Prevodový systém srdca ^[1] (iné názvy: excitomotorický aparát srdca ^[1], prevodný systém srdca ^[2], vodivý systém srdca ^[3]; lat. complexus stimulans cordis, systema conducente cordis) je systém tvorený zväzkami a uzlíkmi špecializovaných buniek, schopných vytvárať a viesť vzruchy, čo sú elektrické impulzy, vyvolávané depolarizáciou bunkovej membrány. Riadi sťahy (kontrakcie) jednotlivých oddielov srdca v pravidelnom rytme. Udávačom srdcového rytmu (primárny pacemaker) je štruktúra v hornej časti pravej srdcovej predsiene – splavovopredsieňový uzol (sinoatriálny uzol, SA, podľa toho sa normálny rytmus srdca nazýva sínusový). V prípade, že prestane fungovať, môžu ho nahradiť ďalšie štruktúry prevodového systému srdca, ktorého vlastnosti sú usporiadané tak, že každý jeho nasledujúci (nižší) úsek je schopný stať sa pacemakerom, ale s nižšou frekvenciu; za normálnych okolností sa teda nestíhajú uplatniť, pretože vzruchy, prichádzajúce z primárneho pacemakera prichádzajú skôr. Ak sa aktivujú nevhodne – vydávajú vzruchy predčasne (ako tzv. ektopický pacemaker), je to jedna z príčin arytmii. Arytmie môžu vznikať pri poškodení, alebo pri vrodených anomáliach prevodového systému, ktorého stavba a vlastnosti za normálnych okolností zabezpečujú správnu časovú a miestnu náväznosť aktivácie jednotlivých oddielov srdca.  Zo štruktúr prevodového systému srdca sa vzruchy šíria svalovinou srdca (myokardom), ktorá na ne reaguje zmrštením. Vďaka spomaleniu šírenia vzruchov v predsieňovokomorovom uzle (atrioventrikulárny uzol, AV) uzle na rozhraní predsiení a komôr, sťah predsiení predbieha aktiváciu komôr asi o 0,15 sekundy, čo stačí na prietok krvi z predsiení do komôr a komory sa potom aktivujú súčasne a v optimálnom smere, od hrotu srdca smerom k ústiu veľkých tepien, do ktorých vypudia krv.  

Stavba prevodového systému srdca

Splavovopredsieňový uzol – primárny pacemaker sa nachádza v hornej časti pravej srdcovej predsiene. Z neho sa vzruchy šíria predsieňami do predsieňovokomorového uzla, ktorý je za normálnych okolností jedinou cestou prevodu vzruchov na srdcové komory (prípadné prídavné – aberantné dráhy môžu spôsobovať arytmie). Predsieňovokomorový uzol (AV uzol) na rozhraní medzi predsieňami a komorami zaisťuje oneskorenie prevodu vzruchov na komory, čo slúži k správnej koordinácii činnosti srdcových predsiení a komôr v súlade s prietokom krvi. Pri jeho poškodení môže byť prevod vzruchov z predsiení na komory spomalený, prerušovaný alebo až úplne zastavený (predsieňokomorová – AV – atrioventrikulárna blokáda). Tiež môže byť miestom iniciácie paroxyzmálnych (záchvatových) tachykardii. Hisov zväzok v hornej časti medzikomorovej prepážky (interventrikulárneho septa) nadväzuje na AV uzol a po krátkom priebehu sa delí na pravé a ľavé Tawarovo ramienko, ktoré pokračujú smerom k hrotu srdca a rozvádzajú vzruchy prostredníctvom svojho vetvenia – Purkyňových vlákien na svalovinu komôr – pracovný myokard. Pri poškodení tejto časti prevodového systému srdca vznikajú tzv. blokády Tawarových ramienok na rôznej úrovni, čo spôsobuje, že vzruchy sa nešíria na obe srdcové komory súčasne a komory sa nekontrahujú koordinovane, ale s určitým vzájomným oneskorením – síce rádu desiatok milisekúnd, ale dostatočným na to, aby sa medzikomorová prepážka vydúvala na stranu nekontrahovanej komory a znižovala efektivitu činnosti srdca.

Vyšetrenie prevodového systému srdca

Základnou vyšetrovacou metódou je elektrokardiografia. Pri podrobnej diagnostike niektorých porúch prevodu aj tachykardii je potrebný aj elektrokardiografický (EKG) záznam, snímaný elektródou, zavedenou do pažeráka alebo elektródami, zavedenými  katetrizačne veľkými žilami do rôznych častí srdca, prípadne priamo do oblasti jednotlivých úsekov prevodového systému. Podrobné elektrofyziologické vyšetrenie sa robí na základe snímania elektrokardiografického záznamu z viacerým miest (napríklad pred ablačnou liečbou arytmii). Zavedenými elektródami je možné vykonávať presne cielenú dočasnú kardiostimuláciu a nasledovne podrobne skúmať vlastnosti úsekov prevodového systému (programovaná kardiostimulácia).  

Poruchy funkcie prevodového systému srdca

Dôsledkom porúch prevodového systému srdca sú poruchy srdcového rytmu – arytmie. Vznikajú niekoľkými mechanizmami. Pri blokáde prevodu vzruchov bývajú spojené so spomalenou činnosťou srdca – bradykardiou. So zrýchlením, prípadne aj nepravidlenou činnosťou srdca býva spojená aktivita ektopického pacemakera alebo blúdivý, prípadne krúživý pohyb vzruchu v rámci prevodového systému alebo poškodeného myokardu (napr. mechanizmus reentry).

Arytmie sa liečia pomocou liekov – antiarytmík, ktoré do určitej miery dokážu tlmiť nežiaducu aktivitu alebo vodivosť jednotlivých oddielov prevodového systému srdca. Často je ich účinok nedostatočný a mávajú tiež závažné nežiaduce účinky. Závažné arytmie je možné liečiť kardioverziou, prípadne defibriláciou. Spomalenie činnosti srdca následkom blokády prevodu vzruchov je možné liečiť kardiostimuláciou. Niektoré arytmie (napr supraventrikulárne tachykardie, fibrilácia predsiení) sa dajú liečiť cielenou deštrukciou menších alebo väčších úsekov vodivých dráh (napr. rádiofrekvenčná ablácia, kryoablácia).

Referencie

Zdroje

• Wikiskripta: Převodní systém srdeční. Dostupné online.
• Wikiskripta: Elektrofyziologické vyšetření. Dostupné online.
• Stránka Převodní systém srdeční na českej verzii Wikipédie
• KLENER, Pavel. Vnitřní lékařství. 3. přeprac. vyd. Praha : Galén, 2006. 1158 s. ISBN 978-80-7262-430-0. S. 215 – 237.
• Styk, J.: Stručná patofyziológia kardiovaskulárneho systému. Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave, 2013, str. 12 – 13. Dostupné online: http://www.szu.sk/userfiles/file/Katedry/kat_191/strucne_patofyziologia_KVS.pdf Archivované 2022-01-28 na Wayback Machine