi a 11 batériami delostrelectva, Tieto jednotky mali vykryť jedenásť taktických smerov vedúcich do centra Slovenska. Ďalšie 3 pešie prápory mali tvoriť zálohu.
Po odchode jednotiek vytvorenej poľnej tzv. Východoslovenskej armády na východné Slovensko zostali nedotknuté len vojenské školy, náhradné veliteľstvá a náhradné jednotky so zvyškami pisárov, remeselníkov a mužstva kategórie „B“, ako aj protekčné deti. VÚ rátalo s poslucháčmi vysokých škôl, ktorí mali vykonávať funkcie nižších veliteľov rôt, čiat a batérií.
V polovici mája 1944 sa uskutočnila ďalšia mobilizácia pre potreby divízií v Karpatoch, čo výrazne napomohlo prípravám povstania. Vďaka nej sa podarilo na konci mája v Oremovom Laze a vo Zvolene sústrediť 6 rôt pechoty, 2 roty ťažkych guľometov, 4 batérie delostrelectva, po 1 spojovacej, automobilovej a ženijnej rote. Pešie jednoty boli vo Zvolene a Oremovom Laze sústredené do práporu a pokračovali v intenzívnom výcviku. Delostrelecké batérie boli sústredené do Brezna, kde sa v rámci príprav povstania začalo vytvárať delostrelecké učilište.
Na konci mája bolo pripravených aj niekoľko civilných jednotiek v priestore Muráň – Revúca, Klenovec, Kokava nad Rimavicou a Tisovec. Pre zaistenie smeru od Malého Šturca bolo prijaté rozhodnutie zorganizovať ďalší civilný prápor zo zamestnancov papierní v Harmanci. Civilné jednotky sa mali pripravovať a precvičovať počas brannej výchovy.
Proti možnému útoku horthyovského Maďarska dostal odbojový veliteľ v posádke Oremov Laz pokyny pre vytvorenie ďalších jednotiek na prehradenie smeru Balážske Ďarmoty - Modrý Kameň – Zvolen a v prípade potreby pomôcť Zvolenu na hlavnom smere cez Starú Hutu a Podkriváň.
Napokon sa VÚ podarilo na priek všetkým problém podarilo vytvoriť 9 rôt pechoty 6 batérié delostrelectva po jednej rote spojovacieho a ženijného vojska a tieto jednotky precvičiť a preškoliť v ostrých streľbách na predpokladaných smeroch budúcich bojísk.
V júli 1944 bolo v Kremnici sústredených približne 2 000 záložníkov, ktorí mali prejsť výcvikom v Oremovom Laze a potom doplniť 1. a 2. technickú divíziu. Napriek snahe sa však týchto záložníkov na strednom Slovensku nepodarilo udržať . Podobne tomu bolo aj s vojakmi zmobilizovanými pre potreby vytváraného Technického zboru.
Začiatkom augusta 1944 sa členom tajného VÚ podarilo presvedčiť veliteľa pozemného vojska gen. Jozefa Turanca, že sa blíži nástup nováčikov ročníka 1944 a preto je potrebné prichystať pre nich inštruktorov, Tak sa podarilo na stredné Slovensko vrátiť asi 2000 poddôstojníkov a schopných veliteľov poddôstojníckych škôl. Títo vojaci boli vhodne rozmiestnení podľa toho, ako to vyhovovalo tajnému VÚ. Podobne tomu bolo aj s náhradnými a mierovými jednotkami, ktoré sa na stredné Slovensko presunuli z východného Slovenska v súvislosti s vytváraním Východoslovenskej armády.
V prvých dňoch povstania mala povstalecká armáda k dispozícii 16 peších práporov a 8 samostatných rôt.
Povstalecká armáda bola konštituovaná s účinnosťou od dňa 31. augusta 1944.
Mobilizácia a početný stav
Krátko po vypuknutí povstania sa početný stav sformovanej povstaleckej armády ustálil na 18 000 mužov. Na základe česko-slovenského branného zákona, ktorý v nezmenenej forme platil aj Slovenskej republike 1939-45, bola 6. septembra 1944 nariadená mobilizácia osôb do 35 rokov, koní, materiálu a vozov. Keďže na základe pôvodných rozkazov vydaných ešte pred vypuknutím povstania a rozhlasovej výzvy z 30. augusta vstúpilo dobrovoľne do povstaleckej armády aj mnoho osôb nad túto vekovú hranicu, prijalo Velenie ČSAS rozhodnutie, aby osoby nad 35 rokov, ktoré o to požiadajú, boli presunuté do zálohy. Toto rozhodnutie bolo prijaté s ohľadom na nedostatok zbraní, ako aj potreby civilného života t.j. najmä nedokončenej žatvy.
