Dejiny Thajska (až do roku 1939 Siam) zahŕňajú udalosti na súčasnom území Thajska a susedných regiónoch ako sú Mjanmarsko, Laos, Kambodža a poloostrov Malacca v priebehu niekoľkých tisíc rokov pred kresťanskou érou až po súčasnosť.

Prvým štátom na dnešnom thajskom území bol Dváravatí, existujúci v 6. až 11. storočí. Obývalo ho etnikum Monov. Neskôr sem zasahovala mocná Khmérska ríša. Neskôr sa do oblasti začali sťahovať Tajovia, ktorí pôvodne žili v juhozápadnej Číne. Tí založili niekoľko kráľovstiev, z ktorých najvýznamnejšie bolo Suchothajské kráľovstvo, ktoré za vlády kráľa Rama Khamhenga získalo mocenskú prevahu na väčšine územia dnešného Thajska, a preto je v thajskej historiografii považované za prvý thajský štát.

V roku 1350 bol na ústrednej rovine založený nový štát Ajutthajské kráľovstvo. Počas niekoľkých desaťročí sa ajutthajským panovníkom podarilo vojenskou silou aj svojou sobášnou politikou suchothajský štát ovládnuť. Všetky štáty Tajov bojovali často proti sebe a boli vystavené neustálemu ohrozeniu zo strany Khmérov, Barmy a Vietnamu. V roku 1569 dobyli Ajutthajské kráľovstvo barmské vojská a vnútilo mu vazalské postavenie. Za vlády kráľa Naresuana Veľkého svoju nezávislosť obnovilo a v 17. storočí bolo dokonca dominantnou mocnosťou v oblasti. V roku 1767 však podľahlo novej barmskej invázii, ktorá tentokrát už kráľovstvo úplne zničila.

Od 19. storočia suverenitu thajských štátov ohrozovali európske koloniálne mocnosti. Thajsko sa však ako jediný juhovýchodo ázijský štát koloniálnej nadvláde ubránilo. Z časti vďaka zjednoteniu územia kráľom Čulalongkornom, z časti preto, že sa Francúzi a Briti rozhodli, že Thajsko bude neutrálnou zónou. V roku 1992 nastúpilo cestu k demokracii, v roku 2014 však došlo k ďalšiemu vojenskému prevratu.

Dváravatí a Nan-čao

Kultúra Dváravatí sa rozvila okolo niekoľkých mestských štátov a malých kniežatstiev, z ktorých najvýznamnejším bol U Thong, k ďalším dôležitým centrám patril Nakhon Pathom. Mnoho archeologických stôp bolo nájdených aj v Khu Bua. Legendy vyryté na kráľovských urnách zaznamenali mená troch kráľov: Surjavikrama (vláda 673-688), Harivikrama (688-695) a Sihavikrama (695-718). V 10. storočí sa Dváravatí začalo dostávať pod vplyv Khmérskej ríše a nakoniec bolo napadnuté a uchvátené khmerským kráľom Súrjavarmanom II. v prvej polovici 12. storočia. Na severe sa udržalo len kniežatstvo Hariphunchai, ktoré sa neskôr začlenilo do ríše Lan Na. Je isté, že ľudia kultúry Dváravatí hovorili a písali monským jazykom. O tom, či to boli skutočne Monovia (ktorí dnes žijú na území Barmy), alebo bol jazyk prijatý rôznymi etnickými skupinami v oblasti ako kultúrny svorník či jazyk miestnej elity, vedú odborníci spory. Vyvrátená bola však teória o príchode tajov do Dváravatí. ich príchod do oblasti bol neskôr. Diskutuje sa tiež o miere centralizácie kultúry. Je evidentné, že Dváravatí bolo pod silným indickým kultúrnym vplyvom, samo slovo Dváravatí pochádza zo sanskritu a v preklade značí zhruba "to, čo má brány." Označenie bolo nájdené na niektorých minciach z tejto éry. Kultúra je často označovaná za budhistickú, silný vplyv však mal aj hinduizmus. Tradične bola kultúra umiestňovaná do 7.-11. storočia, ale novšie vykopávky posúvajú jej vznik až k roku 200.

Kmérska ríša v oblasti dnešného Thajska vytvorila významné kultúrne centrum v Lopburi. Khméri boli hinduisti a postavili rad hinduistických chrámov. Väčšina z nich však bola neskôr prerobená na budhistické.

