Mazdak pri svojej poprave

Mazdakizmus bolo dualistické náboženské a sociálne hnutie šíriace sa prevažne v 5. – 6. storočí v Perzskej ríši.^[1] Vychádzalo najmä zo zoroastrizmu, no mazdakistická doktrína mala aj prvky gnózy^[2] a manicheizmu.^[3] Učenie sa prehlasovalo reformným hnutím zoroastrizmu a niektorými zoroastrijcami i cudzými dobovými historikmi (napr. Ján Malalas) bolo vnímané ako heréza.^[4] Prívrženci hnutia sa nazývajú mazdakisti^{[5][pozn. 1]}. Samotní prívrženci sa nazývali derest-dénán, čo možno preložiť ako pravoverní.^[2] Mazdakizmus bol prvým aplikovaným systémom do praxe, ktorí sa podobal komunizmu.^[6][7][8][2]

Dejiny

Náboženstvo založil zrejme v 4. storočí nášho letopočtu perzský zoroastrijský kňaz Zardušt,^[2] pomenované je však po Mazdakovi, synovi Bámdádána, kazateľovi, ktorý verejne vystupoval počas vlády sásánovského perzského veľkokráľa Kaváda I. (498 – 531). Základom ich učenia bola syntéza zoroastrizmu a manicheizmu. Mazdak hlásal ľudskú rovnosť a boj proti nespravodlivosti. Nabádal bohatých, aby sa o svoj majetok podelili s chudobnými,^[1] vďaka čomu sa hnutie stalo značne populárnym. Ich náboženské obce fungovali na princípe spoločného vlastníctva majetku a žien.^[9] Hoci si hnutie spočiatku získalo podporu kráľa Kaváda,^[2] ktorý pre sympatie k nemu dočasne prišiel o trón. Kávad sa síce neskôr vrátil na trón a situácia sa dočasne ustálila, svojimi postojmi a antiklerikalizmom ale mazdakisti nakoniec znovu vyvolali odpor bohatých šľachticov a zoroastrijského kléru na čele s princom Husravom, čo viedlo k potlačeniu hnutia v rokoch 528/529. Samotný Mazdak bol popravený^[9] a spolu s ním bolo následne zavraždených aj viacero jeho stúpencov.^[1] Výrazne tvrdo proti hnutiu zakročil Kavádov syn Husrav I., za ktorého vlády sa mazdakisti stiahli do ústrania a ďalej pôsobili len ako drobné sekty do pádu Sásánovskej ríše a príchodu islamu v 7. / 8. storočí.^[2][3]

Učenie

Mazdakistické učenie sa vyvíjalo postupne a pre nedostatok priamych zachovaných správ ho možno spoznať prevažne len z moslimských, či byzantsko-sýrskych prameňov, ktoré reflektovali až neskoršie mazdakistické zmýšľanie.

Mazdakisti verili dva princípy - Svetla a Temnoty (Dobra a Zla). Svetlo je podľa nich vybavené vedomosťami a pocitmi, koná podľa slobodnej vôle. Temnota je nevedomá a slepá, pôsobí náhodne a bez cieľa. Princípy sa prelínajú, oddelujú a ich vzájomným zmiešaním vznikol svet, ako aj dve bytosti - Boh Svetla a Boh Temnoty. Boh Svetla sídli v raji a podliehajú mu ("stoja pred jeho trónom") štyri sily - vnímanie (rozlišovanie), inteligencia (porozumenie), pamäť (zachovanie) a radosť. Sily vládnu nad svetom a dopomáhajú im siedmi vezíri (7 antických planét) a dvanásť duchovných bytostí (znamenia zverokruhu). Toto usporiadanie bolo pripodobnené perzskému dvoru, ktorému vládol veľkokráľ a jemu slúžili štyria vysokí úradníci.^[3] Oproti tomu ľudí od spravodlivosti odvracia päť démonov - závisť, hnev, pomsta, potreba a chamtivosť.^[2] Človek sa má podľa mazdakistickej náuky svojimi činmi snažiť uvoľniť Svetlo vo svete a tento cieľ má dosiahnuť morálnym správaním a asketickým životom. Nesmie zabíjať ani jesť mäso. Musí byť jemný, láskavý a pohostinný (podoba s manicheizmom). S cieľom a znížiť príčiny chamtivosti a sporov sa Mazdak usiloval o spoločné vlastníctvo majetku a žien. Prehlásil, že Boh dal ľudom prostriedky na živobytie na Zemi, aby si ich ľudia rozdelili medzi sebou tak, aby nikto nemal viac ako druhý. Ľudia sa ale skazili a usilovali o nadvládu medzi sebou. Silní porazili slabých a získali exkluzívne vlastníctvo obživy a majetku. Je preto podľa neho nutné, aby človek vzal od bohatých na darovanie chudobným, aby sa všetci stali rovnocennými v bohatstve. Ktokoľvek vlastní nadbytočný majetok, ženy alebo tovar, nemá naň viac práva ako iní.^[3] Zdroje pojednávajúce o mazdakizme spravidla náboženstvu striktne vytýkajú jeho postoj k promiskuitnému zdieľaniu žien, to však zrejme nebolo pravým cieľom náuky. Naopak s touto otázkou zrejme súvisela istá liberalizácia spoločnosti spojená so zmiernením manželského práva, hoci ide spravidla len o domnienky. Možno usúdiť, že v duchu svojej náuky sa Mazdak snažil zakázať, alebo obmedziť mnohoženstvo, fungovanie háremov, ako i levirátnych manželstiev a substitučných sukcesiií spojených s manželstvom ovdovelej ženy. Náboženské povinnosti sa pre mazdakistov stávali irelevantnými v prípade, že dospeli k poznaniu božieho tajomstva (podobnosť s gnózou). Tento stav nastal, keď sa stala osoba božou (rabbání) v dôsledku toho, že sa v nej stretli štyri sily, sedem vezírov a dvanásť bytostí (antinomianizmus).^[2]

Pramene

Nezachovali sa žiadne mazdakistické práce, takmer všetky zdroje, ktoré hnutie spomínajú sú voči nemu naladené nepriateľsky. Pramene môžu byť rozdelené do dvoch skúpín na dobové a post-sásánovské. Medzi dobové patria najmä sýrske a byzantské pramene (napr. Prokopiove Perzské vojny, či kronika Jána Malala). Medzi neskoršie pramene patria postsásánovské perzské a arabské diela, na ktoré malo vplyv ranejšie dielo Chwadaj-námag. Jedným z najvýznamnejších diel pojednávajúcich o mazdakizme je správa moslimského hereziológa al-Šáhrastáního, ktorého zdroj Abú Isá Hárún al-Warrák zrejme čerpal priamo z neskorých mazdakistických prameňov. Jedna z najúplnejších správ o sociálnych aspektoch mazdakistov pochádza z islamského diela Ghurar achbár mulúk al-furs.^[2]

Poznámky

Referencie

Pozri aj

• mazdaizmus
• komunizmus
• zoroastrizmus
• zurvanizmus