Ku 6. septembru sa tak početný stav armády navýšil približne na 47 000 osôb. Druhá mobilizácia zo dňa 26. septembra 1944 navýšila stav armády až na 60 000 osôb.
Výzbroj
Povstalecká armáda bola vyzbrojená asi 46 000 puškami, 4 000 samopalmi, 2 700 guľometmi, 200 delami a mínometmi, Mala nedostatok ťažkých, protitankových a protilietadlových zbraní, čo do určitej miery kompenzovali letecké dodávky vojenskej výzbroje (protitankové pušky a protilietadlové guľomety) zo ZSSR a USA (M1 Bazooka).
Výzbroj peších jednotiek bola dedičstvom po predvojnovej česko-slovenskej armáde, Časť zbraní boli dodávky spojencov najmä ZSSR a časť pochádzala ešte z nemeckých dodávok slovenskej armáde. Hlavnou zbraňou jednotlivca bola česko-slovenská puška vzor 24 kalibru 7,92 mm. Išlo o vtedajšiu typickú 5-ranovú opakovačku, ktorá bola pomerne účinná a presná. Jej veľkou slabinou bola nízka rýchlosť streľby, hlavne počas útoku a v pouličných bojoch. Tvorila asi 90% z celkového počtu pušiek. Pre nedostatok samopalov nebolo možné utvoriť väčšie úderné jednotky. Výzbroj peších jednotiek vyhovovala viac na obranu ako na útok. V neskoršom období povstalecká armáda pociťovala citeľný nedostatok pušiek a samopalov a nebola schopná ani vyzbrojiť všetkých vojakov základnej služby, ktorých mala k dispozícii. To v konečnom dôsledku spôsobovalo, že velenie nedisponovalo týmito zálohami a jednotky na fronte nemal kto vystriedať.
Citeľnou ranou pre povstalecké ozbrojené sily sa stala strata armádnych skladov v Kvetnici pri Poprade, ktoré začiatkom septembra 1944 padli do rúk jednotkám bojovej skupiny Shäfer. Situáciu s výzbrojou komplikoval aj fakt, že armáda zo svojich zásob zbraní podporovala aj partizánske jednotky. Prvá veľká zásielka armádnych zbraní prisľúbená pplk. Golianom dorazia na Prašivú, kde sa nachádzali partizánske základne, už 25. augusta 1944, no rozrastajúce sa partizánske skupiny sa k armádnym zbraniam dostali rôznymi cestami. Zväčša šlo o prejav budovania dôvery medzi vojakmi a partizánmi.
Pozemné vojsko
Rozkazom Veliteľstva Česko-slovenskej armády bolo velenie na oslobodenom území rozdelené nasledovne:[2]
- Vojenská obranná oblasť 1 (VOO 1) s veliteľstvom v Banskej Bystrici, neskôr v Selciach. Veliteľ plk. Pavol Kuna. Jednotky boli rozdelené na tri obranné strediská: údolie Nitry, údolie Turca a povstalecká operačná základňa (Brezno - Banská Bystrica - Zvolen).
- Vojenská obranná oblasť 2 (VOO 2) s veliteľstvom v Liptovskom Mikuláši. Veliteľ plk. Ladislav Bodický (od 6. septembra pplk. Ján Černek). Obranné strediská: Dolný Kubín, Ružomberok, Liptovský Mikuláš, Poprad - Kežmarok - Levoča.
Organizačné členenie na 2 obranné oblasti vychádzalo z pôvodného členenia slovenskej brannej moci na 2 divízne oblasti. Z toho vyplývala aj podriadenosť jednotiek pod obe veliteľstvá obranných oblastí. Pod VOO 1 spadali náhradné jednotky plukov 1, 2. a 3 a delostreleckej skupiny zloženej z delostreleckých plukov 1 až 11. Pod VOO 2 spadali náhradné jednotky plukov 4, 5 a 6 a delostreleckej skupiny zloženej z delostreleckých plukov 2 a 12.
Okrem vojenských pozemných jednotiek boli veliteľom oboch oblastí podriadené aj partizánske oddiely.