Tajovia žili v ére Dváravatí na juhu Číny (v dnešných provinciách Jün-nan a S'-čchuan ). Vytvorili tu štát zvaný Nan-čao (čínska historiografia však tajskú povahu tohto kráľovstva popiera a tvrdí, že ríšu vytvárali Baiovia ). Jeho existencia je doložená medzi 7. až 13. storočím, teda zhruba v čase vrcholu dváravatskej kultúry. V roku 1253 však bolo Nan-čao vyvrátené Kublajchánom a Tajovia zahájili masívnu migráciu na juh, predovšetkým do oblasti dnešného Thajska. Prvé tajské migračné vlny sú však ešte staršie. Už v 12. storočí tvorili Tajovia väčšinu populácie v oblasti centrálnych planín, ktoré ovládala Khmérska ríša. Tajovia sa usádzali hlavne okolo Lopburi. Oblasti sa potom začalo hovoriť "Sijam" (čo v preklade značí zhruba "ľudia tmavej pleti"). Názov Siam sa potom udržal dlho, hoci sami Tajovia ho používali iba zriedka. V roku 1281 Tajovia oblasť okolo Lobpuri plne ovládli a vytvorili štát zvaný Lan Na. ^[1]

Lan Na

Kráľovstvo Lan Na vzniklo roku 1281 zjednotením tajov žijúcich na severe juhovýchodnej Ázie a posledného pozostatku monskej ríše Hariphunchaie (s centrom v dnešnom Lamphun ). Lan Na znamená v preklade "krajina miliónov ryžových polí". Otcom zakladateľom ríše bol kráľ Mangrai. Nechal postaviť aj nové hlavné mesto Čiang Mai (založené 1296). Od monov Tajovia prevzali théravádský budhizmus, monskí kňazi a učitelia boli však postupne nahradení učiteľmi zo Srí Lanky a zo Suchothajského kráľovstva, najmä vďaka panovníkovi Kue Naovii. Budhistickú vieru bral veľmi vážne najmä kráľ Tiloka, zvaný tiež Tilokaraj alebo Tilokarat (vládol 1441-1487), ktorý nechal postaviť mnoho chrámov a vyrobiť veľké množstvo bronzových sôch sediaceho Budhu. Za jeho vlády sa kráľovstvo ocitlo na vrchole moci politickej i kultúrnej, keď Tiloka najprv odrazil Ajjuthajský útok vedený Borommarachathiratom II. (1442) a potom dobyl susedné kráľovstvo Paya (1456). V roku 1480 poslal Tiloka pomoc kráľovi Lan Xanga (Štát Lau ), aby sa oslobodil od vietnamskej okupácie. Tiloka potom rozšíril ríšu na západ do Barmy, Lan Na tu však stratil vplyv krátko po Tilokovej smrti. Posledným mocným vládcom ríše bol jeho vnuk Paja Kaew, ktorý sa roku 1507 pokúsil dobyť Ajjuthajského kráľovstvo, no neúspešne. Odpoveďou bola roku 1513 invázia Ahhuthajcov, ktorá viedla k strate Lampang. Jeho moc definitívne poklesla po nešťastnom pokuse zapojiť sa do dynastických bojov v jednom z barmských štátov v roku 1523, počas ktorého utrpel Lan Na zdrvujúcu porážku. V roku 1545 sa stalo vazalom Ajjuthajského kráľovstva. Neskôr sa tu realizovali aj vládcovia z Laosu, od roku 1558 vládcovia z Barmy a v roku 1602 sa Lan Na stalo vazalom Siamu. V roku 1614 kontrolu znova získala Barma a v roku 1775 vypuklo protibarmské povstanie vedené Kawilou z Lampange , ktoré podporoval Siam. Kawil sa stal kráľom ale vazalom Siamu. Akúsi autonómiu si však štát udržal. Dokonca sa mu podarila od konca až do začiatku 20. storočia, ale bola skôr formálna. Do Thajska ho plne včlenil kráľ Čulalongkorn. Dôkazom regionálnej špecifikácii je jazyk mierne sa odlišujúci od thajčiny, najmä v gramatike, tzv. Kham Mueang (zvaný tiež severothajčtina alebo jazyk Lanna).