Medzi úlohy veliteľstiev oboch oblastí patrila aj stavba opevnení a protitankových prekážok, vytváranie spojenia a zabezpečenie zásobovania. Velitelia zároveň pôsobili aj ako správcovia svojich oblastí. [3]
Toto elenie sa však čoskoro ukázalo ako nevýhodné, Preto bola ČSAS od 10. septembru 1944 zreorganizovaná na 6 taktických skupín
- I. taktická skupina (krycie meno Kriváň, veliteľ pplk. Jozef Tlach)
- II. taktická skupina (Fatra, plk. Michal Širica). Skupina sa členila na obranný úsek Plesnivec (kpt. gšt. Ján Stanek) a obranný úsek Kosatec (kpt. Martin Kučera)
- III. taktická skupina (Gerlach plk. Pavol Kuna, neskôr plk. Mikuláš Markus). Od 23. septembra 1944 bola skupina organizačne rozčlenená na podskupinu Ipeľ (mjr. Ján Kovačovič) a podskupinu Volga (mjr. Štefan Murgaš)
- IV. taktická skupina (Muráň, pplk. Ján Malár, neskôr plk. Mikuláš Markus a plk. Pavol Kuna)
- V. taktická skupina (Ďumbier pplk. Emil Perko)
- VI. taktická skupina (Zobor, pplk. Ján Černek)
Každá taktická skupina mala vymedzený svoj operačný priestor.
V. taktická skupina bola 23. septembra 1944 po ústupe z Turca pretransformovaná na výcvikovú a pracovnú.
Do 13. septembra 1944 tvorila súčasť armády aj samostatná Oravská vojenská skupina. Vytvorili ju povstalecké jednotky na Orave a velil jej mjr. D. Jamiška. Dňa 14. septembra sa k nim pridala aj časť práporu kpt. J. Oškvarka, ktorý bol po nemeckom útoku v Kraľovianskom priesmyku rozdelený na dve časti. Oravská skupina zostala odrezaná od hlavných síl Česko-slovenskej armády až do 3. októbra, keď sa mjr. Dušan Jamiška so zbytkami svojich jednotiek prebil z Oravy a spojil sa so VI. taktickou skupinou.
Pechota a delostrepectvo
Jednotlivé veliteľstvá taktických skupín mali podradené pešie prápory a delostrelecké batérie.
por. č. | jednotka | krycie meno | veliteľ | takt. sk. | pozn. |
---|---|---|---|---|---|
1. | peší pr. | i. | |||
2. | peší pr. | i. | |||
3. | peší pr. | i. | |||
4. | peší pr. | i. | |||
peší pr. | Vitalay | stot. pech. Alexander Vitalay | I. | 29.9. od VSA | |
5. | peší pr. | stot.. Štubniak | i. | ||
6 | peší pr. | Breza | stot. del. Ignác Zivčák, od 27. sep. kpt. jazd, Jozef Vražda | I. | |
peší pr. | stot. pech. J. Fedák | II. | |||
peší pr. | stot. pech. M. Nagy | II. | |||
peší pr. | Šuška | stot. pech. Ľ. Šuška | II. | ||
14. | peší pr. | II. | |||
15. | peší pr. | II. | |||
16. | peší pr. | II. | |||
17. | peší pr. | II. | |||
18. | peší pr. | II. | |||
21. | peší pr. | Váh | III. | ||
22. | peší pr. | Hornád | stot. Andrej Búrik | III. podsk. Ipeľ | |
23. | peší pr. | Dunaj | stot. Andrej Benka-Rybár | III. podsk.Volga | |
24. | peší pr. | Topľa | npor. V. Martin, neskôr stot. Michal Petrík | III. podsk.Volga | |
25. | peší pr. | Hron | III. | ||
26. | peší pr. | Bečva | stot. Emil Kapišinský | III. podsk. Ipeľ | z časti pr. Jobák a Oškvarek |
27, | peší pr. | Ondava | stot. František Felcman | III. podsk. Ipeľ | |
31. | peší pr. | Korunt | stot. pech. Ján Hlucháň, stot. pech. Gindl | ||
32. | peší pr. | Kremeň | stot. pech. Tomáš Čellár | IV. | |
33 | peší pr. | Safír | stot. pech. Štefan David | IV. | |
peší pr. | Jabloň | stot. del. Fedor Zorkócy | IV. | ||
peši pr. | Galba | stot. I. Galba | IV. | záloha vel. arm. | |
peší pr. | Jobák | stot. pech, Ivan Jobák | V | 29.9. od VSA | |
peší pr. | Oškvarek | stot. pech. Ján Oškvarek | V | 29.9. od VSA | |