Suchothajské kráľovstvo

V 13. storočí oslabila Khmérska ríša. Tajovia na khmérskom území toho využili a roku 1238 založili nezávislý štát s názvom Suchothajské kráľovstvo. Hlavným mestom bol Sukhotaj. Spočiatku išlo o jeden z mnohých menších štátov v oblasti, ale za kráľa Ramy Khamhaenga (vládol 1279-1298) začal mohutnú územnú expanziu, ktorá viedla k ovládnutiu takmer celého územia súčasného Thajska (iba východná provincia zostala pod kontrolou Khmérov). Preto je Suchothajská ríša veľmi dôležitá pre thajskú identitu a thajský nacionalizmus. Nacionálna historiografia 19. storočia hovorila o "zlatom veku thajských dejín" alebo o "prvom thajskom štáte". Na vrchole svojej moci Suchothajci ovládali aj časť Barmy a Laosu. Lan Na na severe bol tradičný a dlhodobý spojenec. Za Ramu Khamhaenga sa rozšíril budhizmus v Suchothajskom kráľovstve ako tzv. théravádový buddhizmus (vďaka mníchom pozvaným zo Srí Lanky) a stal sa štátnym náboženstvom. Ríša sa stala akýmsi jeho centrom, z ktorého sa šíril aj do iných oblastí (misie do Lan Na). Kráľ Rama Khamhaeng je považovaný aj za tvorcu thajského písma (mal ho vytvoriť v roku 1283, pričom dôkazom má byť stéla objavená v roku 1833, o ktorej veku a pôvode sa však odborníci sporia). Pozval do krajiny taktiež čínskeho hrnčiara a Suchothajské kráľovstvo sa stalo načas centrom výroby keramiky v čínskom štýle (tradícia sa však neudržala). Ram Khamhaeng nechal tiež stavať stúpy, typicky s kopulou v tvare púčika lotosu . Hoci Rama Khamhaeng vytvoril všetky predpoklady pre to, aby sa Suchothaj stal hegemónom v oblasti, jeho nástupcovia nedokázali toto očakávanie naplniť. V roku 1349 začali vojny s Ajutthajským kráľovstvom a v roku 1378 sa Suchothajské kráľovstvo stalo jeho vazalom. V roku 1438 s ním úplne splynulo.

Ajutthajské kráľovstvo

Ajutthajské kráľovstvo existovalo 400 rokov a patrilo k najvplyvnejším štátom v oblasti. Za dátum jeho vzniku býva uvádzaný rok 1351, kedy bolo založené hlavné mesto Ayutthaya (potom, čo centrum Lopburi zdevastovala epidémia kiahní ). Zakladateľom mesta a prvým kráľom bol U Thong . Už v roku 1378 ovládol Suchothajské kráľovstvo, a tak aj celý región. V roku 1431 si Ajutthajský štát podrobil kedysi mocný Angkor. Kráľ Naresuan v roku 1516 nadviazal kontakt s Portugalcami a urobil z hlavného mesta epicentrum obchodu, mnohé európske národy (a samozrejme aj Číňania, Peržania či Indovia) mali v Ayutthayae svoju celú štvrť, z ktorej sprostredkovávali obchod s juhovýchodnou Áziou. Títo cudzinci nazývali kráľovstvo zvyčajne Siam, hoci jeho obyvatelia používali pojem Krung Tai. Moc kráľovstvo bola tŕňom v oku najmä Barme a jej ambicióznej taunnguskej dynastii a následne dynastii Konbaung. Veľké barmské nájazdy prebehli v rokoch 1547-1549 (prvá barmsko-siamska vojna) a 1759-1760 (druhá barmsko-siamska vojna). Osudovým sa stal rok 1767, kedy Barmci centrum ríše, vtedy už miliónovú metropolu, dobyli a úplne vyvrátili. Asi 30 000 ľudí bolo odvlečených do zajatia, vrátane kráľovskej rodiny. Za pol roka generál Taksin zorganizoval proti Barmcom úspešnú vzburu a nechal sa korunovať kráľom. Hlavné mesto však bolo natoľko zdevastované, že svoje sídlo presunuli do Thonburi (dnes súčasť Bangkoku ). Preto je rok 1767 považované za dátum konca Ajutthajského kráľovstva.

Dynastia Čakrí

Taksin bol v roku 1782 vyhlásený za nepríčetného svojimi dvoranmi, a potom zabitý. Vlády sa ujal vojenský veliteľ Phra Phutthayotfa Chulalok a nastúpil na trón ako Ráma I. Nová dynastia Čakrí presunula hlavné mesto na opačný breh rieky Čaophraja, do Bangkoku. Pokračovala v mocenskej expanzii, začaté už Taksinom, a vynútila si hegemóniu na celom území medzi Barmou a Vietnamom. Koloniálne prenikanie Británie a Francúzska do regiónu však predstavovalo vážnu hrozbu aj pre Siam. Králi Mongkut (Ráma IV., 1851-1868) a Čulalongkorn (Ráma V., 1868-1910) reagovali ústretovú diplomaciou, územnými ústupkami a reformami, ktoré mali za úlohu zvýšiť prestíž Siamu v očiach mocností, upevniť centralizovanú štátnu moc na územiach, ktoré boli doteraz voči Bangkoku vo voľnom vazalskom pomere. Takto vznikol moderný thajský štát v súčasných hraniciach.

20. storočie

Za vlády kráľa Rámy VI., 24. júna 1932, bola pomocou štátneho prevratu zavedená konštitučná monarchia. V čase 2. svetovej vojny podporila vláda Plaeka Phibunsongkhrama Japonsko. V októbri 1940 thajský režim napadol francúzsku Indočínu . Vojna bez jasného víťaza skončila v máji 1941 uzavretím mieru sprostredkovaného Japonskom. Na nátlak Japonska Francúzsko Thajcom postúpil sporné územia. Počas druhej svetovej vojny sa Thajsko stalo súčasťou tzv. Veľké východoázijskej sféry vzájomnej prosperity, ktorú ovládali Japonci. Niektorí thajskí politici udržiavali styky so Spojencami a vytvorili odbojovú organizáciu s názvom Seri Thajä. Po vojne sa táto frakcia chopila štátnej moci a nasledovalo obdobie demokratickejšej politiky. Dvojica štátnych prevratov v rokoch 1947 a 1948 priviedla k moci opäť Plaeka Phibunsongkhrama a Thajsko sa zapojilo do studenej vojny na strane USA. Sarit Thanarat, ktorý sa postavil do čela vlády po ďalších dvoch prevratoch na konci 50. rokov, začal znovu zdôrazňovať úlohu monarchie v thajskej spoločnosti.

V októbri 1973, za rozsiahlych demonštrácií v hlavnom meste, vtedajší predseda vlády Thanom Kittikačorn utiekol z krajiny a kráľ vymenoval úradnícku vládu. Po troch rokoch reforiem a volených vlád však bol obnovený vojenský režim. Od konca 70. rokov sa ďalšie vojenské vlády snažili o spolužitie s voleným parlamentom a po voľbách v roku 1988 vznikla civilná vláda. Tá bola zvrhnutá vojenským prevratom roku 1991, ale v roku 1992, počas novej vlny demonštrácií, bol vojenský režim donútený odstúpiť. Po týchto udalostiach bola za účasti širokej verejnosti spísaná nová ústava a parlament ju v roku 1997 prijal.

Roku 2001 bol ministerským predsedom zvolený telekomunikačný magnát Tchaksin Šinavatra. Vďaka väčšine, ktorú jeho strana Thajä rak Thajä (TRT) získala v parlamente, mohol začať program reforiem ekonomickej i sociálnej politiky. Po voľbách v roku 2005 sa parlamentné prevaha TRT ešte zvýšila, vyvstala jej však silná opozícia v hlavnom meste. 19. septembra 2006 došlo k vojenskému prevratu. Vojenskú juntu viedol generál Sonthi Boonyaratkalin, ústava z roku 1997 bola zrušená. Juntou menovaná vláda presadila 10. augusta 2007 vo verejnom referende novú ústavu a 23. decembra 2007 sa konali nové voľby, v ktorých zvíťazila strana Pchak pchalang pračcháčchon (PPP), ktorú viedol Samak Sundaravej. V tejto strane pôsobila rada bývalých členov TRT. PPP sformovala koalíciu s ďalšími piatimi stranami. Ľudové združenia pre demokraciu, ktoré organizovalo protivládne aktivity pred prevratom, ihneď obnovilo svoju činnosť. Demonštrácie v hlavnom meste vyvrcholili v novembri 2008 obsadením vládnych budov a oboch medzinárodných letísk. Za tejto situácie vydal ústavný súd rozhodnutie, ktorým rozpustil vládnucu stranu a zakázal niektorým členom na päť rokov politickú činnosť. Tým sa zmenilo zloženie parlamentu a opozičná Demokratická strana bola schopná zostaviť novú vládu premiéra Apchisita Vedžadžívy v koalícii s niekoľkými menšími stranami a s jednou z frakcií bývalej PPP. Stúpenci opozície opakovane demonštrovali za usporiadanie nových volieb. Rozsiahle protesty na jar 2010 vedenej hnutím Jednotné front za demokraciu proti diktatúre armáda potlačila, pričom bolo 90 demonštrantov zastrelených a cez 1900 zranených. ^[2]

21. storočie

Po niekoľkomesačných protivládnych protestoch vykonala thajská armáda 22. mája 2014 štátny prevrat a vládu v krajine prevzala vojenská junta . ^[3]

Referencie

1. ↑ https://www.hedvabnastezka.cz/zeme/asie/thajsko/374-asie-thajsko-historie/
2. ↑ . Dostupné online.
3. ↑ "Thajská armáda přitvrzuje. Expremiérku zajala a odvezla neznámo kam". iDNES.cz. 23. května 2014.

Literatúra

• Dějiny Thajska.  : , 2004. ISBN 80-7106-492-0.
• Ottův slovník naučný, heslo Siam, Sv. 23, str. 104
• Ottův slovník naučný nové doby, heslo Siam, Sv. 10, str. 1207

Iné projekty

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny Thajska