peší pr. | Repašský | stot. pech. Karol Repašský | V | ||
peší pr. | stot. pech. Ján Lovich | V | |||
51. | peší pr. | stot. pech. Daniel Kunic | Vi. | ||
52. | peší pr. | Vi. | |||
53. | peší pr. | Vi. | |||
54. | peší pr. | Vi. | |||
pr. spojár. | Schleichart | stot. spoj. Teodor Schleichart | |||
pešia rota | Chalúpka | stot. Chalúpka | |||
peši pr. | Hruška | stot. Ľ. Hruška | od 20.10. II.TS | ||
peší pr. | stot. I. Hruška | od 20.10. III.TS | sformovaný | ||
pr. letcov | Haluzický | stot. let. Ivan Haluzický | armádna jed. | motorizovaný | |
rota pad. strelc. | npor. Bičava | ||||
rota cyklistická | kpt. Surovčík | ||||
1. | sam. del. oddiel | Kysel | kpt. Július Kleskeň | III. podsk. Ipeľ | |
2. | sam. del. oddiel | Orlický | kpt. Imrich Orlický | III. podsk. Volga | |
hors. delo. bat. | kanóny 7,5 cm. | ||||
18. | protilietad bat. | kpt. Juraj Hinterbruchner |
Prápory Oškvarek, Jobák a Vitalay boli pôvodne súčasťou Východoslovenskej armády, no na konci augusta boli odvelené na stredné Slovensko kvôli účastiam na protipartizánskych akciách..Prápor Vitalay bojoval najskôr v pri Vrútkach, Od 11. septembra 1944 bol stiahnutý na Malý Šturec, kde zaujal obranu a bol podriadený pod velenie I. Taktickej skupiny.
Prápor spojárov Schleichart bol po úvodných bojoch v Strečnianskej tiesňave po sformovaní taktickývh skupín stiahnutý do Banskej Bystrice..
Prápory Váh a Hron sú v odbornej literatúre hlásené ku 16. septembru 1944 ako súčasť III. Taktickej skupiny.
Prápor kpt. Kapišinského vznikol v prvej dekáde septembra 1944 z častí práporov Jobák a Oškvarek.
Ako veliteľ 31. pešieho práporu Korunt je uvádzaný stot. Ján Hlucháň [4]. Príslušný zdroj uvádza, že tento prápor po 5. októbri namiesto novej obrannej línie v Kremnických vrchoch ustúpil svojvoľne až do Badína[5]. Svojvoľný ústup spomína aj Július Nosko, avšak za veliteľa práporu patriadeho pod IV. TS, ktorý za svojvoľný ústup zodpovedal uvádza stot. Gindla.[6]
Celkový počet peších práporov jednotlivých taktických skupín po druhej mobilizácii na začiatku oktobra 1944 sa pohyboval medzi 22-26. K tomu je potrebné pripočítať 1 prápor a 6 rôt ženijného vojska, 1 prápor a 6 rôt telegrafného vojska, 1 prápor a 6 rôt automobilového vojska a iné pomocné zložky.
Pešie prápory boli medzi jednotlivé taktické skupiny rozmiestnené nasledovne: I. TS mala 6 práporov, II. TS 8 práporov, III. TS 8 práporov, IV. TS 4 prápory, VI. TS mala 3 prápory. 2 prápory mali byť zálohou veliteľstva armády.
Počty delostreleckých batérií sa v tom istom čase pohyboval medzi 32 - 35.[7]
Od 26. septembra 1944 sa súčasťou armády stala aj 2. česko-slovenská paradesantná brigáda v ZSSR (2. ČSSPB - krycí názov Poľana).
Útočná vozba
Povstaleckú útočnú vozbu (tankové a protitankové jednotky) vytvorili jednotky náhradného práporu v domovských kasárňach Pluku útočnej vozby v Turčianskom svätom Martine a 13 tankov 2. poľnej roty npor. útv. Jána Achimského. Táto rota bola na konci augusta 1944 odvelená z východnéo Slovenska od poľnej jednotky PÚV a mala sa zúčastniť na protipartizánskych akciách, ale okamžite sa zapojila do povstania, K nim je potrebné prirátať aj 11 tankov LT vz.38 a 2 stíhače Marder III 1. poľnej roty a štábnej roty 2. práporu poľnej jednotky PÚV, ktoré sa 31. augusta 1944 pridali partizánskemu zväzku Čapajev. V kasárňach v Turčianskom svätom Martine bola na konci augusta 1944 k dispozícii nasledovná technika.